Druhá ukážka z knihy Marťan

Marťan - obálka

Po postkatastrofickom románe Silo prichádza vydavateľstvo Ikar s ďalším scifíčkom, tentoraz klasickým, s názvom Marťan od spisovateľa Andyho Weira. Z tejto knihy vám prinášame druhú ukážku.


Anotácia

Pred šiestimi dňami sa astronaut Mark Watney stal jedným z prvých ľudí, ktorí pristáli na Marse.

Dnes nepochybuje, že bude prvý, kto na ňom aj zomrie.

Spočiatku úspešná misia na povrchu Marsu sa musí predčasne ukončiť pre piesočnú búrku, ktorá ohrozuje život posádky. Mark pri nej takmer zahynie, a keď sa preberie, nachádza sa v úplne novej životnej situácii. Ostal celkom sám na planéte, ktorá akoby sa ho zo všetkých síl pokúšala zabiť. Nemá ako oznámiť Zemi, že je nažive, a aj keby sa mu to podarilo, jeho zásoby ani zďaleka nepostačujú, aby prežil do príletu ďalšej kozmickej lode.

Na druhej strane aj tak asi nebude mať dosť času, aby zomrel hladom. Poškodené vybavenie, kruté marťanské prostredie a starý známy „ľudský faktor“ so svojimi prešľapmi a chybami ho môžu zabiť oveľa skôr.

Mark však nie je ochotný len tak to vzdať. Vďaka svojej vynaliezavosti, technickým schopnostiam a zarytému odhodlaniu vytrvalo bojuje s jednou neprekonateľnou prekážkou po druhej. Vystačí mu silná vôľa a hlboké znalosti na to, aby prekonal neprekonateľné?


Ukážka z knihy

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 7

Dobre. Poriadne som sa na to vyspal a situácia už nevyzerá tak beznádejne ako včera.

Dnes som spravil inventúru zásob a nakrátko som vyšiel von skontrolovať vonkajšie zariadenia. Tu je výsledok:

Misia na povrchu mala trvať tridsaťjeden dní. Zásobovacie sondy pre istotu dopravili dosť potravín pre všetkých na päťdesiatšesť dní. Keby jedna či dve sondy mali problémy, stále by ho bolo dosť, aby sme mohli dokončiť misiu.

Peklo sa rozpútalo na šiesty deň, takže tu ostáva dosť potravín pre šesť ľudí na päťdesiat dní. A to za predpokladu, že si nezmenším prídely. Mám teda relatívne dosť času.

Aj skafandrov mi ostalo neúrekom. Každý člen posádky mal dva: letový na prílet a odlet a oveľa robustnejší na prácu na povrchu. Môj letový je deravý, no a ostatní vo svojich zase odleteli. Všetkých šesť skafandrov do marťanskej atmosféry je však stále tu a sú vo vynikajúcom stave.

Hab prečkal búrku bez problémov, no vonku to už tak ružovo nevyzerá. Satelitnú anténu som nenašiel. Zrejme ju odfúklo na kilometre ďaleko.

Samozrejme, MOM je preč. Posádka ním odletela na Hermes. Ostala tu však jeho spodná časť, pristávací stupeň. Nemá význam ťahať ho so sebou na orbitu, keď je záťaž vaším nepriateľom. Je v ňom pristávací podvozok, zariadenie na výrobu paliva a všetko ostatné, čo podľa NASA nie je potrebné na spiatočný let.

MPM leží na boku a má narušený plášť. Zdá sa, že búrka strhla kryt zo záložného padáka (ktorý sme nemuseli použiť), a len čo bol vonku, vláčila zaň modul po všetkých skalách na okolí. Ani tam by mi tento modul veľmi nepomohol. Jeho pomocné rakety nie sú dosť výkonné ani na to, aby ho zdvihli zo zeme. Mohol však poslúžiť ako zdroj náhradných dielcov. To vlastne môže aj teraz.

Oba rovery – naše povrchové vozidlá – sú napoly zasypané pieskom, inak však v poriadku. Tlakové uzávery majú nepoškodené. Má to svoju logiku. V prípade nečakanej búrky je štandardným postupom vozidlo zastaviť a počkať, kým búrka neprejde. Rovery sú stavané tak, aby veľa zniesli. Za deň alebo dva práce by som mal oba vyhrabať z piesku.

Stratil som spojenie s meteorologickými stanicami umiestnenými na všetkých štyroch stranách kilometer od habu. Možno sú aj úplne nepoškodené; neviem. Komunikačné systémy habu sú momentálne také slabé, že nedosiahnu ani na ten kilometer.

Pole solárnych článkov bolo zasypané pieskom a teda úplne nefunkčné (pomôcka: solárne články potrebujú na výrobu elektriny slnečné svetlo). Keď som ich pozametal, znova sa rozbehli naplno. Nech sa už rozhodnem pre čokoľvek, elektriny na to mám dosť. Stačí ich raz za pár dní pozametať.

Vnútri ide všetko výborne, lebo hab je mimoriadne odolný.

Zbehol som kompletnú diagnostiku oxygenátora. Dvakrát. Funguje dokonale. Keby sa s ním niečo stalo, mám k dispozícii krátkodobú náhradu, ktorá však slúži výlučne na núdzové stavy pri oprave hlavného generátora. Nerozkladá CO2 a nezískava z neho znova kyslík. Iba ho absorbuje rovnako ako filtre v skafandroch. Má vydržať päť dní, kým sa filter nezahltí, čo pre mňa znamená tridsať dní na opravy (miesto šiestich ľudí bude dýchať iba jeden). Predstavuje teda celkom slušnú poistku.

Aj recyklátor vody pracuje, ako má. Zlé je na ňom akurát to, že nemá zálohu. Ak sa pokazí, budem piť vodu zo zásob a vyrábať domáci destilačný prístroj na spracovanie moču. Každý deň prídem dýchaním o pol litra, až kým vlhkosť v habe nestúpne natoľko, že sa začne kondenzovať na všetkých povrchoch. Potom môžem lízať steny. Super. Tak či onak, zatiaľ s recyklátorom nie sú žiadne problémy.

Takže… Áno. Jedlo, voda, prístrešie, to všetko mám. Okamžite začínam aj so znižovaním prídelov. Už teraz sú dosť malé, ale odhadujem, že ak z každej porcie zjem iba tri štvrtiny, nijako mi to neublíži. Jedlo na tristo dní mi potom vydrží celých štyristo. Inventúra medicínskych zásob ukázala, že mám dosť multivitamínov na celé roky. Avitaminóza mi teda nehrozí (aj keď mi nakoniec dôjdu potraviny a zomriem od hladu bez ohľadu na to, koľko mám v tele vitamínov).

Mám aj morfín na naliehavé situácie. Je ho viac než dosť na smrteľnú dávku. Nebudem len tak čakať, kým zomriem od hladu, to si píšte. Ak sa dostanem do tohto bodu, vyberiem si ľahšiu cestu na onen svet.

Každý z členov našej misie mal dve špecializácie. Ja som botanik a strojný inžinier: v podstate mechanik, ktorý sa babre aj s rastlinkami. Ak sa niečo pokazí, opravárske schopnosti mi môžu zachrániť život.

Premýšľal som, ako by sa to dalo prežiť. Nie je to celkom beznádejné. Na Marse sa o štyri roky znova ukážu ľudia, lebo vtedy má plánovaný prílet Aresa 4 (za predpokladu, že po mojej „smrti“ nezrušia celý program).

Ares 4 má pristáť v Schiaparelliho kráteri asi 3 200 kilometrov od mojej súčasnej pozície na planine Acidalia Planitia. Vlastnými silami sa tam nemám ako dostať. Keby som však obnovil spojenie, možno by ma prišli zachrániť. Nie som si istý, ako by to NASA dokázala s dostupnou technikou a zásobami, ale viem, že zamestnáva kopu múdrych ľudí.

Takže, moja misia je momentálne takáto: Nájsť spôsob komunikácie so Zemou. Ak sa mi to nepodarí, nájsť spôsob komunikácie s Hermesom, keď sa o štyri roky vráti s posádkou Aresa 4.

Zatiaľ som nevymyslel, ako prežiť štyri roky so zásobami na jeden rok. Beriem to pekne problém po probléme. Nateraz som sýty a mám cieľ. Opraviť tú prekliatu vysielačku.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 10

Absolvoval som tri pobyty vonku a stále netuším, kam sa podela satelitná anténa.

Vyhrabal som jeden z roverov a povozil som sa po okolí, no po niekoľkých dňoch pátrania som došiel k záveru, že to nemá význam. Búrka ten satelit zrejme odniesla na kilometre ďaleko a zahladila všetky stopy v teréne. Pravdepodobne ho aj pochovala pod nánosom piesku.

Väčšinu dnešného dňa som strávil pri tom, čo ostalo z vonkajšieho komunikačného systému. Je na to smutný pohľad. Pomôže mi asi tak, akoby som vyvrátil hlavu a vrieskal na Zem sám.

Mohol by som dať dokopy nejakú provizórnu anténu z kovu, čo pozbieram na základni, ale toto nie je detská vysielačka. Komunikácia z Marsu na Zem je ťažká a vyžaduje si vysoko špecializované zariadenia. Nie je to niečo, čo by som vedel pozliepať z alobalu a žuvačky.

Okrem jedla si musím opatrne dávkovať aj cesty do marťanskej atmosféry. Filtre CO2 sa nedajú čistiť. Keď sa nasýtia, je po nich. Misia rátala so štvorhodinovým pobytom vo voľnom priestore na osobu a deň. Našťastie, filtre CO2 sú malé a ľahké, takže si NASA mohla dovoliť poslať ich viac, ako sme potrebovali. Celkovo mám k dispozícii asi 1500 hodín. Potom už pri výstupoch budem musieť púšťať skafandru žilou.

Tisícpäťsto hodín možno vyzerá veľa, ale mám tu stráviť štyri roky a každý týždeň musím ísť prinajmenšom na pár hodín von. Ak pre nič iné, tak aby som pozametal solárne panely. Tak či onak, musím si dať pozor, nech nechodím von zbytočne.

Okrem tohto všetkého začínam pracovať na myšlienke, ako sa dostať k potrave. Nakoniec mi možno bude dobré štúdium botaniky.

Načo voziť na Mars botanika? Koniec koncov, tá planéta je chronicky známa tým, že na nej nerastie absolútne nič. Nuž, poslali ma sem, aby som zistil, ako sa rastlinám darí v marťanskej gravitácii a či sa dá niečo pestovať v marťanskej pôde. Zjednodušená odpoveď znie: Áno, a je toho dosť veľa… Takmer. Marťanská pôda obsahuje základné prvky potrebné pre rastlinstvo, no v pozemskej je kopa ďalších, ktoré na Marse chýbajú, aj keď miestnu zeminu umiestnite do pozemskej atmosféry a zalejete vodou. Chýba jej bakteriálna činnosť, isté živiny poskytované živočíšnou ríšou a tak podobne. Nič z toho na Marse nenájdete. Jednou z mojich úloh na tejto misii bolo pozrieť sa, ako dokážu rastliny prežiť v rôznych kombináciách pozemskej a marťanskej zeminy a atmosféry.

Preto mám so sebou aj malé množstvo pozemskej hliny a trocha semien.

Od radosti by som však ešte nevyskakoval. Zeminy je asi toľko, čo sa zmestí do väčšieho kvetináča, a semená sú iba z trávy a papradí. Patria medzi najodolnejšie rastliny na Zemi, preto si ich NASA vybrala na testovanie na Marse.

Mám teda dva problémy: nedostatok zeminy a nič jedlé, čo by som do nej zasadil.

Som však botanik, došľaka! Mal by som nájsť spôsob, ako tieto prekážky obísť. Ak ho nenájdem, asi tak o rok zo mňa bude poriadne hladný botanik.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 11

Ktovie, ako sa v posledných zápasoch držia Cubs.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 14

Bakalárske štúdium som absolvoval na Chicagskej univerzite. Polovica spolužiakov boli hipisáci, ktorí si mysleli, že dokážu vytvoriť nejaký prírodný systém pre celý svet a nakŕmiť sedem miliárd ľudí v štýle pôvodných zberačov. Väčšinu času trávili špekulovaním, ako vypestovať lepšiu marihuanu. Nepáčilo sa mi to. Osobne som do toho šiel kvôli vede, nie pre nejaký nový svetový poriadok.

Keď robili kompost a snažili sa uchovať každý gram organickej hmoty, smial som sa z nich. „Pozrime sa na tupých hipisákov! Pozrime sa, ako sa snažia v záhradke za domom simulovať zložitý ekosystém!“

Lenže teraz presne to robím aj ja. Zachraňujem každý kúsok biologického materiálu, ktorý sa len dá. Po každom jedle zosypávam omrvinky do kompostovacieho vedra. No a čo sa týka iných biologických materiálov…

Hab má prepracovaný systém záchodov. Výkaly sa v ňom vákuovo vysušia, zabalia do vzduchotesných vrecúšok a vyhodia na povrch.

Už nie!

Vlastne som raz vyšiel von len preto, aby som pozbieral výkaly, ktoré sa tam ocitli pred odchodom zvyšku posádky. Keďže sú dokonale vysušené, už neobsahujú baktérie, ale stále sa v nich nájdu zložené bielkoviny a môžu teda slúžiť ako hnojivo. Dodajte im vodu a aktívne baktérie a veľmi rýchlo znova ožijú aj po tom, čo prešli peklom vesmírneho záchoda.

Našiel som veľkú nádobu, nalial do nej vodu a nahádzal sušené výkaly. Potom som pridal vlastné, čerstvé. Čím hnusnejšie to smrdí, tým lepšie to funguje. Baktérie v plnom nasadení!

Len čo budem mať vnútri marťanskú pôdu, zmiešam ju s výkalmi a rozotriem po zemi. Potom ju posypem pozemskou hlinou. Možno si myslíte, že to nie je dôležité, ale mýlite sa. V pozemskej hline žijú desiatky rôznych baktérií nevyhnutných na obživu rastlín. Začnú sa množiť a šíriť ako… Nuž, ako bakteriálna infekcia.

Ľudia po stáročia využívali ľudské výkaly ako hnojivo. Majú dokonca aj oveľa krajšie pomenovanie – „človečince“. Zvyčajne to nie je najlepší spôsob pestovania, pretože sa ním šíria choroby: Ľudské výkaly obsahujú patogény, ktoré – áno, uhádli ste – infikujú ľudí. Pre mňa to však problém nie je. Jediné patogény v týchto výkaloch sú tie, ktoré už aj tak mám.

Do týždňa bude marťanská pôda pripravená na sadenie. Ja však do nej zatiaľ nič nezasadím. Prinesiem zvonka ďalšiu hlinu bez života a posypem ju touto živou. „Nakazí“ sa od nej a budem mať dvojnásobok pôvodného množstva. Po ďalšom týždni ho opäť zdvojnásobím, a tak ďalej. Samozrejme, celý čas do toho budem pridávať čerstvé výkaly.

Ukazuje sa, že na svojej záchrane pracujem rovnako konečníkom ako hlavou.

Toto nie je nejaká fantastická nová idea, s ktorou som prišiel len teraz. Ľudia už celé desaťročia špekulujú, ako dopestovať úrodu v marťanskej pôde. Ja ich myšlienky iba prvý raz vyskúšam v praxi.

Prehrabal som sa zásobami potravín a našiel som hneď niekoľko takých, ktoré by som mohol zasadiť. Napríklad hrášok. Je tu aj kopa fazule. Narazil som na niekoľko zemiakov. Keby aspoň niečo z toho vyklíčilo aj po všetkom, čím cestou prešlo, bolo by to fantastické. S takmer nekonečnou zásobou vitamínov mi na prežitie stačia kalórie akéhokoľvek druhu.

Vnútorná výmera habu je takmer presne 92 metrov štvorcových. Mám v úmysle využiť ich do posledného decimetra. Neprekáža mi, že budem chodiť po hline. Bude to kopa práce, ale musím pokryť celú podlahu desaťcentimetrovou vrstvou zeminy. To znamená dovliecť dovnútra 9,2 kubického metra marťanskej pôdy. Cez prechodovú komoru dostanem naraz len asi desatinu kubického metra, a kým tam dostanem všetku pôdu, hnusne sa nadriem. Nakoniec však budem mať 92 metrov zeminy na sadenie.

Tak vidíte, aký som botanik! Traste sa pred mojimi botanickými schopnosťami!

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 15

Uf! To je ale drina!

Dnes som strávil dvanásť hodín v skafandri vláčením marťanskej hliny. Zatiaľ som ňou pokryl iba jeden kút základne, možno päť štvorcových metrov. Týmto tempom potrvá týždne, kým ju dostanem do habu všetku. Na druhej strane, čas je jedna z mála vecí, ktorých mám dostatok.

Prvé výstupy boli málo efektívne: naplnil som pár malých nádob a priniesol ich cez prechodovú komoru. Potom som dostal rozum, umiestnil som do komory jednu veľkú nádobu a nosil do nej hlinu, kým nebola plná po okraj. Urýchlil som tým celý proces, lebo každý prechod cez komoru trvá okolo desať minút.

Som celý ubolený. Lopatky, ktoré mám k dispozícii, sú určené na odber vzoriek, nie na vážne kopanie. Chrbát mi ide prasknúť od bolesti. Prehrabal som sa v medicínskych zásobách a našiel pár vicodinov. Jeden som pred desiatimi minútami užil. Každú chvíľu by mal zabrať.

Na druhej strane je však fajn vidieť aspoň nejaký pokrok. Je čas nasadiť na tieto minerály baktérie. Ale až po obede. Dnes nebude žiadna trojštvrtinová porcia. Zaslúžim si poriadne jedlo.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 16

Jedna komplikácia, na ktorú som nepomyslel: Voda.

Keď necháte zeminu pár miliónov rokov na povrchu Marsu, neostane v nej ani náznak vody. Vďaka magisterskému titulu z botaniky si som takmer celkom istý, že rastliny vodu potrebujú. A to už nehovorím o baktériách, ktoré musia žiť v pôde, kým vôbec začnete niečo pestovať.

Našťastie, vodu mám. Iba nie toľko, koľko by som chcel. Ak má pôda uživiť rastlinstvo, potrebuje 40 litrov na meter kubický. Môj plán si celkovo žiada 9,2 kubického metra pôdy. Celkovo teda potrebujem 368 litrov vody.

Hab má vynikajúci recyklačný systém. Využíva najlepšiu zo všetkých pozemských technológií. Preto si NASA povedala: „Načo tam posielať zbytočne veľa vody? Pošlime jej iba toľko, koľko treba na stav núdze.“ Každému z nás dali 50 litrov, takže jej je v habe 300 litrov.

Som ochotný vzdať sa všetkého okrem núdzových 50 litrov. Znamená to, že dokážem zaliať 62,5 štvorcového metra do hĺbky 10 centimetrov. Sú to asi dve tretiny podlahy. Zatiaľ to musí stačiť. Aj tak je to len dlhodobý plán. Nateraz je mojím cieľom päť štvorcových metrov.

Zrolované deky a uniformy zvyšných členov posádky som použil ako provizórne steny kvetináča. Ako dve zvyšné mi poslúžili zaoblené steny habu. Získal so takmer presne päť štvorcových metrov. Do výšky 10 centimetrov som nasypal marťanský piesok a potom som bohom hliny obetoval 20 litrov drahocennej vody.

Nasledovala nechutná časť práce. Vylial som na hlinu veľkú nádobu s výkalmi a takmer som sa povracal od smradu. Lopatkou som ich zmiešal s pieskom a znova to celé urovnal. Navrch som nasypal pozemskú zeminu. Do práce, baktérie! Spolieham sa na vás!

Toho smradu sa tak skoro nezbavím. Nemôžem si len tak otvoriť okno. Na druhej strane, človek si naň časom zvykne.

Ďalšou správou je, že na Zemi sa koná Deň vďakyvzdania. Naša rodina sa ako zvyčajne zhromaždí v rodičovskom dome v Chicagu. Tipujem, že to nebude bohvieaká veselá oslava, keď vedia, že som pred desiatimi dňami zahynul na Marse. Dofrasa, veď možno len teraz vybavili pohreb.

Ktovie, či sa raz dozvedia, čo sa v skutočnosti stalo. Bol som taký zamestnaný tým, aby som sa udržal pri živote, že som vôbec nepomyslel, aké to musí byť pre mojich rodičov. Určite zažívajú najhoršiu bolesť, aká môže človeka v živote postretnúť. Dal by som čokoľvek, len aby vedeli, že žijem.

Asi musím prežiť, aby som im to vynahradil.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 22

No teda! Parádne sa to rozbehlo.

Všetok piesok som už nanosil a môžem začať naplno. Pokrýva celé dve tretiny základne. Dnes som vykonal prvé zdvojenie. Hliny. Prešiel týždeň a marťanská pôda je už krásne výživná. Ešte dve zdvojenia a budem mať pokryté celé pole.

Práca mi aj celkom slušne zdvihla náladu. Mal som čo robiť. Keď sa však skončila a ja som si na večeru pustil Johanssenovej kolekciu Beatles, znova ma prepadla skľúčenosť.

Nech to rátam, ako chcem, stále nemám dosť, aby som nezomrel od hladu.

Najlepším zdrojom kalórií budú zrejme zemiaky. Rastú ako divé a majú slušnú kalorickú hodnotu (770 kalórií na kilogram). Som si skoro istý, že tie, čo mám k dispozícii, naklíčia. Problém je v tom, že ich nemôžem vypestovať dosť. Na šesťdesiatich dvoch štvorcových metroch dopestujem možno 150 kilogramov za 400 dní (čas, kým mi dôjde jedlo). To je celkom 115 500 kalórií, priemerne 288 na deň. Pri mojej výške a hmotnosti – ak som ochotný trocha hladovať – potrebujem denne 1500 kalórií.

Ešte nie som ani blízko.

Nemôžem teda žiť z plodov zeme naveky, ale môžu mi predĺžiť život. Zemiaky mi vydržia 76 dní.

Zemiaky rastú nepretržite, takže za tých 76 dní v nich dopestujem ďalších 22 000 kalórií, čo mi dá ďalších 15 dní. Ďalej to už nemá veľmi význam rozoberať. Celkovo mi to dáva okolo 90 dní.

Takže začnem hladovať okolo sola 490 miesto sola 400. Je to pokrok, ale ak mám mať nádej na prežitie, potrebujem vydržať do sola 1412, keď pristane Ares 4.

To je takmer tisíc dní, na ktoré nemám čo jesť. Nemám ani plán, ako to zmeniť.

Doriti.


Čoskoro nasleduje súťaž o knihu, z ktorej bola ukážka uvedená. Sledujte náš denník.


15. augusta 2014
Fandom SK - PR