Dnes ubehol presne rok od smrti Tomasza Pacynského. Slovenskému fanúšikovi fantastiky to samozrejme veľa nepovie, veď po česky ani po slovensky ešte nevyšiel žiadny text od tohto autora. O niečo viac záujmu by už mohla vyvolať informácia, že rovnomennú prvú časť jeho trilógie Sherwood zaraďuje Andrzej Sapkowski medzi najlepšie diela fantasy (pričom nikto od neho ešte nepočul vážne medzi ne zaradiť vlastné knižky). Smrť tohto veľmi talentovaného spisovateľa, publicistu a organizátora (od ktorej vyšli ešte tri ďalšie Pacynského knihy), však nie je smutnou udalosťou len pre poľskú SF. Nebyť Pacynského na poste šéfredaktora online časopisu Fahrenheit, pravdepodobne by sa naše poviedky, ktoré v online i tlačenej mutácii Fahrenheitu vyšli, tak skoro k poľským čitateľom nedostali – ak vôbec. A ani snívať by sa nedalo o tých veľkých veciach, ktoré ešte za našimi severnými hranicami spolu so slovenskými autormi očakávame.
Už na začiatku našej spolupráce som od Fahrenheita pýtal pre Fantáziu článok o súčasnej poľskej science fiction. Tomasz ho začal písať, no po jeho smrti nikto nevedel, kde a v akom stave text je. Teraz sa článok pri prezeraní harddiskov našiel. Verím, že vás zaujme pohľad na posledné dve desaťročia fantastickej literatúry našich severných susedov, autentický pohľad zvnútra. Poviedky Tomasza Pacynskeho sú pripravené na publikovanie vo Fantázii.
Dve dekády
Tento rok sme si pripomenuli dvadsiate výročie smrti Janusza A. Zajdla. To je dôležitý dátum. Jeho tvorba a posledné pred smrťou vydané romány sú význačným priesečníkom v dejinách poľskej fantastiky. Nasledujúce dve dekády, úzko spojené so spoločenskými a politickými premenami, ktoré prebehli v našej časti Európy, priniesli obrovský rozvoj žánra a jeho evolúciu v miere dovtedy neobvyklej.
Zajdel bol typickým dieťaťom svojej doby. Vzdelaním a zamestnaním fyzik, zo záľuby sociológ a dobrý pozorovateľ ľudskej povahy, využíval konvencie science fiction ako kamufláž pre obsah, ktorý by nemal šancu uzrieť svetlo sveta ako próza hlavného prúdu. Tak aj jeho dielo vtedy čítali – ako v zábavnom literárnom žánri skrytú kritiku vtedajšej spoločnosti aj zriadenia. Je to tak trocha omyl, pretože čas ukázal, ako veľa z jeho prózy bolo nadčasového. A aj pri dnešnom čítaní Zajdla nie je možné nečudovať sa jeho prognostickým schopnostiam.
Stal sa „krstným otcom“ poľskej sci-fi (predčil aj Lema, ktorý viac-menej pred dvadsiatimi rokmi ako beletrista zamĺkol). Dokonca sa zaňho môže považovať doslovne, keďže najdôležitejšia poľská cena, udeľovaná fantastom, nosí jeho meno.
Zajdlovi sa podarilo povzniesť žáner, zbaviť ho nálepky „jednoduchej a zábavnej literatúry“. Získal veľa nasledovníkov či dokonca epigónov. A, paradoxne, na dlhé roky vrhol na fantastiku svoj tieň. Žáner začal trpieť na syndróm „angažovanosti“, z ktorého sa dodnes úplne neoslobodil.
Začiatok 90. rokov nebol dobrým obdobím pre poľských tvorcov. Čitatelia aj vydavatelia sa zavalili prekladmi. Konečne prestali hrať úlohu ohľady na cenzúru a aj tie prozaickejšie – prídely papieru, devíz a centrálne plánovanie. V priebehu niekoľkých rokov sme absolvovali zrýchlený kurz západnej literatúry. Vydávalo sa všetko, často neporiadne. V tom návale fantastiky, väčšinou anglosaskej, vydavatelia rezignovali na vydávanie domácich autorov. Prestali vychádzať edície SF, ktoré mali dovtedy stálu pozíciu na trhu. Domáca fantastika existovala iba na okraji, udržiavaná za pomoci ešte stále vychádzajúceho časopisu Fantastyka a niekoľkých vydavateľov, náchylných riskovať. Zmena tohto stavu je znovu zásluhou jedného autora – Andrzeja Sapkowského. Je aj triumfálnym vstupom na trh dovtedy nie príliš známeho žánra, čiže fantasy.
Bol to skutočný „vstup draka“. Sapkowski debutoval už skôr, jeho poviedky o zaklínačovi Geraltovi vychádzali v časopisoch a ani prvé knižné vydanie nevyvolalo odozvu. Až vydavateľstvo NOWA (vychádzajúce z podzemných opozičných vydavateľstiev) zariskovalo druhým vydaním zbierky, ktoré zaznamenalo obrovský úspech. Po zbierke poviedok prišla päťdielna sága, ktorá dosiahla náklady rádovo väčšie ako iné tituly sf&f.
Ten úspech môžeme vysvetliť prejedením sa, nadprodukciou slabých prekladov anglojazyčnej prózy. Ale Sapkowski je aj jeden z mála spisovateľov, ktorým sa podarilo niečo urobiť aj pre žáner. Fantasy v jeho podaní nie je iba rozprávkou, je to postmoderná (aj keď autor tento výraz nemá rád), inteligentná hra s čitateľom, erudovaná próza, plná odkazov na súčasnosť, predovšetkým nášho kúsku Európy. A súčasne je to literatúra plná emócií, akcie a výrazných postáv.
Sapkowski znova ukázal cestu. V edícii NOW-ej začali vychádzať iní autori, debutanti aj takí, čo už skôr dokázali na seba upútať. Dlhý čas boli knižky s charakteristickou bielou obálkou symbolom poľskej fantastiky.
V sérii debutovali Ewa Białołęcka a Anna Brzezińska. Sú to dôležité debuty, pretože ustálili pozíciu fantasy ako dôležitého žánra. V NOW-ej vydával svoje knižky Jacek Dukaj, jeden z mála spisovateľov, ktorým sa podarilo dostať za hranice ghetta fantastiky.
Koncom tisícročia začala edícia strácať dych, jej funkciu nedokázali prebrať iné existujúce vydavateľstvá. Začali sa objavovať symptómy stagnácie, čo sa prejavovalo predovšetkým nedostatkom debutov a ohraničením okruhu autorov na už prítomných na trhu. Zanedbateľné – a tu sa musíme vrátiť k Zajdlovi – neboli ani názory mienkotvorných kruhov okolo časopisu Nowa Fantastyka, presadzujúcich „problémovú fantastiku“ a úplne zabúdajúcich na zábavné aspekty tohto žánra. Zajdlova tvorba stále zostávala záväzným vzorcom, aj keď, naopak, chápaným. Príliš často sa SF dostávala do vydratých koľají vtedajšej publicistiky.
Tu sa v podstate končí história, začína súčasnosť. Začiatok tisícročia bol časom dvoch nových vydavateľstiev – lublinskej Fabryki Slów a varšavskej Runy. Bol to tiež čas návratu správnych proporcií a odchodu od démonov minulosti.
Bol to triumfálny návrat fantastiky ponímanej ako populárny žáner. Tu na seba upozornil predovšetkým Andrzej Pilipiuk, autor, ktorého texty boli dlhý čas odmietané a teraz je po Sapkowskom najlepšie sa predávajúcim poľským autorom fantastiky. Je ťažké jednoznačne kvalifikovať jeho prózu, najbližším označením asi bude fantastická groteska. Pilipiukov hrdina, opilec a amatérsky exorcista zo zapadnutej dediny, sa natrvalo vpísal do poľskej fantastickej tvorby. S veľkým úspechom sa k písaniu vrátil Andrzej Ziemiański. Veľmi čítaný je cyklus Ewy Białołęckiej, plný tepla a krásy. Ťažko je nakoniec vymenovať všetkých, nechcel by som na niekoho nespravodlivo zabudnúť… Ale treba si zapamätať, že mená, ktoré som tu spomenul, a aj iné, ako Dębski, Orbitowski, Kossakowska a veľa iných, to je samostatná trade mark dobrej fantastiky.
Pretože poľská fantastika sa nemá zle.