 |
 |
 |
 |
Nie je tomu tak dávno, čo bolo územie Slovenska porastené hlbokými temnými a nepreniknuteľnými lesmi. Dedinky učupené v údoliach predstavovali samostatné svety izolované od najbližších ľudských príbytkov nielen horami plnými divej zveri, ale najmä tajomnými príšerami, ktoré striehli v každej jaskyni, priepasti, hlbočine či v starom strome. Divočinu obývali zbojníci, víly, bludičky, bosorky, vo vzduchu lietali strigy, v riekach a jazerách číhali vodníci a duchovia šepkali na každom mieste, na ktorom niekto umrel alebo zmizol. Nečudujte sa, že sme radšej sedeli za pecou, než by sme si overovali či to, čo nám po nociach rozprávajú starší a múdrejší, je naozaj pravda.
Cestovať do susednej dediny znamenalo vydať sa na nebezpečnú výpravu. Cudzí ľudia boli vždy iní, podozriví, čudní a bohvie, či sú to vôbec ľudia… Izolovanosť dediniek a miest spôsobovala, že nové myšlienky, pokrok a technické novinky sa do nich dostávali len ťažko. Viaceré osady dlho nevedeli nájsť ani vyberači daní a niektoré kraje museli byť osídlené umelo, prisťahovalcami až z Rumunska či Nemecka.
Čo čert nechcel, aj medzi nami sa našli odvážni Nebojsovia, neveriaci Tomášovia a zvedavci, ktorí chceli získať srdce milovanej tým, že jej k nohám prinesú hlavu obra či dračí zlatý poklad. Pár odvážnych sa vydalo do sveta a vrátilo sa s tvrdením, že za kopcom žijú podobní ľudia ako doma. Kto by uveril?! Lenže potom tí spoza kopca prišli a po nich začali prichádzať ďalší a ďalší… svet sa zmenšoval.
Naša predstavivosť však zostala a maľovala nové tajomné príšery – kapitalistických špiónov, šialených vedcov, obetavých pracovníkov a hrdinov socialistickej práce, neskôr ich nahradili vesmírne netvory a votrelci z hlbín temného kozmu. Keby sme boli tí niekdajší ustráchaní peciváli, aj príšery by boli len hnusné, škaredé a zlé obludy – čím bližšie k nám, tým by boli desivejšie. Ale keďže sme pričuchli k demokracii a tolerancii a nechceme v očiach druhých vyzerať smiešne a spiatočnícky, ani my im teda neupierame inteligenciu, vnútornú krásu a schopnosti. Dá sa do nich zaľúbiť? Dokážu ľúbiť oni nás? Ako by vyzeralo naše spolunažívanie?
Pozrime sa spolu na mimozemské svety očami slovenských autorov: Čoho sa boja, čo ich fascinuje, nadchýna a čo zarmucuje? Niektoré z vesmírov sú komplexné, technicky prepracované a plné života. Iné príbehy odhaľujú len malú časť sveta za rohom, ponúkajú nápad, zvláštny uhol pohľadu a prekvapia pointou. Ak vás niektorý zaujme a vtiahne do seba, ak si poviete – to je ono, tam by bolo fajn, chcem vedieť viac –, vedzte, že taký svet naozaj existuje.
Začnem s jedným z vrcholných diel slovenskej space opery a tvrdej sci-fi, ktoré sa rodilo dve desaťročia. Prvá poviedka zo sveta Zabudnutého vesmíru vyšla v roku 1998 v časopise Fantázia, odvtedy postupne pribúdali ďalšie, aby spolu s troma úplne novými vyšli v roku 2015 v súbornom diele Zabudnutý vesmír (Vydavateľstvo Hydra, 2015). Krásne veci potrebujú vznikať, rásť a dozrievať, nezjavia sa náhle a z ničoho. Tak, ako vnútorne dozrieval autor tohto vesmíru Anton Stiffel, vyvíjal sa aj ním vytváraný svet.
Zabudnutý vesmír opisuje život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev ľudstva. S pomocou hyperpriestorovej technológie ľudia prenikli do hlbín vesmíru, osídlili ho a postupne stratili kontakt s materskou planétou (Zemou), z ktorej sa stal vzdialený a bájny mýtus. Novým domovom sa pre nich stal Staničný systém – obrovský komplex vesmírnych staníc a planetárnych základní. Lenže aj tu prebiehajú vnútorné zápasy a osobné drámy, napäté situácie, lokálne roztržky a vojenské konflikty. Súčasťou života sú zbrane, ako autonómne vesmírne katapulty vrhajúce kamene na obrovské vzdialenosti, maketové sondy na ich oklamanie, inteligentné míny, umelé inteligencie v najrôznejších formách a podobách, pokročilé nanotechnológie, elektromagnetické impulzné zbrane, hyperpriestorový aktivátor mikroantihmoty. Ľudstvo nevyužíva len vlastné technológie, jeho vývoj významne posúvajú vpred nájdené mimozemské artefakty.
Sú tu Cudzinci – záhadní, tajomní a paranoidní, ukrývajú sa pred ľuďmi a neštítia sa často aj kruto s ľuďmi experimentovať. Cudzinci používajú vyspelé technológie, ich účinky si ľudia uvedomujú a neraz ich aj využívajú, ale dôvody počínania Cudzincov zostávajú ľuďom ukryté. Napríklad v príbehu Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše prechádzajú zaľúbenci popod Bránu poznania, aby vzájomne prepojila ich podprahové vedomia. Bránu poznania tu postavili Cudzinci zámerne, v rámci jedného zo svojich bizarných experimentov. Ľudí na planéte pozorujú z diaľky, no do ich vývoja nezasahujú. Či sú ale príčiny a ciele ich konania snahou o ideálny a dokonalý kontakt alebo o niečo iné, to nikto netuší.
Hrdinovia často narážajú na techniku Cudzincov, ich experimenty im vážne zasahujú do života, menia ich psychicky alebo fyzicky. V poviedke Implantori zamenili Cudzinci mozgy skupinky ľudí s mozgami obrovských mimozemských dravcov. Ako sa však ukázalo, až také šelmy to neboli, naopak, ľudia sa stali krvilačnými a útočnými netvormi neschopnými ušľachtilejších citov.
Virtuálna realita a sieť, ktorá ich spája, sa stali dôležitou súčasťou života Staničného systému. Pre niekoho sú len zábavou, iní v nich žijú, sliedia alebo páchajú zlo, ďalší pracujú, napríklad ako chirurgovia. Aj sem však preniká technika Cudzincov, ich experimenty nepoznajú hranice, ale aj vďaka nim ľudia posúvajú svoje vlastné možnosti ďalej a stávajú sa niečím viac. Technika nás môže zahubiť, ale aj zmeniť a povzniesť – je to desivá a zároveň lákavá predstava.
Ľudstvo aj Cudzinci narážajú v staničnom svete aj na ultimátne technológie Tvorcov – bájnej mimozemskej rasy, ktorá zmizla zo známeho vesmíru a zostali po nej iba podivné artefakty – zázraky či technické hračky – krásne a nepochopiteľné.
Napriek prepracovanej technickej stránke poviedok sú Stiffelovi hrdinovia čitateľovi blízki a sympatickí. Nie sú to žiadni supermani, ani na všetko odhodlaní bojovníci. Mýlia sa, riskujú, sú zraniteľní i porazení, ale nevzdávajú sa, lebo vo vesmíre vzdať sa znamená koniec. Nie je im cudzia vášeň, priateľstvo, obetavosť či súcit. Napriek tomu, že nikdy prvoplánovo nehľadajú lásku, narážajú na ňu. A keď sa tak stane, presne vedia, čo chcú – spočinúť v objatí svojej vyvolenej, nech sú prekážky akékoľvek veľké a ona nech je hoc aj na opačnom konci sveta. A to je na Stiffelových poviedkach nádherné. Autor nikdy nestráca vieru v človeka schopného milovať – nech sme kdekoľvek –, na Zemi, pod vodou, vo vesmíre, medzi Cudzincami – krásu života vnímame oveľa intenzívnejšie, ak milujeme a sme milovaní. To ostatné sa už nejako zariadi. Niekedy zlí, inokedy dobrí, vrtkaví či zvedaví – takí sú ľudia aj Cudzinci v Stiffelovom vzdialenom Zabudnutom vesmíre. Možno preto, že na nich všetci zabudli, si musia nejako vystačiť sami.
Večnosť omylov (Artis Omnis, 2013) mladej autorky Jany Plauchovej nestavia do popredia vyspelé technológie a bojujúce spoločenstvá, ale naopak, zameriava sa na osobnú drámu jednotlivca vystaveného extrémnym podmienkam.
Hlavný hrdina Američan Watson je posadnutý hľadaním príčin explózie raketoplánu, do ktorého pomáhal vyberať posádku, a stáva sa preto ľahkou korisťou ruských agentov. Uverí ich fantastickej teórii, tajne prichádza do Bajkonuru a spolupracuje na projekte, ktorý zmenil jeho pohľad na kozmické lety. Všetko sa však v okamihu obráti naruby a z Watsona sa stáva neželaný vyhnanec. Osud či náhoda postavia proti sebe na cudzej a bezútešnej planéte dvoch ľudí – Američana Watsona a Rusa Poljakova. Boj o prežitie, samota, chabé zásoby jedla a takmer nulová šanca na návrat na Zem pôsobia na psychiku oboch astronautov. Zároveň však ani jeden z nich nechce zostať na planéte sám. Do ich snáh o návrat zasiahnu záhadné atmosférické javy, ktoré sú prejavom odporu voči cudzincom na tomto území. Záhadná entita je nepriateľská a Pozemšťania nemajú šancu nadviazať s ňou rozumný kontakt. Je príliš iná. Ešteže majú jeden druhého. Aký vplyv má absolútna samota bez nádeje opäť stretnúť človeka, na kozmonauta, ktorý letel, aby sa stal hrdinom? Misia splnená – je tam a prežil. Ale čo so zvyškom života?
Prínosom románu je autentické vyobrazenie fungovania vesmírneho strediska, štart rakety, snahy o jej opravu a návrat na Zem. Raketa sa zo Zeme na cudziu planétu dostáva na základe fantastickej teórie, ktorú však autorka zvládla opísať a vysvetliť tak logicky, až je čitateľovi ľúto, že k niečomu takému dôjsť nemôže. Zrozumiteľným a nenásilným spôsobom Plauchová dávkuje technické poznatky, vedecké hypotézy, vytvára konflikty, graduje ich a drží pozornosť čitateľa až do úplného konca. Autorkino stvárnenie postáv, prostredí prípravy vesmírnych letov v Amerike aj v Rusku a hlavne technické pozadie, sú stvárnené tak realisticky, že nebyť pár sci-fi motívov, mohlo by ísť o reálnu špionážnu drámu z prostredia prípravy vesmírnych letov.
Vnútorný prerod hrdinu – cestu osamelého individualistu od absolútnej izolácie výnimočného jedinca na Zemi k objavu celého spoločenstva mimozemských civilizácií –, zachytáva román Lenony Štiblaríkovej Astrálny pútnik (Vydavateľstvo Hydra, 2013). Vďaka jedinečnej schopnosti hlavnej postavy, ktorej vedomie sa počas spánku dokáže odpútať od tela a cestovať vesmírom, objavuje Constantin civilizácie na druhej strane čiernej diery. Skúma mimozemšťanov, učí sa a objavuje, ale netuší, že tí technológiu astrálneho cestovania poznajú a majú spôsoby a prostriedky na detekciu, zachytenie i materializáciu nehmotného špióna. Constantin je odhalený a len priveľká fyzická vzdialenosť a odlišnosť ho ochránia pred prenosom do sveta Bytostí. Má čo vysvetľovať a sľubovať, aby ho nechali vrátiť sa domov pod podmienkou, že ich opäť navštívi. Po tom, ako Constantin zistí, že dokáže vytiahnuť vedomie aj z druhých ľudí, už nemusí k mimozemšťanom cestovať sám. Znovuzrodenie v biomechanickej maternici je spôsob, ktorým sa Pozemšťania, spočiatku náhodne a sporadicky, neskôr organizovane, prenášajú do vesmíru osídleného cudzími Bytosťami. Stávajú sa emigrantmi. Musia sa prispôsobiť a dokázať svoju užitočnosť. Román opisuje stretnutie, postupné zoznamovanie a spoluprácu niekoľkých rás mimozemšťanov s Pozemšťanmi, ich vzájomné interakcie, možné konflikty záujmov, ale aj spôsoby spolužitia. Je to do značnej miery filozofický a sociálno-kritický román. Vďaka mimozemskej civilizácii, jej nezaujatému postoju a úsudku, ukazuje pozitívne aj negatívne stránky ľudstva – čitateľ si kladie otázku: Akým by sa ľudstvo javilo prípadným návštevníkom? Čo by si o nás pomysleli? Za čo by si nás mohli vážiť a za čo odsudzovať? Aký obraz si o nás vytvoria a na základe čoho? Čo im môžeme ponúknuť? A prečo by mali chcieť prijať nás medzi seba? Príbeh ukazuje stretnutie viacerých kultúr a rás, výhody aj nevýhody ich spolupráce, hierarchiu, zvyky a problémy, ku ktorým sa každá z nich svojím spôsobom života prepracovala. Technológie tu nie sú opísané do detailov, sú to len rekvizity, ktorých účelom je bezchybne pracovať. Nevyvolávajú pocity úžasu a bázne ani nadšenie z práce s nimi, lebo sú bežnou súčasťou života Bytostí, podobne ako u nás mobil, tlačiareň alebo defibrilátor. Miestami vážne, inokedy s humorom alebo až sarkazmom si astrálny pútnik uvedomuje, že vo vesmíre už nikdy nebudeme sami. Čo všetko si so sebou ponesieme a ako to ovplyvní život na inej planéte – o tom môžeme zatiaľ len fantazírovať. Ale nezaškodí mať v zálohe pár hypotéz, nie?
Na rozdiel od doteraz spomínaných románov a poviedkového cyklu, ďalšie tri romány kladú dôraz na príbeh, dobrodružstvo a vzťahy hrdinov.
Šťastlivec Lenony Štiblaríkovej (Vydavateľstvo Hydra, 2012) je humorný príbeh odrážajúci sa od klasického motívu únosu Pozemšťana tajomnými zlými mimozemšťanmi, ale tu klišé končí. Hrdina sa stáva prenasledovaným cudzincom vo svete, v ktorom dôležitú úlohu zohráva šťastie – je to merateľná veličina, platidlo a reálny základ biznisu. Šťastie sa dá kúpiť, ukradnúť, vysať, darovať a uchovať v predmete, niekto ho dokáže pritiahnuť a kumulovať, iný ho dotykom stiahne k sebe.
Hrdina zisťuje, že ako šťastlivec je chodiacim generátorom šťastnej náhody. Získa vesmírnu loď, priateľov aj nepriateľov a po celom známom vesmíre sa ženie za informáciou o polohe mýtickej a zakázanej Zeme, aby sa konečne dostal domov. Jeho bláznivá jazda je radom šťastných udalostí, vtipných príhod a erotických dobrodružstiev. Neznalosť prostredia a zvykov ho často stavia do pozície exotického čudáka, ale vždy to nejako zvládne, aby neskôr narazil na ďalší kultúrny rozdiel a spôsobil chaos. Ako sa však nakoniec ukáže, izolácia Zeme a šťastie Pozemšťanov nie sú vôbec náhodné, naopak, sú dôsledkom dlhodobého experimentu našich oveľa vyspelejších pradávnych predkov. Keď táto bláznivá jazda vesmírom skončí, pokojne sa môže začať ďalšia. Hrdina zistí, že skutočný domov je tam, kde sa cíti dobre, kde má priateľov, kde nechal svoje srdce. Čo na tom, že sú to mimozemšťania na čele s lodnou UI?
Pokračovanie:
Článok bol napísaný pre poľský časopis Opcje.
Viac článkov autorky nájdete na stránkach Vydavateľstva Hydra.
Súvisiace linky
Recenzia – Anton Stiffel: Zabudnutý vesmír
Stretnutia s fantastikou: Jana Plauchová
Stretnutia s fantastikou: Lenona Štiblaríková
Recenzia – Lenona Štiblaríková: Astrálny pútnik
Recenzia – Lenona Štiblaríková: Šťastlivec