 |
Koľkokrát ste už v nejakej recenzii počuli spievať ódické piesne na zabudnuté žánrové klenoty? Vynoria sa z hlbín času, vydavateľ ich opráši a ponúkne poctenému čitateľskému blahorodiu, aby si tie drahokamy mohol celý natešený, potešený a vytešený prečítať a potom krásne vystaviť doma na poličku a ukazovať závistlivým bratom a sestrám – čitateľom a čitateľkám. (Horšie ako malomeštiacke tetky, keď sa počas prvého Československa pýšili pred susedkami nepoužívaným čajovým servisom starostlivo vystaveným v zasklenej vitrínke.)
Celé to o „zabudnutých žánrových klenotoch“ je strašná fráza. Lenže ja ju použijem a myslím to nanajvýš úprimne. Táto kniha totiž dokonale spĺňa kritériá na to, aby mohla byť označená za pozabudnutý skvost strašidelnej literatúry. Pochádza z toho istého roku ako jej príbuzný a kedysi veľký rival Dracula, teda 1897. Dokonca ho predbehla doslova o pár mesiacov. O dobré dva mesiace, ak teda rátame aj časopisecké vydanie, ktoré vychádzalo na pokračovanie pod názvom The Peril of Paul Lessingham: The Story of a Haunted Man – čo by sa dalo preložiť ako Skaza Paula Lessinghama: Príbeh prenasledovaného/strašeného muža, knižného vydania sa viktoriánsky čitateľ dočkal až o čosi neskôr. A dokonca v predajnosti i obľúbenosti, medzi vtedajšími čitateľmi, zatienila svojho upírskeho súpera. Román bol skutočným bestsellerom, ušlo sa mu i filmového (ešte nemého) spracovania a desiatky rokov sa objavovali nové vydania a dotlače. Ale, ako to už býva, iba niektoré diela sú nesmrteľné. Iné, hoci vo svojej dobe veľmi populárne, zapadnú. Záujem o ne pretrváva len medzi literárnymi historikmi a maniakálnymi fanúšikmi, ktorí sa neuspokoja s nevysokou úrovňou väčšiny súčasného literárneho hororu a neutešeným stavom, aký panuje v žánri, a podnikajú pravidelné nájazdy do minulosti – do krýpt antikvariátov a mauzoléí knižníc, aby hľadali skryté artefakty.
Takže aj keď sláva Draculu narastala až do takej miery, že sa zaradil medzi najslávnejšie romány vôbec, a reputácia „Chrobáka“ pomaly upadala, až kým sa nedostal na úroveň takmer neznámej knižnej obskurnosti, nedávno, práve vďaka úsiliu nadšencov, sa podarilo knihu zas dostať do pozornosti. A pozornosť si zaslúži! Vynesme ju na slnečné svetlo (nič to, náš Chrobák nie je upír a denné svetlo mu neškodí), čitateľsky si ju vychutnajme a spokojne i porovnajme s jeho premožiteľom obdarovaným obzvlášť vyvinutým chrupom s anomáliou zväčšených očných zubov a nadmerným apetítom na ľudskú krv.
Nech sa páči, dámy a páni, je tu svedok dávnych čias viktoriánskych strašidelných príbehov; prosím, privítajte potleskom ťažkú váhu hororovej literatúry, skúseného borca a bývalého šampióna, ktorý je známy pod nom de guerre: The Beetle čiže Chrobák od Richarda Marsha.
Priamo do Londýna, do srdca Impéria, ktoré vládne polovici sveta, zavíta prastaré zlo z Orientu. Číha na význačného štátnika Paula Lessinghama, ktorého okrem hŕstky jeho konzervatívnych politických odporcov považujú všetci za jedného z najväčších a najcharizmatickejších mužov Anglicka. Tajomný prenasledovateľ sa nezastaví, kým objekt jeho nenávisti nebude celkom pokorený a… zničený. Do života politika však zasiahnu i ďalšie výrazné osobnosti: mladá dáma, ktorá sa stane objektom štátnikovho romantického záujmu a sama k nemu vzplanie náklonnosťou, a tiež slávny a geniálny vedec a vynálezca, ktorý je však aj chladnokrvný cynik s horúcou hlavou (to si odporuje len zdanlivo) a stane sa mu sokom v láske. Osudy týchto troch ľudí sa prepletú a spoločne sa budú musieť postaviť zlovestnej hrozbe, ktorá má korene v dávnom Egypte, ba možno ešte hlbšie v prehistorickej minulosti…
Tak a teraz na vás „vybalím“ bez obalu verdikt: Pomsta posvätného chrobáka (ide o trochu senzačný, ale verný obsahu, a dobrý preklad názvu, lebo keby náš vydavateľ uviedol knihu pod doslovným prekladom, asi by si čitateľ myslel, že mu chce autor na stránkach svojho diela sprostredkovať utajené kapitoly zo života niektorého z členov Beatles) je skvelé čítanie! Ide o bestseller ako stvorený pre oddychové, no nesmierne napínavé chvíle, ktoré s ním čitateľ strávi. Nuž áno, autor naozaj stvoril dokonalý príklad bestselleru, ktorý je vyložene určený na to, aby spríjemnil (alebo krásne a zimomriavkovito znepríjemnil, veď po tom prahne a piští dušička všetkých milovníkov hrôzy) každému čitateľovi večery strávené pri tomto tajuplnom, záhadnom, strašidelnom, provokujúcom a mimoriadne pútavom diele. Som bezvýhradne presvedčený, že keby kniha vyšla dnes, samozrejme, zasadená do súčasného sveta a aktuálnych podmienok – pretože väčšinový pohodlný čitateľ, aby sa vedel ľahšie zžiť a stotožniť s dielom, potrebuje skôr niečo aktuálne, či aspoň zasadené do moderného prostredia – , bol by to rovnaký bestseller ako kedysi. Áno, i dnes. Kniha je až taká príťažlivá a číta sa (ďalšia superlatívna fráza) jedným dychom. Čo ešte k jej pútavosti dodať? Že sa od nej neodtrhnete, kým ju nebudete mať prečítanú celú? Že ju zvládnete na jeden nádych (a to nie je práve tenký románčok)? Že budete tak rýchlo strany obracať až bude počuť len šušťanie papiera? Takýmito hlúpučkými frázami sú doslova (a do písmena!) zahltené blogy venované knižným recenziám. A najmä je to na každú druhú banalitu, ktorá príde „recenzentovi“ pod ruku. Lenže v tomto prípade je to pravda. A tie frázy sú nadmieru výstižné. Nebudem teda vytvárať neologizmy a nebudem sa z nich pokúšať vyrobiť frazeologizmy, vystačím si s tými, ktoré som vymenoval, nech sú aj akokoľvek trápne. Ak tým dosiahnem to, že vo vás prebudím záujem a dostanem toto dielo do vašej pozornosti, budem spokojný. Veď o to sa vlastne usilujem po celý čas…
Zahrajme sa trošku na (pseudo)vedátorov. V rámci literárnej komparatistiky vedľa seba dajme Chrobáka a Draculu a pozrime sa im na zúbky (či na hryzadlá?). Zvážme a zmerajme ich pred zápasom. Vzájomným porovnaním vám odkryjem aj viac detailov románu Pomsta posvätného chrobáka.
Richard Marsh a Bram Stoker si boli zrejme povahovo a ľudsky veľmi nepodobní, ich dve najznámejšie diela sa ale na seba ohromne ponášajú. Ten, kto má len povrchné informácie o autoroch, by si mohol myslieť, že jeden od druhého doslova odpisoval a takéto podozrenie by sa dalo chápať a považovať za opodstatnené. Ale nie je to tak. Akákoľvek, i čo len letmá inšpirácia je vylúčená. Tomáš Horváth vo svojom tradične skvelom a zasvätenom doslove k Marshovmu dielu, kde sa odvoláva na zahraničné štúdie a hojne cituje svoje zdroje, hovorí, že to spôsobila doba a východiská tej doby a spoločnosti, ktorá ju utvárala, takže oba romány sú len logickým vyústením vnútorných pohybov v rámci britského fin de siècle. Áno, je to nepopierateľná pravda, ale takéto racionalizovanie, i keď nie nesprávne, veci len paradoxne zahmlieva a prináša iba čiastkové vysvetlenie. Moja teória je možno ezoterická, ale vychádza z odpozorovaných skutočností a osobných skúseností a môžem ju podložiť viacerými príkladmi. Pričasto sa stáva, že dochádza k akejsi umeleckej synchronicite, pričom nemôže ísť o náhodu – no „náhoda“ to predsa len je – a vyústi do vzniku dvoch veľmi podobných diel, ktoré vznikli v identickom čase, no okrem toho medzi nimi nejestvuje nijaké prepojenie a už vôbec nie prostredníctvom osôb ich autorov. Akoby vytvorenú ideu naraz, no nezávisle na sebe uchopili dvaja rôzni umelci… A zhmotnili ju v podobe umeleckého diela.
Richard Marsh bol beťár, ktorý si i pobudol vo väzení za finančné podvody. Inak bol však mimoriadne plodný a čítaný autor. Jeho čitateľmi obľúbené diela, podobne ako pri Stokerovi, siahli do vôd romantiky i hororu a vo svojich literárnych snaženiach oba žánre dokázal spojiť do funkčného a lákavého knižného titulu. Zaujímavosťou je, že popularitu si získal už ako autor dobrodružných chlapčenských príbehov, ktorými začínal a na ktorých si zjavne dobre nacvičil tempo a dynamiku príbehu a naučil sa, ako čo najefektívnejšie podať dej. Vo svojej najznámejšej knihe, ako máte možnosť zistiť, nazbierané skúsenosti bohato zúročil. Postkoloniálne literárne štúdie obe knihy (Marshovho Chrobáka a Stokerovho Draculu) rady využívajú pre svoje psychoanalytické výklady. Hovoria o rasovej či genderovej identite, rozoberajú psychosexuálne motívy v týchto dvoch románoch, kladú dôraz na imperiálne túžby i strachy, ktoré sa v nich objavujú. Je jednoduché sa len uškrnúť nad freudovskými teóriami a diskurzami v intenciách súčasnej feministickej filozofie. Pričasto sa totiž nevhodne aplikujú a má to nezriedka za následok vznik vyložene úsmevných článkov. Uznajme však, že v tomto prípade je to trefné. V oboch románoch sú tieto aspekty skutočne zjavné. A v Chrobákovi možno ešte viac než v Draculovi. No psychologický rozbor diela prenechajme radšej študírovaným psychošom. Počestného žánrového fanúšika, a i bežného čitateľa, bude najviac zaujímať, či sa bude chvieť nervozitou a strachom a či ho kniha bude baviť. Odpoveď je kladná. Veľmi, veľmi kladná. Náš Chrobák nie je síce natoľko výrazný a ikonický ako Dracula, pravdepodobne i preto, že ústredné monštrum je „premenlivejšie“, „nestálejšie“ a ozaj akoby i metaforickejšie než nemŕtvy gróf, to však neznamená, že náš chrobák je menej desivý než upír, a snáď je román ešte pútavejší a napínavejší! A to bol aj sám Dracula značne pútavý a napínavý… Hlavne je však Chrobák k súčasníkovi vrúcnejší. Marsh bol totiž lepším rozprávačom než Stoker. Treba podotknúť, že naozaj mimoriadne šikovným rozprávačom (hoci usudzujem iba na základe jedného diela)! Vie poľahky zaujať aj súčasného čitateľa, ba dokáže na neho i zapôsobiť, a to napriek tomu, že ten dnešný čitateľ (uvažujem, prirodzene, o náročnejšom type čitateľa) má ďaleko väčší prehľad, skúsenosti, a aj prah citlivosti voči dotyku tajomného a hrozivého má posunutý podstatne ďalej ako jeho dobový náprotivok. Dielo pôsobí prekvapivo moderne pre svoju nepretržitú gradáciu a dejovosť, výborné, časté a živé dialógy, naozaj hutnú atmosféru, skutočne strašidelné scény, ktoré sa vám dostanú pod kožu, hoci je ich možno poskromne. No to je v tomto prípade dobre, lebo keby toho bolo viac, azda by to stratilo svoju účinnosť. Netreba zabúdať ani na desivú perverzitu, ktorá je však v medziach vtedajšej morálky vkusne stajená, nie prehnane explicitne opisná – avšak kniha je presiaknutá expresívnosťou, na to sa pripravte. Napriek tomu si zachováva čaro starých dôb vyplývajúce z charakteru vtedajších literárnych postupov, no i spoločenských reálií. Áno, nemalý priestor je tu venovaný i romantike. Možno nie tak pôvabne vykreslenej, no určite aj oveľa menej melodramatickej než v Draculovi.
V oboch prípadoch sa knihy tvária ako zaznamenané výpovede očitých svedkov neuveriteľných a hrôzostrašných udalostí, vymykajúcich sa každodennej skúsenosti. Obidve sa vydávajú za autentický záznam skutočnosti. Obe sú tvorené zápiskami jednotlivých aktérov, pričom ich očami je príbeh vyrozprávaný. V jednom i druhom diele, až na malé odbočky, pozastavenia sa a zriedkavého vrátenia v deji, plynie rozprávanie lineárne dopredu, pričom rôzne postavy si podávajú rozprávačskú štafetu. Štruktúra oboch kníh je veľmi podobná, ale v Chrobákovi nie je tak prekombinovaná, je jednoduchšia, prehľadnejšia a os príbehu je pevnejšie vystavaná. Až na jednu retrospektívu dej zaberá kratší časový úsek, je súdržnejší, vystupuje v ňom menší počet postáv, je svižnejší a nemá hluché miesta. Škoda len, že geniálny vedec a vynálezca, ktorý sa ukáže byť aj mužom činu a je jedným z hlavných hrdinov, a to hrdinov výrazných a zaujímavých, sa javí ako krajne nesympatická a mal som problém sa s ním identifikovať. Veľká škoda je aj antiklimaktického záveru, ktorému predchádza naozaj strhujúce prenasledovanie, vyložene až naháňačka spojená s pátracou akciou, podobne ako v Draculovi. Lenže Dracula mal aj skutočne epické a dojímavé finále dôstojné veľkého príbehu. Chrobák ho, žiaľ, nemá. Je zrejmé, o čo išlo Marshovi: nechcel všetko vypovedať, chcel zachovať istú nejednoznačnosť a tiež aspoň stopu pretrvávajúcej prítomnosti hrozby. U mňa sa to však minulo s účinkom a mal som pocit predčasne useknutého a nanaplneného konca. Avšak epilóg, ako dodatok k príbehu, bol skvelý a ešte podčiarkol dusnú atmosféru.
Dracula mal však aj „rumunskú“ pasáž a táto jeho prvá časť má zas úžasnú a nedostižnú, neprekonateľnú gotickú atmosféru. A čo viac, Dracula kanonizoval upíra v literatúre i populárnej kultúre všeobecne.
Takže máme tu odvetný zápas po stodvadsiatich ôsmich rokoch – Dracula vs Chrobák. Kto vyjde z boja víťazne?
Je to remíza! Východiská sú rovnaké, výstavba diela veľmi podobná, spracovanie odlišné. Každé dielo má svoje slabšie i silné stránky. Jedno i druhé je zhruba rovnako dobré. Čo značí – VYNIKAJÚCE!
Pomstu posvätného chrobáka by si mal prečítať každý milovník staršej literatúry a určite by ju nemal minúť milovník strašidelných príbehov. Fanúšik klasickej strašidelnej literatúry si ju ale jednoducho MUSÍ prečítať. Ak obíde takúto knihu, je potom len ignorant a čitateľský diletant a nechal by som ho za trest sa naspamäť naučiť celé René mláďenca príhoďi a skúsenosťi! A odzadu!!!
P. S.: Ako malý bonus stručný opis Chrobáka – nášho milého monštra. Je to zvláštna humanoidná bytosť nejednoznačného pohlavia, ktorá vládne silnými hypnotickými schopnosťami a možno i nadprirodzenými silami… no vlastne to celkom iste, lebo sa dokáže premeniť na obludného skarabea. Ak má čitateľ fóbiu z chrobákov, táto kniha ju určite posilní! No ktovie, možno liečba šokom funguje, treba vyskúšať.
Zdroj foto: Autor
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.