Esej: Fantastické ženy na Slovensku 1. časť

Maria Durickova - Danka a Janka - obalka
Krista Bendova - Opice z nasej police - obalka
Alta Vášová - Po - obálka
Alexandra Pavelkova - Prisaha - obalka
Udolie lalii - obalka
Mamut farby malinoveho lekvaru - obalka
Ukážka z knihy Gwind: Nezabiješ? obálka
Vyššie záujmy
Telo - obálka
Marja Holecyova - Mariotovi dedici Predurcenie - obalka
Čas hrdinov
Žena se lvem - obálka
Zena se sovou - obalka

(Pozn. red.: Kratšia verzia tohto článku tvorí doslov k antológii fantastiky českých a slovenských autoriek Žena se sovou.)

Viac informácií nájdete pod živými linkami uvedenými v texte aj pod textom.


Úvod

Zrejme sa nik nebude hádať, že ženy sú v globále fyzicky slabšie a menšie ako muži. Máme iné rozmnožovacie orgány ako muži a s tým súvisiace druhotné pohlavné znaky, telesnú konštrukciu a životné poslanie, čím mám teraz na mysli úlohu v zabezpečení prežitia druhu. Môže za to naša genetická výbava, evolúciou zdokonalená tak, aby sa samci a samice optimálne dopĺňali a vytvárali životaschopný druh.

Z hľadiska literatúry, ktorú pre naše potreby zúžime na fantastiku, sa však skýta otázka: Môže naša genetická výbava aj za to, že píšeme ináč ako muži? A… naozaj píšeme?


Pri kolíske

Za prvého autora fantastiky na Slovensku sa považuje Gustáv Maurícius Reuss (1818 – 1861). Svoju „chýrečnú rozpravu“ s názvom Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na zemi, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o obežniciach, vlasaticiach, pôvode a konci sveta vedel, napísal v rokoch 1855 – 1856. Hrdina Hviezdovedy sa vydáva v balóne na Mesiac, čím ohlasuje nielen zrod slovenskej vedeckej fantastiky, ale i literatúry faktu, keďže Reussova kniha nesie prvky beletrizovanej rozpravy o astronómii.

Nasledujúcich sto rokov niektorí z autorov, ktorých doménou boli iné druhy literatúry, uverejnili diela zaradené medzi SF. Po takmer 10-ročnej prestávke následkom februára 1948, keď na Slovensku nevyšla žiadna pôvodná fantastická próza, tvorbu novej generácie spisovateľov podnietili hlavne prvé kozmické lety. Z tých známejších môžeme spomenúť Ruda Morica, Ivana Čajdu, Jozefa Talla, v 70. a 80. rokoch Jána Lenča, Jána Feketeho, Petra Vala, Antona Hykischa, Jozefa Repka, Petra Jaroša či Jozefa Viktora Schwartza, ktorý sa nedožil vydania svojej nápaditej knihy Návraty z neskutočna (1984). A ešte neskôr zakladateľa modernej vedeckej fantastiky Jozefa Žarnaya, ktorého sci-fi pre deti a mládež Tajomstvo dračej steny (1973) a Prekliata planéta (1977) si dodnes s radosťou prečítajú aj starší čitatelia a stali sa námetmi televíznych spracovaní.

A kde sú ženy?

S troškou tolerantnosti by sme mohli medzi dámy koketujúce s fantastikou zaradiť autorky kníh pre deti. Spomeňme tvorbu Márie Ďuríčkovej (1919 – 2004) a jej strašidelné príbehy o sestričkách – dvojčatách Danka a Janka (1961 a ich neskoršie pokračovania), knihu Kľúče od mesta (1981), v ktorej školáčka Martina a jej brat Ivko cez starožitné hodiny v múzeu prechádzajú do rôznych historických období Bratislavy. Za pol storočia autorka napísala pol stovky kníh, z ktorých mnohé vyšli (a stále vychádzajú) v ďalších vydaniach a boli adaptované ako televízne filmy, seriály či večerníčky. V školských osnovách jej zdatne konkurovala poetka, spisovateľka a novinárka Krista Bendová (1923 – 1988), ktorá písala aj pod mužskými pseudonymmi. Jej Opice z našej police (1967) sa tiež dočkali televízneho spracovania a čitatelia s láskou spomínajú na príbehy o Osmijankovi (1967, neskôr pokračovania). Aj spisovateľka a prekladateľka Katarína Lazarová (1914 – 1995) zabrúsila svojou knihou Povesť o snežnom človeku (1966) do nášho žánra. Stále sa však pohybujeme na platforme literatúry pre deti – rozprávok.

Alta Vášová (1939) sa do histórie slovenskej fantastiky zapísala postkatastrofickým románom Po (Slovenský spisovateľ, 1979), ktorý je podaný z pohľadu robota, drsne, bez príkras a zbytočnej akcie. Kniha Blíženci z Gemini (Mladé letá, 1981) opisuje návštevu mimozemskej civilizácie z pohľadu dieťaťa a román 7,5 stupňa Celzia (Mladé letá, 1984) je tiež antiutópia venovaná deťom. Ako žánrová autorka 20. storočia zostala Vášová neprekonaná.


Nové cesty a nové bariéry

Po revolúcii v roku 1989 aktivity domácich literátov píšucich fantastiku na čas ustali. Knižný trh zaznamenal prílev prekladovej fantastiky. Doba však bola nestála a národ mal prízemnejšie starosti. Veci sa však hýbu. Začínajú sa vynárať literárne súťaže zamerané na fantastické texty, objavujú sa prvé lastovičky časopisov a fanzinov.

Súťaž O emblém Castora mala pár ročníkov. V roku 1991 žezlo prevzala súťaž Cena Gustáva Reussa (CGR), kde sa medzi poviedkarmi začína profilovať aj niekoľko autoriek. V prvom ročníku (1991) zvíťazila Zuzana Suchánová hneď s dvoma poviedkami Vždy nejaká chyba, Prepis a zabodovala jazykovedkyňa Eva Rísová (1927) s vtipnou poviedkou Lingvália. Medzi finalistami ďalších ročníkov sa sporadicky objavujú ženské mená, ale dámy zostali zväčša pri jednej-dvoch poviedkach v zborníkoch zo súťaže – Krutohlav 1993 až Krutohlav 2002. (Výnimkou je Víťazný Krutohlav – výber desiatich najlepších poviedok z histórie súťaže). Z autoriek spomeňme napríklad publicistku a rozprávkarku Evu Cigánikovú (1936), ktorá publikovala poviedky aj v antológiách Ježíšku, já chci plamenomet, v časopisoch Fantázia a Ikarie. Porotkyňou i organizátorkou CGR bola svojho času Eva Kováčová (1951 – 2010), poetka, publicistka a propagátorka fantastiky, ktorá publikovala poviedky v zborníkoch a časopisoch pod svojím menom aj pod mužským pseudonymom. Jednou z porotkýň bola aj poetka, dramatička a publicistka Nata Hosťovecká (1954). Jej texty s vedeckofantas­tickou tematikou vyšli v antológii Správy z neznámych svetov (1988) a ako jedinej žene v antológii Planéta Zem potrebuje hrdinov (1990).

Jedno zo ženských mien, ktoré sa v 90. rokoch minulého storočia začalo častejšie objavovať v tejto a zároveň aj v česko-slovenských súťažiach Cena Karla Čapka (CKČ) či O nejlepší fantasy a iných, vrátane nežánrových, bolo moje vlastné. Alexandra Pavelková. Prvý súťažný pokus – krátka poviedka Denník kocúrovho priateľa – bol úspešný v CKČ 1991, rovnako ako druhý pokus v roku 1994 – poviedka Dráčik v CGR. Priniesla mi prvé z radu rôznych ocenení a publikovaní v zborníkoch Krutohlav. Od tohto bodu sa fantastika stala druhou stránkou môjho života, čo trvá už štvrťstoročie. V roku 1996 mi vyšla prvá kniha s názvom SF 001, výber mojich sci-fi poviedok z uvedených súťaží. Bola som jedným mála autorov SF, ktorí po revolúcii publikovali na Slovensku vlastnú knižku, a najbližšie roky jediná žena. V roku 1999 vyšiel na Slovensku prvý pôvodný fantasy román. Bol to Piesok vo vetre (vyd. Epos) inšpirovaný príbehmi Tisíc a jednej noci, ktorý mi dva roky predtým vyniesol prvý rytiersky titul v súťaži O nejlepší fantasy. Aj keď si román našiel cieľovú skupinu, trpel „dievčenskými chorobami“, t. j. priveľkým dôrazom na emócie na úkor logiky a gradácie deja, a pred prekladom do češtiny v roku 2005 ako Písek ve větru (vyd. Wales) som román redigovala. V roku 2000 vyšiel prvý diel prvej fantasy ságy na Slovensku. Volal sa Miešanci (vyd. Epos) a napísala som ho v spoluautorstve so Štefanom Konkolom. Bol zamýšľaný ako pocta Tolkienovi. Ďalšie časti tejto štvordielnej trilógie, ktoré vychádzali postupne do roku 2002, od Tolkiena odbočili a pustili sa vlastnými chodníčkami. Boli to však ojedinelé žánrové knihy na slovenskom trhu, pretože situácia vydávania fantastiky ešte stále bola neutešená. Môj fantasy cyklus príbehov o vedme Vimke z prostredia starých Slovanov preto začína vychádzať v roku 2001 v českom preklade ako Prokletá přísaha (vyd. Fantom Print). Pokračovanie s názvom Zlomená přísaha (vyd. Fantom Print) vychádza v roku 2003. Poviedka z tohto cyklu Dům bolesti mi vyniesla ďalšie pasovanie za Rytiera rádu fantasy; potom som sa už súťaže O nejlepší fantasy prestala zúčastňovať. V tom istom roku mi poviedka Kúsok tieňa získala Mloka v Cene Karla Čapka, ako prvému Slovákovi vo vtedy už 22-ročnej histórii súťaže. Samozrejme, pokračujem v písaní poviedok, ktoré vychádzajú v rôznych antológiách, zborníkoch, novinách a časopisoch, napríklad Ikarie či Fantázia, a viac sa púšťam aj do publicistiky a redakčnej práce (Fantázia). V tom čase už začínam zbierať nominácie a ocenenia za publikované knihy a poviedky (Cena Akadémie, cena Istron, The Encouragement Award) a ceny v ďalších súťažiach (Cena Fantázie, Poviedka…). V roku 2005 vychádza konečne Vimka súborne v slovenčine ako Prísaha (vyd. Slovart).

Práve v čase, keď sa slovenský i český knižný trh začína stavať k fantastike zhovievavejšie a ja dostávam lákavé ponuky na nové knihy, prichádza 10-ročná prestávka v publikovaní mojich vlastných kníh. Sporadicky píšem poviedky pre antológie, napr. Čas psanců (Triton, 2004), Písně temných věků (Triton, 2005), Legie nesmrtelných (Fantom Print, 2006), Memento mori (Triton, 2009), Farby strachu (Artis Omnis, 2011), Krvavá čest (Triton, 2013), Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014) a i. Venujem sa viac workshopom, redakčnej práci a publicistike – najmä časopisom Fantázia a Pevnost. Neskôr sa stávam šéfredaktorkou portálu Fandom.sk a začínam písať blog o mačkách a filmoch. Dôvod tejto publikačnej prestávky je jednoduchý: rodina. Nedostatok času a iné priority potrebu sebarealizácie na poli literatúry zatláčajú do úzadia. Výnimkou, okrem spomenutého, je spolupráca s Milošom Jesenským na jeho populárno-náučnej publikácii Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku (Goralinga, 2009), a s Martinom Králikom editorská práca pri zostavovaní antológie slovenskej fantasy Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012). Medzitým sa Vimka dočkala aj poľského vydania pod názvom Opowieści o Vimce (2007) a moje poviedky vychádzajú v poľských časopisoch.

Až v roku 2015 mi vychádza Údolie ľalií (vyd. Slovart), fantasy román dekameronovského typu, označovaný aj ako „ekologická fantasy“, ktorý združuje zväčša prepracované či do slovenčiny preložené poviedky, ktoré boli písané pre rôzne (aj české) antológie. Tieto texty sú prepojené nosným príbehom so samostatnou zápletkou a pointou, súčasťou ktorej je práve rozprávanie príbehov. Rok na to mi vychádza zbierka prevažne sci-fi poviedok Medzi nami (Artis Omnis, 2016), ktorá už stihla získať titul Kniha roka 2016 ako prvá žánrová kniha v 26-ročnej histórii ankety Knižnej revue.


Prelom tisícročí

Martinu Pilcerovú (1973) vnímame predovšetkým ako výtvarníčku u nás i vo svete známu nielen vďaka jej knižným či časopiseckým obálkam a ilustráciám, ale aj kvôli jej práci pre herné spoločnosti a filmové štúdiá. V roku 1991 bola pasovaná za Rytiera rádu fantasy za poviedku Krajina nekončiacich snov, ktorá vyšla v antológii Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012), a v roku 2000 druhýkrát za poviedku Aj sny raz musia skončiť. Jej novelka Hart-al-amma-ec o geniálnom rezbárovi bojujúcom o právo na nové vzory na planéte stromov bola publikovaná v časopise Fantázia.

V roku 1999 preletel hviezdnym nebom román Tajomné jazero o dobrých mimozemšťanoch Heleny Matonokovej a o tejto autorke sme už viac nepočuli.

Nastupuje éra autorov, ktorí sa dostali do povedomia čitateľov (aj) kvôli účasti v súťaži Martinus Cena Fantázie (CF/MCF, predtým Raketa, neskôr Cena Fantázie), z českých okrem CKČ napríklad Ikaros či Dech draka, na Slovensku pribudla Cena Istroconu, súťaž mikropoviedok Ohnivé pero a ďalšie. Autorky aj teraz zväčša zostali pri niekoľkých poviedkach publikovaných v zborníkoch, antológiách alebo v časopisoch. Spomeňme Dianu Laslopovú, Martinu Vytykačovú, Zuzanu Gajdošovú, Brynn Absolon, Luciu Halčínovú, Soňu Lantajovú či Dianu Majerovú, ale iba pár z nich vydalo vlastné knihy.

Vďaka spomenutým súťažiam sa čitatelia zoznámili s talentovanou autorkou Zuskou Minichovou, v súčasnosti píšucou pod menom Zuska Stožická (1982). Debutovala už ako 16-ročná v súťaži Hranice možností. Niekoľkonásobná finalistka a víťazka začína publikovať v zborníkoch zo súťaží (Mlok, Fantázia…) a v časopisoch, napríklad Ikarie a Fantázia. V roku 2001 spoluautorsky s Tonom Stiffelom a Viliamom Búrom v zoskupení nazvanom TriÉder publikuje poviedkovú zbierku Mozaika rôznobežných ciest, ktorá získala ocenenia v troch kategóriách ceny Istron. Potom sa na niekoľko rokov publikačne odmlčala, ale ďalej sa zúčastňuje súťaží a jej poviedky sa objavujú v zborníkoch a antológiách. V roku 2007 vydáva svoju samostatnú zbierku Črepiny z oblohy (vyd. VSSS). V tom istom roku výber jej poviedok pod názvom Astralnia vychádza v poľskom jazyku. Spolupracovala s Martinom Králikom na mapovaní slovenskej sci-fi tvorby, ktorej výsledkom je antológia Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014). Z antológií, na ktorých participovala poviedkami, pripomeňme napríklad aj Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012), Rozmarnú fantastiku (Hydra, 2015). Autorkine poviedky vyšli časopisecky aj v poľštine a v esperante. Schopnosť vniesť do fantastiky presah komunikujúci aj s náročnejšími čitateľmi, resp. s čitateľmi iných žánrov, dokumentuje najnovšia poviedková zbierka Mamut farby malinového lekváru (VSSS, 2015), kde Zuska už vyzrela nielen ako autorka, ale aj ako múdra žena – matka. V antológii Žena se lvem (Fortna, 2016) patrí jej poviedka Rubinova liečba k tým, ktoré sledujú viacero plánov. Autorka v nej rozvinula svoje predchádzajúce nápady z oblasti virtuálnej reality a navrúbľovala ich na komplikovanú situáciu na Slovensku. Kiež by sa občas fikcia premenila na realitu.


Svitá na lepšie časy

Vznik nových vydavateľstiev a väčšia ochota tých starších vydávať aj fantastiku prispeli k rozšíreniu možností pre domácich autorov. Aj autorky.

Lívia Hlavačková (1983) patrí k autorkám, ktoré sa medzi čitateľov uviedli prostredníctvom súťaží. V roku 2006 sa ako jedna z mála Sloveniek zaradila medzi Rytierov rádu fantasy, víťazstvom s poviedkou Drozd. V roku 2008 si pridala víťazstvo v CF a finálové umiestnenia v ďalších súťažiach. Jej poviedky vychádzali v zborníkoch zo súťaží (Mlok, Fantázia), v časopisoch, o. i. Pevnost, a v antológiách, napr. Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012). V roku 2013 začala experimentovať s young adult literatúrou románom Gwind: Nezabiješ? (Ikar), kde vysokoškoláčka Anna musí prežiť vo svete nájomných vrahov. V antológii Žena se sovou (Fortna, 2017) sa nachádza Líviina poviedka Dieťa stepi. Prekvapivo citlivá, drsná a vyspelá – o matke, ktorá zvažuje, či má svoje neobyčajné dieťa chrániť pred svetom, alebo svet pred dieťaťom. A matka… je vždy matka.

Svojráznou kapitolou fantastiky na Slovensku sú sestry Droppové.

Lucia Droppová dvakrát zažiarila ako víťazka Ceny Fantázie, v roku 2007 s poviedkou Ako orol a v roku 2009 s poviedkou Hladný tovar. Jej prevažne fantasy texty (často s prvkami hororu) sú väčšinou pretkané bežnými slovenskými reáliami, preto pôsobia na čitateľa familiárne. Okrem zborníkov zo súťaží publikovala aj v antológiách Farby strachu (Artis Omnis, 2011), Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012) a Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014). V roku 2010 svoje dovtedajšie poviedky súhrnne predstavila v samostatnej zbierke Vyššie záujmy (vyd. Artis Omnis).

V tieni svojej sestry sa dlho nezdržiavala Zuzana Droppová, ktorá sa okrem písania venuje aj ilustráciám. Jej meno čitatelia poznajú tiež zo súťaží, napr. MCF, Poviedka Istroconu či Ohnivé pero a zo zborníkov. V roku 2013 jej vyšla elektronická zbierka poviedok Telo a iné kyberhrôzy (Rogerbooks), kde využíva prvky science fiction kombinované s kritikou konzumnej spoločnosti. Spomeňme napríklad poviedku Telo, ktorá dala základ názvu knihy.

K mladšej generácii autoriek patrí Marja Holecyová (1988). Ako 22-ročná publikovala prvú časť tetralógie Mariotovi dediči (Fragment, 2010) o peripetiách mladej čarodejnice Miji. V priebehu dvoch rokov vyšli všetky štyri časti. V súčasnosti sa autorka venuje romantickej literatúre.

V tomto čase publikuje Betka Palacková (1980) fantasy pre deti s názvom Priatelia aragonitu (Slovart, 2007) a viac sme o autorke v súvislosti s fantastikou nepočuli.

Koniec prvej časti.

Pre pokračovanie kliknite na Fantastické ženy na Slovensku, 2. časť.


Súvisiace linky

Predstavuje sa Žena se sovou

Prichádza Žena se lvem

Cena Gustáva Reussa

Cena Karla Čapka

Cena Fantázie

Poviedka Istroconu

O nejlepší fantasy

Ohnivé pero

Fantastické literárne súťaže

V Knihe roka 2016 zvíťazila fantastika – Medzi nami od Alexandry Pavelkovej

Alta Vášová – Wikipedia

Vimka – stránka Alexandry Pavelkovej

Blog SME Alexandry Pavelkovej

mARTina – stránka Martiny Pilcerovej

Blog SME Zusky Stožickej

Stránka Lívie Hlavačkovej

Blog SME Lívie Hlavačkovej

Blog N Lívie Hlavačkovej

Blog SME Marji Holecyovej


16. júna 2017
Alexandra Pavelková