 |
Minule sme si predstavili útvar balady a zoznámili sme sa s dvoma výbornými a výraznými ukážkami tzv. umelej balady, ktorých autormi boli Johann Wolfgang Goethe a Heinrich Heine. A aj keď sa balada azda najväčšmi udomácnila v Nemecku, získala si obľubu v mnohých krajinách. Dnes navštívime anglofónnu literatúru.
John Keats (1795 – 1821) je synonymom, ba prototypom romantického básnika. Literárni historici ho zaraďujú do druhej vlny anglických romantikov. Obrovský talent, veľká vnútorná rozorvanosť a nepokoj v duši, neľahký život, nenaplnená láska, smrteľná choroba… To sú všetko ukazovatele, ktoré lemovali jeho krátky život i predurčili jeho predčasný skon. Aj keď zomrel v chudobe obdivovaný len hŕstkou verných, po jeho smrti si spoločnosť uvedomila, akého velikána mala v osobe mladého poeta, a spravili z neho priam ikonu. Trochu cynicky poviem, že zosnulému to už mohlo byť jedno, namiesto toho by potreboval viac žičlivosti a ústretovosti počas života. Nasledovala však posmrtná sláva a pevné miesto v dejinách literatúry. A pre záujemcu ostali verše, ktoré sú také krásne, že sú, v to jednoznačne verím, večné. V nasledujúcej slávnej balade nám autor nepredostiera len typickú baladickú zápletku, keď sa smrteľník stretáva s vílou, ale ozvláštňuje ju i dejovým posunom do stredoveku. Samozrejme, víla-uchvatiteľka je i symbolom nešťastnej lásky – samotnej autorovej skúsenosti. Nevšedný je už samotný francúzsky názov, ktorý upomína na to, že tento jazyk bol tradične vnímaný ako vznešený a ako reč vyšších vrstiev, ale tiež na skutočnosť, že v stredoveku bola jazykom anglickej šľachty stará francúzština.
La Belle Dame sans Merci
Ach, čo ťa, rytier, sužuje,
že blúdiš ako v prázdnom sne?
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie.
Ach, čo ťa, rytier, sužuje?
Z očí ti čítam zúfalosť.
Je jeseň, veverička má
už zásob dosť.
Čelo ti zrosil pot a strach
a na tvári si pobledlý.
Červené ruže na lícach
ti uvädli.
Stretol som paniu na lúkach,
s dlhými vlasmi, s krokom víl.
V jej krásnych očiach plamene
som objavil.
Uvil som pre ňu náramok,
vonný pás, venček na vlasy.
S láskou sa na mňa pozrela
a vzdychla si.
Vzal som ju k sebe na koňa
a hľadel na ňu zas a zas.
Pesničku víl mi spievala
po celý čas.
Našla mi sladké korienky,
mannu, med z práce lesných včiel.
Keď šepla: „Ľúbim ťa,“ jej hlas
tak cudzo znel.
A potom v malej jaskynke
jej trpký plač som počúval
a bozkami som vysušil
z jej očí žiaľ.
A tam ma vniesla do spánku,
sníval som, ach, ja úbožiak,
ten posledný zo svojich snov
na úbočiach.
Videl som kráľov, vojakov,
čo bledí varovali ma:
„To Krásavica Bezcitná
ťa v moci má.“
Videl som púšte na perách,
v ich hroznom výkriku bol strach.
Keď som vstal, bol som znova tu,
na úbočiach.
A preto tadiaľ putujem
a blúdim ako v prázdnom sne.
Trstiny schnú a vtáčí spev
už nezaznie.
A teraz sa pozrime do Ameriky. Samozrejme, i v Novom svete našla svoj balada svoj domov. Henry W. Longfellow (1807 – 1882) bol vo svojej dobe najčítanejší a najobľúbenejší americký básnik. Obľube sa tešil najmä u širokých vrstiev čitateľstva, avšak nejeden kritik mu odopieral uznanie. Aj keď treba priznať, že istá časť autorovej tvorby je poznačená nenáročným vkusom bežného buržoázneho čitateľa, je takýto príkry pohľad, samozrejme, hlúposťou a skôr akousi formou predpojatosti a závisti. Veď autor nebol známy len pre formálnu dokonalosť svojho verša, ale neváhal do neho vložiť autentický cit a myšlienkovú hĺbku. Jeho veľká epická báseň Pieseň o Hiawathovi je skutočným mýtopetickým hrdinským eposom, ktorý venoval Indiánom. Túto dlhú báseň je možné bez zaváhania zaradiť do kultúrneho dedičstva ľudstva. Nasledujúca balada je veľmi zaujímavou a vybočuje z bežného rámca svojho žánru. Nenájdeme v ňom konkrétneho individuálneho hrdinu, respektíve hrdina je tu kolektívny a skôr pojmový a fenomenologický; predstavuje ľudský údel zoči-voči pominuteľnosti a neúprosnej sile času. Tento slepý činiteľ, ktorý je predzvesťou zániku a akýmsi poslom smrti, je stvárnený hodinami. Tie sú takmer personifikované. Či už v balade prevláda epika (najčastejšie) alebo lyrika (menej často), vždy rozpráva príbeh a charakterizuje ju dejovosť, hoci i náznaková a nezriedka vyjadrená formou dialógu. V tomto prípade sú ale tieto typické znaky potlačené a vyznenie básne sa posúva do väčšmi symbolickej roviny.
Staré hodiny na schodech
Za vesnicí, stranou od ní,
zámeček je staromódní,
na jeho starém sloupoví
topolů štíhlých stín se chví.
Tam v síni na stojanu svém
hodiny staré mluví k všem
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
V polovině schodů stojí,
ukazují rukou svojí
z dubové skříně smutně
jako mnich, jenž ve své kutně
křižuje se, běda, bijí
každému, kdo kolem míjí:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
Zvuk jejich ve dne sladce zní,
však v mrtvé chvíli půlnoční
se síní šíří jejich zvuk
ozvěnou jako kroků hluk,
kol stropu, prahu, u dveří,
když v tichu na zvon udeří:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
V dnech žalu i v dnech radosti,
v dnech smrti i dnech mladosti,
i když se v proudu mění čas,
je bez proměny jejich hlas,
a vševědoucí jako bůh
ten hlas se slévá do předtuch:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
V tom zámku starý zvyk byl ctěn,
kdo přišel, že byl pohoštěn.
Pak v krbu plamen plápolal,
stůl hojný hosta k hodům zval,
jak s kostlivcem však byl to kvas,
když varovný se ozval hlas:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
Zde veselý zněl dětský smích,
tu jinoch s dívkou bloudil tich.
Ó blahé chvíle! Zlaté dni,
hořící lásky pochodní!
Jak lakomec své zlato zas
hodiny staré měří čas:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
Z té síně vyšla před oltář
nevěsta bílá, sama zář.
Zde v tichu, které budí strach,
leželi mrtví na márách,
a modliteb když ztichl dech,
zvon hodin zazněl na schodech:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
Pryč všichni jsou, ti dál, ti blíž,
jsou ženati, jsou mrtvi již.
A zeptám-li se s bolestí,
zda mohou se zas nalézti
tak jako kdysi – kdo to ví? –
hlas starých hodin odpoví:
nikdy – navždy,
navždy – nikdy!
Na záver ešte upozorním na využitite štylistickej figúry zvanej paralelizmus. Tu vo forme akéhosi refrénu. Na určitých miestach básne sa opakujú slovné spojenia, prípadne celé verše. Nefungujú len ako zvukové ozvláštnenie, ale majú aj sémantický rozmer, teda nesú význam, zmysel veršov, strofy, ba celej básne. Zvýrazňujú atmosféru, načrtávajú pointu, ale pracujú i so symbolikou básne. V našej prvej ukážke je posledné dvojveršie prvej strofy zopakované až celkom na samotný záver básne. Tak sa oblúkom dostávame na začiatok rozprávania, pričom je takto zdôraznená i samotná bezvýchodiskovosť hrdinovej situácie. V druhej ukážke sa dokonca každá jedna strofa končí opakujúcim sa dvojverším. Protikladom, ktorý je následným prevrátením akoby harmonizovaný. Dochádza k zvláštnemu paradoxu, keď večnosť sa spája s ničotou. Účinnejšie vyjadrený charakter času a jeho pôsobenia na človeka snáď ani nie je možný…
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.