So svetom to v 21. storočí išlo dolu z kopca: pohlavné choroby, psychické poruchy, ischias. Cholesterol. Zločiny, vraždy, teror, vojny. Jadrové zbrane si však veľmoci šetrili, aby sa mali pri rokovaniach za zatvorenými dverami čím oháňať. Najčastejšie skloňovaným slovom sa stala SMRŤ: Umrel, skonal, zabilo ho…
Medzi pocitmi sa – paralelne so smrťou – najviac rozšírilo UTRPENIE. A to ľudstvo odjakživa zle znášalo. Preto museli povolaní prísť na spásonosnú myšlienku. No a keďže smrti sa zbaviť nedá, treba sa aspoň pokúsiť zmierniť to utrpenie, povedali si. Dlho skúšali rôzne kombinácie, všetci tí fyzici, chemici, matematici, biológovia…
Až napokon istého jazykovedca napadlo zmeniť slovník. Do každého slova s negatívnym významom sa zakomponuje ťažko vysloviteľná kombinácia písmen a bude. Že ako by to malo fungovať? Jednoducho: kým si napríklad rodina od lekára vypočuje, že starý otec operáciu neprežil, prestane ich to nezrozumiteľné mrmlanie baviť a stihnú aj pohreb vychystať, aj kar zariadiť a bolesť spracujú na etapy, v malých dávkach.
A tak vznikol písmenkový akord džhksch: „Starý otec udžhkschmrel.“
Tak sa stalo, že nové generácie už vyrastali na nových slovách. „Podžhkschstrelili ho, prizadžhkschbilo ho, bodžhkschlí to.“ Systém začal perfektne fungovať už po dvesto rokoch od jeho vynájdenia. A viac – menej bezchybne fungoval celých nasledovných 200 rokov. Lenže o ďalších 200 rokov sa postupne začali stierať hranice medzi výrazom pozitívnym- menej pozitívnym – skôr negatívnym – a negatívnym. Džhksch sa začalo používať viac, ako bolo pôvodne mienené: „ľúdžhkschbi ma, nedžhkschľúbi?, ty ozemdžhkschbuch, nedžhkschkúri sa.“ Samozrejme, slová zložené z toľkých spoluhlások nedokázal už vyslovovať nikto (vlastne, jednému africkému kmeňu to celkom išlo, ale jeho členov do jedného vyhubil susedný kmeň). A tak sa stalo, že ľudia si začali lámať jazyky. Doslova. A to už nedal do poriadku žiadny radžhkschnyhojič, ako vtedy volali lekárov.
Postupne sa teda všetkým miliardám obyvateľov planéty vylámal jazyk. Táto vada stihla poznačiť aj DNA, takže sa deti rodili s už vylámanými jazykmi. Vtedy už nebolo východiska- veľmoci nedokázali spolu rokovať, písomný kontakt bol príliš ťažkopádny, lebo kým jeden napísal „dodžhkschoda o miedžhkschovom stadžhkschve“, druhý mu vrazil nôž medzi rebrá. Preto na seba veľmoci nahádzali vodíkové bomby, atómové bomby, neutrónové bomby, napalm, a mandelinky, samozrejme v opačnom poradí.
Boli aj takí, čo prežili. Keď ich potomstvo o 10 000 rokov vyšlo z gigantických podzemných krytov, zvyšky jadrového žiarenia spôsobili novú mutáciu genetického kódu, takže ľuďom opäť narástli jazyky. Nepoznali však žiadnu reč okrem posunkovej. Až jedného dňa jedna skupina lovcov naďabila na zaseknutý zvukový prehrávací stroj, z ktorého išlo stále dookola: DŽHKSCH.
A tak vzniklo prvé slovo postapokalyptickej generácie ľudského plemena.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
