 |
Novela významného švajčiarskeho prozaika píšuceho pod pseudonymom Jeremias Gotthelf pochádza ešte z prvej polovice 19. storočia a patrí do žánrovej rodiny gotického románu, hoci rozsahom a štruktúrou ide naozaj o novelu. Dobre, takže máme tu gotickú novelu, a skutočne dobovú, so všetkým zlým aj dobrým, čo k tomu patrí. Podpísal sa na nej zub času; je jasné, že prozaické dielo z roku 1842 už dnes nikoho nevydesí (to by sa autor musel volať Edgar Allan Poe), ale autentická atmosféra dávno strateného sveta z riadkov priam presakuje, takže je sa na čo tešiť.
Niektorými kritikmi je dielko považované za jeden z prvých príkladov „weird fiction“ v literatúre. A hoci text naozaj obsahuje skutočné záchvevy hrôzy a podivna, je to akési silené revizionistické hodnotenie, ktoré by sme dnes chceli na tento titul prilepiť. Albert Bitzius, ako znie pravé meno autora, protestantského pastora a spisovateľa, chce síce čitateľa znepokojiť aj vystrašiť, ale v prvom prípade varovať. Apeluje na morálku a zbožnosť, hrozí zdvihnutým prstom, čo sa stane, keď sa človek odvráti od Boha. Dielo je to teda v prvom rade mravokárne, moralistické a moralizujúce, a síce strašiace… ale strašiace najmä trestom Božím. Strašiace nie aby strašilo, ale aby kázalo o bohabojnosti. Je úžasné, keď dokáže literatúra obohatiť človeka svojím posolstvom, pretože mnohé knihy rezignujú na vyššie poslanie, ktoré je, podľa mňa, atribútom skutočného umenia, ale v tomto prípade ide o prvoplánovosť. Vzhľadom na dobu vzniku a povahu autora je to pochopiteľné, nie je to však žiadna slasť pre čitateľa. Didaktickosť by mala byť vždy nenásilná, je tak totiž účinnejšia a menej znechucujúca, keď vyplynie z príbehu akosi mimovoľne a prirodzene. Lenže táto novela je vlastne kázeň zabalená do strašidelného príbehu…
Kniha sa začína opisom tradičného krstu na švajčiarskom vidieku. Je to zaujímavé, má to svoju výpovednú folklórnu hodnotu, dokonca sa dočkáme milého humoru (celou knihou prestupuje presvedčenie – pravdivé presvedčenie – že zvyky a do istej miery aj mentalita sa menia, ale človek ostáva vo svojej podstate stále rovnaký, hoci autor vyjadruje svoju vieru, že je poučiteľný; čo je podľa mňa však naivné), ale napriek tomu dedinský román skutočne nie je to, čo vyhľadávam. Potom už ale autor, chvalabohu!, prichádza s konceptom príbehu v príbehu. Miestny „staršina“ začína svoje rozprávanie o dávnej histórii či legende, pričom toto rozprávanie tvorí samotné jadro novely a (našťastie) zaberá jej veľkú časť. Razom sa ocitáme v stredoveku, keď sú poddaní – predkovia miestnych vidiečanov – sužovaní spupným rytierom. Hoci to rozhodne nie sú zlí ľudia a snažia sa žiť poctivým kresťanským životom, predsa len sú to ľudia, a ľudia chybujúci. Tak sa stane, že sa o pomoc obrátia k tomu, kto si pýta priveľkú cenu. V tomto prípade nežiada podpis vlastnou krvou, chce „len“ jedno nepokrstené dieťa. Keď mu ho odmietnu dať, prichádza pomsta priamo z pekla! To sa dá však interpretovať aj ako trest Boží. Boh tu, napriek všetkému, nie je vykreslený ako krutý a nemilosrdný starozákonný Jahve, má však aj ďaleko od bezpodmienečne milujúceho a odpúšťajúceho Krista. V protestantizme ukotvených predstavách autora je to skôr dôsledný a prísny rodič. Za pozornosť rozhodne stojí pripomienka, ktorá sa zjavuje akoby mimochodom a presakuje spoza riadkov, že sa potrestal a odsúdil svojím neuváženým, vypočítavým konaním vlastne sám človek… Spásou je potom viera a čestné a odvážne konanie v mene Boha.
Och, a samotný pekelný (či Boží?) trest? Ten spočíva v smrteľne jedovatom nadprirodzenom pavúkovi, ktorý kosí hriešnikov ako morová nákaza. Práve naňho sa odvoláva názov knihy. Samotné zrodenie pavúka je nefalšovaným zábleskom morbídnej fantázie, ktorá vie uhranúť a potešiť žánrového fanúšika.
Po následnom časovom skoku v rozprávaní do dôb nie takých dávnych tu už však máme záver a zas sa môžeme pokochať v jednoduchej ľudovej zbožnosti. Niekomu môže imponovať, iného zas dráždiť, ale je neoddeliteľnou súčasťou života (a ľudskej psyché) mnohých ľudí aj dnes, nieto ešte v tej dobe.
Čierny pavúk, pôvodne súčasť knižného zväzku tvoriaceho len jednu časť autorovho širšieho diela, dnes vydávaný samostatne, má v súčasnosti už skôr len historickú hodnotu, ale práve z týchto dôvodov zaujme.
Súvisiace linky
Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.