 |
Najslávnejší horor. Tak tituluje výborný prekladateľ a milovník hrôzy a napätia Tomáš Korbař vo svojom krátkom, ale vecnom a dobre sformulovanom doslove knihu, ktorá je zároveň i najslávnejším upírskym príbehom všetkých čias. Korbař tento román nazýva i topografiou upíra, Peter Uličný zas, v doslove k poslednému slovenskému prekladu (a ako je u neho zvykom, ide o trefný, humorný, ale veľmi informatívny text) píše o tom, že až táto kniha nadobro určila typológiu obávanej nemŕtvej bytosti… Áno, voči tomu sa nedá nijako namietať. Samozrejme, aj pred touto knihou jestvovali príbehy o upíroch a nebolo ich zas až tak málo. Za všetky spomeňme poviedku Upír, prózu z roku 1819, tá prvá predstavila vampíra ako uhrančivého nemŕtveho šľachtica, ktorý pije krv svojich úbohých obetí, či známu novelu Carmilla s príťažlivou ženskou upírkou. No bol to až náš román, ktorý dal upírovi takú podobu, pod akou si ho predstavíme dnes –podobu, v akej si ho adoptovala populárna kultúra. Po publikovaní románu Dracula sa roztrhlo s upírskymi príbehmi vrece. Postupne sláva knihy len stúpala, takže už dlhodobo ju môžeme označiť aj ako jednu z najznámejších kníh vôbec.
Ešte predtým, než si povieme niečo k deju – ale je to vlastne nutné? Nájde sa tu vôbec niekto taký, a špeciálne medzi tými, čo na túto stránku zablúdia, kto by nepoznal príbeh tajomného a diabolského grófa, ktorý žije už stáročia a nateraz si uzmyslel, že sa infiltruje do nič netušiacej počestnej a početnej spoločnosti Angličanov a bude medzi nimi hodovať? Ak áno, tak musím každého čitateľa upozorniť, že ak chcete v slovenčine čítať pôvodnú a pravú verziu knihy, skrátka neskrátenú a neprerozprávanú (áno, aj loviaci upír sa občas stáva korisťou nakladateľských zvrhlíkov, ktorí sú tie najhrozivejšie monštrá spomedzi všetkých), siahnite po vydaní z vydavateľstva Európa. Nájdete tu vysvetlivky, výborný doslov, dobovú recenziu (mimochodom dosť kritickú, ale miestami naozaj „tne do živého“). Okrem toho ako bonus aj výbornú poviedku, ktorá mala byť pôvodne akýmsi úvodom románu, no bola autorom vypustená. Nehovoriac o tom, že preklad je skutočne na úrovni. Kým nevyšla táto verzia, musel slovenský čitateľ, ak si chcel vychutnať Draculu „neosekaného“, siahnuť po skvelom českom preklade od už vyššie spomínaného Korbařa. Lebo tá verzia, ktorú kedysi vlastnila takmer každá „spôsobná“ slovenská domácnosť, je totiž skrátená o dobrú polovicu!!! Preklad to nie je zlý, a musím, aj keď nerád, uznať, že literárna vivesekcia Jozefa Kota prebehla pomerne úspešne – pokusný subjekt prežil. Kameň úrazu je však v tom, že vôbec k niečomu takémuto došlo. Nie je dvakrát dobrou vizitkou kultúry národa, keď si vydavateľ myslí, že pre dobrý predaj je potrebné klasickú literatúru „kastrovať“. Prekladateľ sa odvoláva na poplatnosť dobovému vkusu a isté pasáže považuje za zastarané a prekonané. Spomína prehnanú sentimentálnosť, patetickosť a podobne. Áno, má pravdu, dá sa i takto na to pozerať, no je to i trochu inak. Stoker v takomto duchu písal, bol to jeho štýl, mňa osobne tá melodramatickosť a až hysterické konanie postáv takisto sem-tam rozčuľovali. Lenže netreba zabúdať na to, že doba bola iná a sám autor mal mimoriadne blízko divadlu, zrejme i to bude hrať rolu (ak mám už uvažovať v intenciách divadelníctva) v tom, akým spôsobom jednotliví hrdinovia knihy konajú a ako sa správajú. Ak takto knihu orežeme, zbavíme predsa čitateľa aj zážitku z nepredstieraného romantizmu a romantiky. Pretože táto kniha nie je iba strašidelná, je aj romantická, a na to sa zvykne zabúdať. Dobre, ja takéto dimenzie prežívania nevyhľadávam a nevyžívam sa v nich, ale isté špecifické kúzlo tomu uprieť nemožno. Kniha nás totiž spoľahlivo prenesie do viktoriánskeho Anglicka, do dôb pravých dám a nefalšovaných džentlmenov.
A teraz niečo k deju.
Právnický koncipient sa vydáva do ďalekej a divokej a krásnej – divukrásnej a tajomnej Transylvánie na hrad čudáckeho grófa Draculu, ktorý si, ako zámožný klient, plánuje kúpiť usadlosť v Londýne. Samozrejme len preto, aby mohol beztrestne šíriť des a hrôzu v ďalekej krajine, kde má otvorené široké pole pôsobnosti, ľudia ho nepoznajú a nevedia sa proti upírom brániť. Tam plánuje vytvoriť nový národ či skôr rasu nemŕtvych a obklopiť sa prisluhovačmi, ktorým sa stane akýmsi kráľom… Avšak malá skupinka pozostávajúca zo štyroch gentlemanov a jednej dámy vedená geniálnym učencom doktorom Van Helsingom, ktorý je zbehlý nielen v modernej medicíne (a iných odboroch), ale má natoľko otvorenú myseľ, že nezavrhuje ani menej prebádané, hmlisté končiny hraničných javov či nadprirodzena, odhalia Draculove úklady a púšťajú sa do nerovného zápasu s nemŕtvym netvorom.
Toľko k obsahu knihy, ktorá spolu s Frankensteinom a Dr. Jekyllom a pánom Hydom (diela, ktoré sme si predstavili minule) uzatvára trojicu najväčších – najvplyvnejších diel strašidelnej literatúry 19. storočia. A aj keď nie po literárnej stránke, tak ako nositeľ najznámejšieho, najobľúbenejšieho a najobávanejšieho monštra Dracula víťazí. Po istom čase, a bol to zápas urputný a namáhavý, odňal napokon prvenstvo Frankensteinovmu monštru. V panteóne všetkých možných i nemožných, predstaviteľných i nepredstaviteľných netvorov stojí upír na piedestáli a gróf Dracula nemá medzi svojimi nemŕtvymi súputníkmi žiadneho vážneho konkurenta. Do jeho príchodu bol azda tým najveľkolepejším upírom lord Ruthven z vyššie spomínanej prózy Upír, ale Dracula ho bez akýchkoľvek pochybností zatienil (a to, ako dobre vieme, ani nevrhá tieň!). Ako sa to Bramovi Stokerovi mohlo podariť? Iste za to môže formát románu. Na väčšej ploche, akú ponúka tento epický žáner, má upír dosť priestoru vyniknúť (iste, veľký, rozsah mal aj viktoriánsky „šestákový krvák“ Upír Varney, ale bol to azda už rozsah priveľký a dielo bolo ušité prihorúcou ihlou). Stoker nemŕtvemu grófovi vo svojom príbehu i naozaj vyčleňuje dostatočne veľký priestor a upírove výčiny farbisto opisuje. Ústami jednej z postáv – charizmatického Van Helsinga, ktorý sa stal prototypom upírobijcu a bol potom mnohokrát kopírovaný (i keď ani on nevznikol iba tak zo vzduchu a je zreteľné, že autor sa inšpiroval charakteristikou dr. Martina Hesselia, ako ho vo svojich príbehoch vykreslil Stokerov generačne starší krajan Le Fanu), je aj prvýkrát detailne a vecne zadefinovaný upír ako zlovoľná bytosť, ako navracajúci sa nemŕtvy, bytosť, ktorá zotrváva vo svojom neprirodzenom (ne)živote a prichádza počas nocí medzi ľudí, aby im škodila. Autor si dal tú starosť a námahu, aby zozbieral zo všetkých zdrojov informácie, ktoré boli o upíroch naporúdzi, a využívajúc tiež i vlastnú fantáziu zostavil potom akýsi kánon vampirizmu. Z neho vychádzajú všetci ostatní autori, ktorí prišli po ňom, a je jedno, či ho dnes ešte úzkostlivo dodržujú alebo ho naopak už všemožne a zúrivo popierajú. Nedá sa však poprieť to, že bez Stokera a bez Draculu by sme tu mali upíra, ktorý by disponoval odlišnou charakteristikou, zrejme by nebol ani taký desivý a je dosť možné, že by bol len jednou z mnohých prehliadaných potvor hororového panoptika. Poďme sa teraz pozrieť na vlastnosti upíra, ako ich vymenúva Van Helsing, na jeho slabé stránky i tie mocné a obávané. Viaceré sú veľmi vhodne a šikovne v deji využité a i vďaka tomu dokázal Stoker z grófa vytvoriť takého podmanivého „záporáka“.
- Nezameniteľná vizáž grófa Draculu: ostré zuby – špičiaky, planúce červené oči, dlhé nechty, čierne šaty…
- Upír sa živí krvou svojich obetí, „žije“ prakticky večne, z potravy čerpá energiu a jeho vzhľad môže postupne nadobudnúť mladistvú podobu, krv akoby mu teda zaisťovala i večnú mladosť.
- Obete, ktoré usmrtí, vampirizuje, čiže aj ony sa po smrti stávajú upírmi a ich upírí stvoriteľ (aspoň v prípade Draculu) má nad nimi istú moc.
- Upír nemá morálku, neriadi sa svedomím, je to zlá, diabolská bytosť, ktorá je schopná napadnúť i svojich najbližších.
- Upír si zachováva niečo z vedomostí i tých vlastností, ktoré mal počas života.
- Upír má nadľudskú silu, údajne silu dvadsiatich mužov.
- Upír nevrhá tieň a nevidno jeho odraz v zrkadle.
- Upír vidí v tme a jeho nadprirodzené schopnosti sú viazané na noc.
- Upír dokáže ovládať nižšie živočíchy a niektoré dravce. Spomínajú sa nočné motýle, konkrétne lišaj smrtihlav, krysy, sovy, líšky, dokonca vlky.
- Sám na seba môže zobrať podobu zvierat. V knihe sa premieňa na netopiera a vlka.
- Upír má hypnotické schopnosti a vie aj čítať myšlienky svojich obetí.
- Upír dokáže do istej miery ovládať dokonca počasie.
- Upír sa dokáže premeniť na hmlu či na prachové čiastočky alebo sa zmenšiť, a tak vnikať na miesta, kde by to nebolo bežne fyzicky možné. Jeho fyzické telo akoby nepodliehalo v nočných hodinách bežným fyzikálnym zákonom.
- Prvý raz nesmie do príbytku svojej budúcej obeti vojsť bez pozvania, potom však už môže prichádzať i odchádzať podľa ľubovôle.
- Denné svetlo ho nezabije ani nezraní, ale jeho schopnosti sú počas dňa veľmi obmedzené. Napríklad premieňať sa vtedy môže len na poludnie alebo presne pri východe či západe slnka.
- Nedokáže prekročiť tečúcu vodu, alebo zviezť sa po prílive či odlive.
- Zoči-voči posvätným predmetom, ako je krížik, ruženec či hostia, stráca svoju moc.
- Cesnak (spomínajú sa konkrétne kvety cesnaku) funguje tiež ako mocná protizbraň.
- Upírova pôsobnosť je do istej miery pripútaná k pôde, v ktorej spočíva. Preto Dracula nosí truhlu s rodnou zemou, v ktorej odpočíva, so sebou, no konárik divokej ruže položený na truhle mu znemožní vyjsť.
- Dokáže ho usmrtiť posvätená guľka či drevený kôl, ktorým mu prebijete srdce. Keď mu vyrežete srdce či odrežete hlavu, tiež dôjde posmrtného pokoja.
Hádam som na nič nezabudol… Schválne, môžete si teraz nájsť rozdiely a podobnosti s tými vlastnosťami upíra, ktoré nám počas desaťročí prezentuje televízia, film a videohry. Všimnite si ale, že charakter upíra je fantomický – prízračný, je väčšmi skôr démonom ako bytosťou inej rasy, než je tá ľudská; prevažne takto je totiž zobrazovaný v moderných dielach populárnej kultúry.
No a teraz si poďme povedať niečo o tom, aká je to v skutočnosti kniha z hľadiska autorovho rozprávačstva a jeho spisovateľských schopností, a aké sú objektívne jej literárne kvality. Ak to bude možné, prekopme sa cez hrubý nános legendy a odhoďme bokom rubáš romantizovania, ktorým je kniha zahalená. Ja sa pokúsim byť objektívny.
Nie, rozhodne to nie je umelecké veľdielo, ale áno, je to i napriek istým nedostatkom veľmi príťažlivá a pútavo podaná kniha. A je to určite najlepšie Stokerove dielo (ak nepočítame niektoré sugestívne poviedky). Čo sa bohatosti jazyka a myšlienok týka, iste sa nemôže porovnávať napríklad s takým Frankensteinom, no z diel 19. storočia sa mu máloktoré vyrovná mierou zobrazenej hrôzy a podmanivou atmosférou. Škoda len, že z pomerne hrubého románu je pasáží, ktoré naplno využívajú temný potenciál nachádzajúci sa v príbehu, napokon predsa len dosť riedko. Autor rozhodne neaplikuje svoje hrôzostrašné tromfy do takej miery, v akej sa ponúkajú, a veruže srdce čitateľa až piští po viacerých takýchto momentoch, no akosi neprichádzajú… V tomto prípade veru neplatí, že menej je viac. Nemožno nespomenúť aj prílišnú utáranosť a to, že Stokerovi zhruba v polovici knihy dochádza dych. Dobrodružné časti nemajú na tie hororové a tie večné obkecy už vôbec nie, to je zväčša len výplň. nepomáhajú tomu ani exaltované výlevy niektorých postáv. Koniec knihy to našťastie zachráni. Ten považujem za vydarený a celkovo je to dôstojné zakončenie napínavej a hrôzyplnej epizódy, ktorá ako nočná mora vtrhla do životov hlavných hrdinov a prevrátila im ich naruby.
No a prednosti knihy? Tých je našťastie viac. Vďaka nim sa knihu naozaj oplatí prečítať a obľúbiť si ju. V prvom rade je to samotný príbeh, ktorý je zaujímavý, senzačný a napínavý. Potom je to spôsob, akým autor príbeh vystaval, ako plynú jednotlivé dejové linky a ako do seba všetko umne zapadá. Je vidno, že ako spisovateľ si dal s týmto veľkú námahu, dôsledne sa na všetko pripravil, naštudoval si potrebné reálie a ku spracovaniu knihy pristupoval naozaj svedomito. Mimoriadne pôsobivá a ozvláštňujúca je aj koncepcia celej knihy. Ide o tzv. epištolárny román. Teda román vo forme denníkov. Nielen však denníkových záznamov. Stretneme sa tu aj s prepisom telegramov, oboznámime sa s obsahom novinových článkov alebo si prečítame prepis fonografického záznamu (fonograf bol predchodcom gramofónu, na ktorý sa dala zvuková stopa i zaznamenávať na nosič, ktorý mal podobu voskového valčeka). Dnešnému čitateľovi sa to bude zdať byť exotické, s takouto podobou prózy sa nestretáva až tak často, ale v literatúre tej doby to nebolo nič výnimočné. Veď v našom seriáli sme sa už mohli stretnúť s príkladom Frankensteina. Pre čitateľa bude iste osviežujúce to, že sloh denníkových zápisov zodpovedá povahe a temperamentu vždy tej či onej postavy a podľa autorstva sa i náležite mení. Stoker až úzkostlivo dbá na správnu denníkovú datáciu a na to, aby udalosti bezchybne zapadali do chronológie deja. Úvodné slovo a dokumentaristická presnosť dokážu čitateľa aspoň na chvíľočku presvedčiť, aby uveril neuveriteľnému. Jednoznačne najväčším plusom knihy je však to, že tie kapitoly, kde sa nás autor pokúša vydesiť, splnia svoj účel a naozaj vedia aj v dnešnej dobe čitateľa vystrašiť! Toto sa Stokerovi podarilo na jednotku. Plavba lode, kde je Dracula čiernym pasažierom a za obeť mu každú noc padne nový člen posádky, premena slečny Lucy na upíra a predovšetkým prvých 60 strán knihy – mimochodom najlepšia časť románu, ktorá líči Harkerovo putovanie na Draculov hrad a jeho pobyt v tomto ponurom a strašidelnom sídle, je jednoducho skvelá a má takú gotickú atmosféru, že až! To sú pasáže, ktoré vás budú mátať. A čo je väčšou odmenou pre ctiteľa strašidelnej literatúry?!
Ak vás už aj hneď nezláka to zlopovestné a zvučné meno Dracula, toto je iste dôvod, pre čo si knihu prečítať.
Zaujímavosti:
Pôvodne sa mal román volať The Dead Un-Dead, neskôr iba The Un-Dead (čiže Mŕtvy nemŕtvy, respektíve Nemŕtvy), až skoro na poslednú chvíľu zmenil Stoker názov na podmanivo znejúce meno Dracula.
Pri intenzívnom zháňaní podkladov ku knihe narazil Stoker v knižnici na viaceré diela, z ktorých čerpal informácie. Tam pravdepodobne naďabil aj na zmienky o neslávne známom valašskom vojvodovi… Pôvodne sa antagonista románu volal gróf Wampyr a nie Dracula.
Nie je úplne isté, či autor zamýšľal postavu Draculu naozaj stotožniť s jeho historickým predobrazom Vladom III., ako je to dnes často uvádzané. Stoker mohol informácie vyčítané z kníh použiť iba ako inšpiráciu.
Stoker vraj spomínal, že prvotným impulzom k napísaniu knihy bola nočná mora, pri ktorej videl vstávať knieža upírov z hrobu.
Niektoré interpretácie hovoria o tom, že vzhľad i charakter Draculu bol vytvorený podľa Stokerovho priateľa a zamestnávateľa, slávneho divadelného herca Henryho Irvinga, s ktorým mal spisovateľ veľmi komplikovaný vzťah. Stoker chcel aj uviesť Draculu ako divadelnú hru, ale nestalo sa tak, lebo Irving o projekte nemal príliš dobrú mienku.
Stoker venoval príprave románu dlhší čas a celý projekt vznikal niekoľko rokov. Niektoré cenné tipy a nepostrádateľné informácie získal autor od svojho známeho– Arminia Vámbéryho, maďarského orientalistu a cestovateľa, ktorý sa spomína i v samotnom románe. Kniha prvý raz vyšla v roku 1897.
Z románu bola vypustená krátka záverečná pasáž, ktorá opisovala zrútenie Draculovho hradu, ktoré sa malo odohrať spolu so skonom jeho majiteľa.
Z románu bola vynechaná i úvodná kapitola. Pravdepodobne ide o prózu, ktorá je dnes známa a vydávaná ako poviedka s názvom Draculov hosť. Po rozhodnutí vynechať ju Stoker upravuje dielo, aby nedošlo k logickým chybám či nezrovnalostiam v kontinuite románu.
Rukopis románu, ktorý sa dlho považoval za stratený, sa našiel náhodne v jednej stodole v Pennsylvánii v osemdesiatych rokoch. Je záhadou, ako sa tam dostal, ale jeho pravosť je nespochybniteľná. Rukopis sa začína až na stej strane, no presne na tom mieste v deji, kde sa začína i publikovaná verzia románu. Je teda očividné, že autor knihu prepisoval, robil do nej zásahy a značnú časť vypustil. Obsah pôvodnej, prvej časti knihy ostáva zahalený tajomstvom.
V prvej verzii románu sa nachádzal predslov autora, kde tvrdí, že kniha je záznamom skutočných udalostí, a ide v mystifikácii ešte ďalej – spomína i to, že postavy v knihe sú reálne a autor sa minimálne s niektorými z nich osobne pozná. Vydavateľ to však odmietol publikovať a argumentoval tým, že by to mohlo spôsobiť u čitateľov paniku, pretože v tej dobe došlo v okolí k sériovým vraždám.
Väčšina dobových ohlasov a recenzií na román bola pozitívna, niektoré boli až oslavné. Aj Stokerova matka bola nadšená a tvrdila, že ide o najlepší strašidelný príbeh od čias Frankensteina. Chválou nešetril ani slávny Arthur C. Doyle, ktorému sa kniha veľmi páčila a obdivoval ju. Napriek tomu, že si autor zaistil čitateľskú priazeň, nešlo v dobe vydania o nijaký enormný trhák. Nebývalú slávu, takú, akú si spájame s románom dnes, zaistili Draculovi až divadelné, a najmä filmové spracovania v dvadsiatych a tridsiatych rokoch.
Prvé zahraničné vydanie Draculu bolo maďarské a začalo vychádzať v novinách na pokračovanie len o necelý rok od pôvodného anglického vydania.
Len celkom nedávno sa svet dozvedel, že na Islande a vo Švédsku (tam sa objavili takmer simultánne dve verzie, jedna dlhšia a druhá skrátená) bol na prelome 19. a 20. storočia publikovaný preklad a prerozprávanie Draculu pod názvom Moc temnoty. Fascinujúce je to, že hoci sú tieto zahraničné verzie navzájom veľmi podobné, v mnohých ohľadoch sa radikálne líšia od originálu! Zdá sa, že za zásadné zmeny sú zodpovední prekladatelia, ktorí sa svojho remesla chopili naozaj svojrázne. Islandská verzia je dostupná i v slovenskom preklade a sčasti ide o prerozprávaného Draculu, ktorý sa ale v istom bode deja začne výrazne odchyľovať od pôvodiny a stáva sa tak niečím medzi adaptáciou a autorským dielom svojho prekladateľa. Žánrovo ide napokon možno skôr o konšpiračný thriller. Táto knižná kuriozita má len historický význam, pretože jej literárna úroveň nie je významná.
Jonathan Harker na svojej ceste do divokej Transylvánie stretáva aj Slovákov. V knihe sme opísaní niekoľkými jadrnými vetami. V podstate nás Stoker charakterizoval ako pitoreskných a írečitých, no neškodných domorodcov.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.