Zažil som všelijaké Reussove Revúce. Prvýkrát som tam bol v roku 1996, bolo to celkom slušné podujatie, aj keď sme ako mladí spali na chatkách. Rok či dva potom to bol najsilnejší ročník – poviedkami aj účasťou na seminári. Boli tu Martina Pilcerová, Šimon, Brloh, plus klasická zostava – Saša Pavelková, Jožo Girovský, Marek Eliáš (myslím, že ešte nie Hyena), Rasťo Weber. Bolo veľa srandy, menej literatúry. Po piatich rokoch som minulý rok chýbal prvý krát. Aj preto som na túto Revúcu, aj keď už ako finalista, išiel s obavami. Nepotvrdili sa.
Tento ročník mal tri základné plusy. Namiesto obligátnej návštevy hrobu prvého slovenského scifistu G. M. Reussa sme boli v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Bola to moja prvá jaskyňa. A Gluma nikde. Či on nebol v ľadových? Potešil aj seminár. Odohrával sa kvôli zmenenému termínu poobede, čím organizátori dosiahli (aj vďaka lezeniu do jaskyne) takmer triezvu účasť. Rovnako ako na našom workshope každý účastník predstavil svoju poviedku formou prerozprávania a prečítania podľa neho najzaujímavejšieho odstavca. Očakávaná debata o prvom mieste sa nekonala, čiže seminár sa dá označiť za veľmi konštruktívny. Trošku nepochopiteľná bola len dosť dlhá debata Zusky Minichovej, Antona Stiffela a Augustína Sokola o nejakej DNA, väzbách a nanoorganizmoch.
Kto je Augustín Sokol? Tretie príjemné prekvapenie víkendu. Kryptoanalytik, ktorý poslal do CGR perverznejšiu poviedku ako ja (mimochodom, moja by sa mohla na tejto stránke objaviť), skladal vraj pesničky s Vysockým a výborne ovláda karate. Po večer nás bavil príhodami z vojenského prostredia, pesničkami v pôvodnom znení od Ruska po Polynéziu, doprevádzanými na gitare, a zostavami kata.
Prečo si museli účastníci semináru poviedky prezentovať? Súvisí s tým jediný vážnejší nedostatok tohtoročnej Revúcej. Nestihol sa vydať Krutohlav, vyjde vraj v najbližšom čase. Za relatívny nedostatok možno považovať aj menšiu účasť, na seminári nás bolo aj s porotcami do pätnásť. Na druhej strane vďaka tomu neboli žiadne výstrelky.
Mne sa teda zase raz na Revúcej celkom páčilo. Podarilo sa mi aj to, čo od tohto seminára každoročne očakávam – naštartovať sa k ďalším poviedkam. Pôjdem teda aj o rok.
A ešte niečo – v dohľadnom čase by sa tu mala objaviť aj galéria z fotiek Ivana Pullmana, ktoré v Revúcej urobil.