 |
Vydavateľstvo Artis Omnis prišlo začiatkom jesene so svojou knižnou novinkou, antológiou slovenskej sci-fi Dotyky budúcnosti zostavovateľov Martina Králika a Zusky Stožickej. Výber toho najlepšieho zo slovenskej science fiction tu prezentuje dvadsiatka autorov.
V antológii sa stretnete s menami ako Jozef Žarnay, Jozef Tallo, Ondrej Krug, Alexandra Pavelková, Jozef Girovský, Štefan Huslica, Juraj Toman, Marek Eliáš, Michal Hvorecký, Anton Stiffel, Zuska Stožická, Michal Jedinák, Tomáš Knapko, Lucia Droppová, Diana Laslopová, Diana Majerová, Jana Plauchová, Lia Halčínová, Zuzana Droppová a Marek Slabej. Nájdete tu to najlepšie z pôvodnej slovenskej tvorby v širokom zábere od klasickej vesmírnej či postapokalyptickej sci-fi, cez politfiction až po kyberpunk.
Na ochutnávku prinášame prvé dve ukážky z tejto knihy.
1. ukážka
Z poviedky Prach a Mungo od Mareka Slabeja
Tanner býval vždy nespoločenský. Prítomnosť iných ľudí nepotreboval ani nevyhľadával. Vďaka až asociálnemu samotárstvu dokázal stráviť desaťročia bez kontaktu s ľuďmi a bola mu zverená jediná Nanofabrika.
Na začiatku boli vždy len sami: on, jeho loď a tisícky ton nanitov. A planetárny systém: trilióny ton hmoty – stavebného materiálu. Nanity, niektoré veľké ako špendlíková hlavička, iné o rozmeroch molekuly, nepracovali rýchlo, ale so správnym programom dokázali premeniť asteroid na lodenicu, kus planéty na orbitálnu stanicu. Jediné, čo Tanner potreboval, bol dostatok dvoch vecí – surovín a času. Výsledky boli obmedzené len jeho fantáziou a plánmi dodanými zo Zeme.
Keď dostal informáciu o útoku Kolektívu, nachádzal sa tristo parsekov za hranicou obývaného Vesmíru, kde budoval predsunutú stanicu. Od tej sa ako rozťahujúce prsty mala šíriť ľudská kolonizácia. Tristo parsekov. To znamenalo, že vo chvíli, keď k nemu správa dorazila, napadnutie bolo už dávnou minulosťou. Po čase prišla posledná správa z hlbiny času: „Prehrali sme.“
O Kolektív sa Tanner zaujímal ešte menej než o ľudí. Jeho základy tvorili symbiotické organizmy, ktoré transformovali tvorov desiatok rás. Vďaka nim bol každý jedinec neoddeliteľnou súčasťou celku. Týkalo sa to aj tých ľudí, ktorí sa ku Kolektívu dobrovoľne pripojili. Tannerovi to bolo jedno. Pokiaľ existovali rozpory medzi ľuďmi a Kolektívom, nevedel o nich. Politické nuansy boli mimo jeho chápanie a záujem. Záležalo len na dokonalých plánoch stavieb a ich bezchybnej realizácii.
„Prehrali sme.“ Dve slová s definitívnym a neodvolateľným významom. Nebolo dôležité, či sa Kolektív rozhodol ľudstvo vyhladiť, alebo násilím pripojiť. Správa znamenala, že ľudia prestali existovať už pred desaťročiami.
Prešiel nejaký čas, kým si Tanner uvedomil ticho. I keď žil v dobrovoľnej izolácii od ľudí, stále ich podvedome vnímal: šumenie a bzučanie komunikácie v pozadí. Teraz sa šumenie odmlčalo a zostalo len ticho.
„Čo sme vám urobili?“ opýtal sa vzdialeného nepriateľa. „Ohrozili sme vás alebo naopak, odmietli sme sa pripojiť a akceptovať kolektívne vedomie?“
A bola tu ešte jedna vec. Kolektív dobre rozumel dôležitosti Nanofabriky a Tanner chápal, že ho nemôžu vynechať. Prídu, pretože teraz bol on jedinou silou, ktorá by sa mohla postaviť na odpor.
O zbrojárskom priemysle nevedel nič, zbrane nikdy nevyrábal a nevedel kde začať. Dokonca ani netušil, na akom princípe väčšina z nich funguje – superstrunové rezonátory, gravitačné delá, spomaľovače neutrín – bolo to pre neho ako mágia. Začal od úplnej nuly a prirodzene robil chyby. Množstvo omylov, slepých uličiek, zbytočne vynaloženej energie a času, kým dosiahol prvé úspechy. Ale podarilo sa. Systém, ktorý mal byť ľudskou kolóniou, prebudoval na doky, továrne, a hlavne na flotilu tých najlepších lodí, ktoré dokázal vymyslieť. Namiesto pilotov použil simulované UI a kópie svojho alter/ega. A potom dorazil Mungo…
Kolektív vyslal len jednu loď, ak sa to loďou vôbec mohlo nazývať. Pri ceste na dlhé vzdialenosti Mungo naozaj pripomínal medzihviezdne plavidlo, všetky časti mal spojené v jeden útvar dlhý stovky kilometrov. Ale keď dorazil na miesto určenia, rozdelil sa. Jednotlivé komponenty, tisícky sond, detektorov, zameriavacích systémov, zbraní a staníc distribuovaného vnímania sa rozleteli naprieč celou sústavou. Maskované, dokonale ukryté pred Tannerom, ktorý s obavami čakal návštevu – a keď táto prišla, nevedel o nej. Teraz by už Munga odhalil včas, už by vedel, čo hľadať, ale vtedy bol hluchý a slepý.
Mungo vlastne ani nemal meno, to len Tanner ho tak nazval, pretože sa správal ako jeho predobraz zo zvieracej ríše na Zemi. Aj tento Mungo najprv len skúmal – sediac v tichu, jeho oči a uši zbierali informácie a zvažovali stratégie. Keď analýza skončila, Mungo zaútočil.
Tak ako pozemský Mungo dokáže jedným bleskurýchlym útokom vyskočiť a odhryznúť hlavu kobre – tak prišiel aj úder Munga medzihviezdneho a na Tannera dopadol na stovke miest zároveň. Kým stihol zareagovať, jeho flotila, jeho vycizelované bojové lode, prestali existovať, premenené na šrot, kvapky roztaveného kovu a oblaky atómov. Tannerovi nezostalo nič iné, iba sa dať na útek.
Koniec prvej ukážky
2. ukážka
Z poviedky Súkromná záležitosť od Alexandry Pavelkovej
„Nemôžeme si to dovoliť! Musíme sa toho dieťaťa zbaviť. Bude z neho zakrpatený kripel! Bude debil!”
Nie som debil. Ani kripel. Nemám krátke ruky, ani zdeformovanú tvár. Vyzerám presne ako v deň, keď sme od neho odišli. Mám dvadsaťtri rokov a vyzerám ako dieťa. Ako drahá bábika.
Stále ho vidím pred sebou. Mohutný, dobre oblečený, pekné ústa teraz skrivené odporom. Jeho hlas duní a rozochvieva luster v obývačke.
Mama sa rozhodla ináč, hoci vopred nemohla nič vedieť. Ľúbila ma viac ako svoj pohodlný život v Banskom kniežatstve.
Keby ju otec k tomu nedohnal, ešte by žila.
–
Prv, než ma vysadili, skontrolovala som si pravú ruku. Tri prsty sa normálne ohýbali, na malíčku a prstenníku nebolo vidieť nič nezvyčajné.
„Naši skúsia rozhodiť po okrajových štvrtiach zopár granátov. Trochu to odpúta pozornosť, keď sa budeš vracať.”
„Riadená strela by bola lepšia,” podpichne Inzert.
„Netáraj. Bežte, už ste na dostrel.”
„Na dostrel sme aj doma, záleží od toho, čím,“ šomre Jozef. Zbožňujem ho aj za to, že sa podvedome snaží naťahovať čas. „Ale keby to použili, Prešporčania by museli zasiahnuť oficiálne.“
„Vari sa dá aj neoficiálne?“ Inzertov idealizmus v akcii nepozná miery.
„A čo si myslíš, kto vyhodil do vzduchu letisko na Sliači?“
„Nehádajte sa. Už musím ísť.“ Trochu sa chvejem.
„Bojíš sa?” opýta sa Jozef tichšie.
„Ona sa nebojí, ona sa teší. Každého dokáže oblafnúť a potom… Rodená zabijáčka,” zamrmle Inzert, tentokrát s obdivom.
„Neznášam zabíjanie.”
„Veľa šťastia a pozor na snajperov.” Jozefovi sa trasie hlas. Niekedy zabúda, že veliteľ má byť tvrdý.
„Mňa si nebudú všímať, to predsa vieš.“
Náhle sa skloní a dá mi pusu na ústa. „Drž sa, Johanka.”
Povedal mi menom po prvýkrát.
Otočím sa a utekám k mestskému valu. Už sa za nimi neobzerám. Nechcem, aby videli slzy.
Koniec druhej ukážky
Podrobnosti o knihe
Názov: Dotyky budúcnosti
Antológia slovenskej sci-fi
Zostavili: Martin Králik a Zuska Stožická
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2014
Jazyk: slovenský
Počet strán: 272
Väzba: pevná
Rozmer: 125×205 mm
Hmotnosť: 450 g
ISBN: 9788089718061