Rock ležal na asfaltke a jeho telo sa nezvyčajne triaslo.
Svetlá z reflektorov starého auta osvetľovali jeho pomleté telo.
Pietro si k nemu kľakol a so záujmom pozeral na jeho potrhané svaly a ťažko sa nadvihujúci hrudník.
„Asi nám toho už veľa nepovie,“ riekol Pietro.
DiAngelo si pošúchal krk. „Je toho viac čo potrebujeme.“
Pietro sa narovnal, našiel pokrkvaný balíček a jednu si zapálil. Potom sa otočil na podpätku, zložil si slnečné okuliare a zadíval sa na DiAngelovu vysokú chudú postavu, ktorú krivila chorá chrbtica s vystupujúcimi stavcami. DiAngelo vložil ruku do vrecka a nahmatal dlhými chudými prstami prázdny respirátor. Oblé tvary plastiku ho upokojovali. DiAngelo ešte stále nemal dobrú náladu. Opakujúce sa správy na všetkých kanáloch ho privádzali do zúrivosti. Akoby sa rádiové signály úplne zbláznili. Bezvládne telo ležalo spolovice na vlhkej ceste, spolovice v nízkej hnijúcej tráve.
Rock za nimi vtedy zašiel rovno do Strings. Bola chladná noc a zhora sa pustili veľké kvapky. Rock si prisadol, poobzeral okolo akoby sa niečoho bál a objednal celú fľašu. Potom, po krátkej pauze, začal dychtivo rozprávať o starom dome na Freak Hills. Vtedy vôbec nemali záujem, pretože boli ešte stále v podmienke.
Ale Rock stále chodil a rozprával o obrazoch rozvešaných po celom dome, cenných veciach v starožitných skriniach a komodách, peniazoch napchaných v každej zásuvke. Rozprával o trezore na prvom poschodí, drahých šperkoch a cadillacu v garáži. A keď nakoniec ukázal kľúče od garáže, začali sa o ten prekliaty dom nakoniec zaujímať. Na to všetko si zatiaľ DiAngelo dokázal spomenúť. Takmer presne.
DiAngelo stál dva kroky od ich auta a nervózne prešľapoval.
„Hej, bastard, tak naskočíš, alebo idem sám,“ riekol chrapľavým hlasom Pietro.
DiAngelo zrazu kľakol a zvracal do hnijúcej trávy.
„Panebože, si bratranec z druhého kolena. Myslíš, že to robím preto, lebo ma to privádza do vytrženia, či dostanem zakaždým orgazmus? Chcem odtiaľ vypadnúť tak ako ty. Napríklad do Acapulca. Alebo hocikam kde je aspoň trocha teplo.“
Pietro pokrútil hlavou, vytiahol z vrecka zapaľovač a plameň mu osvetlil vyschýnajúcu tvár plnú nezahojených mokvajúcich vredov. DiAngelo pozeral na pokrčené telo a spomenul si na desivé obrazy umierajúcich ľudí.
Stúpali hore do kopca a z úst im vychádzali obláčiky. DiAngelo bol nervózny. Zapálil si cigaretu, Pietro mu ju hystericky vytrhol a zasyčal, idiot. Preskočili plot a pomaly sa blížili cez rozľahlí tmavý pozemok. Tráva nebola pokosená, kríky nezastrihané a lístie vytváralo poddajné hnijúce kopy, do ktorých sa im zabárali nohy. Pri dome bol vypustený bazén prekrytý doskami. DiAngelo si zakryl rukou nos. Preboha, čo to je? Pietro iba pokrčil plecami. Dostali sa ku garáži. Hore na prvom poschodí pod šikmou strechou svietili dve okná. Chvíľu čakali a načúvali zvukom. Pietro vložil kľúč do zámky. Po chvíľke začal potichu nadávať. Stáli pri dverách pozerali na seba a rozmýšľali.
Pietro nastúpil do auta. Ďaleko na horizonte sa objavili záblesky svetla. Pietro naštartoval a motor sa s desivým klopaním rozbehol. DiAngelo si nedokázal spomenúť na všetko, čo sa stalo v starom dome. Videl ako Pietro otvára okno a vchádza dnu. Nasledoval ho sa zatajeným dychom, vzrušením a mrazením na zátylku. Vnútri bola tma. Pietro zapol malú baterku. Izba bola takmer prázdna. Kreslá a gauč prikryté bielou plachtou. DiAngela striaslo. Pietro ukázal na dvere. Pohli sa tým smerom.
Možno sa Rock vtedy naozaj mýlil.
Pozrel na horizont, kde v diaľke svietila modrá žiara, ktorá sa objavila presne v tú noc kedy sa vkradli do starého domu. Možno to Pietro cítil a zámerne sa domu vyhýbali. Diaľnica prechádzala cez mesto a strácala sa na horizonte. Sadli do auta a cúvali špinavou uličkou.
V noci sa nedokázali dostať preč. Akoby všetky cesty viedli smerom k Freak Hills. Pietro točil volantom, svetlá obnažili ďalšiu uličku, do ktorej vošli a dychtivo pozerali kde vlastne končí. Nakoniec unavený a nahnevaný zastali a čakali s naštartovaným motorom. Zastali pod kopcom a svetlá svietili do výšky až na samotný vrch medzi staré domy. DiAngelo na to často myslel. Nočný zber mŕtvych.
Zakaždým diabol príde v noci a chytí ťa studenou rukou za srdce, taká je celá pravda, rozmýšľal DiAngelo. A potom sa zmeníš v diabla a tancuješ po horiacich strechách, po prázdnych domoch, aby si sa vyhol dennému svetlu, ktoré prináša bolesť a utrpenie. Nastúpili a Pietro pritlačil na plynový pedál. Pneumatiky zapískali.
Rock bol už iba kopa mäsa na asfalte, pomletého svalstva, kde nohy ležali s cynickým pokojom vedľa jeho hlavy. Mäkké tkanivo, ktoré sa pomaly vnáralo do teplého asfaltu hovorilo o bytí s ľahkosťou konkubíny. Rock ukazoval na žiaru na horizonte a svojim umierajúcim hlasom prirovnával ich pochod k nekonečnému blúdeniu na rieke Stix. Ak by mal Rock tvár, dokázal by sa usmievať, ale na mokrej ceste sa rozlieval ako ortuť.
„Videl som ich. Vychádzali z tmy. Mali pretiahnuté lebky a miesto očí diery. V rukách držali dlhé háky. Myslím, že sa na nich pomaly meníte.“
Rock sa začal smiať. Z úst vystriekla ružová pena a malé kúsky kostí podskakovali v svite mesiaca po asfaltke. Pietro prešiel zvyšky Rocka širokými pneumatikami značky Ocean 242 a ešte dlho za nimi zostával vlhký pás na asfalte. Keď sa neskôr prišli pozrieť na Rocka, našli chrčiacu časť rozmliaždenej lebky.
„Nebudeme pokračovať. Strácame súvislosti,“ riekol DiAngelo ostrým hlasom.
Pietro sa neustále vracal k rádiu. Fascinovalo ho opakovanie, ktoré prichádzalo v pravidelných intervaloch. Akoby niekto vytvoril nekonečnú slučku. DiAngela napadlo, že všetko, čo si priniesli z ich sveta tu s nimi zostane naveky.
Ocitol sa v starom dome. Pocítil náraz do hrude. Preletel cez miestnosť a vrazil do poličiek, ktoré sa s rachotom rozsypali. Pocítil zápach hniloby a dreva rozpadajúceho sa na prach. Pocítil okolo seba pohyb. Niečo sa plazilo po podlahe, stenách a opatrne sa k nemu blížilo. DiAngelo vstal a zakričal na Pietra. V ďalšej miestnosti sa ozýval krik. DiAngelo opatrne postupoval k dverám. Cez škáru videl podskakujúce svetlo. A potom to uvidel. Pietro bol na kolenách, košeľu mal strhnutú a díval sa na stenu. Chrbát mal od krvi akoby ho niekto práve bičoval. Zrazu ho obklopila hustá lepkavá tma. Pravdepodobne to bol Pietro, čo ho zrazil k podlahe. DiAngelo cítil na chrbte váhu tela, s vypätím všetkých síl sa ťahal preč a v duchu sa modlil. Krik utíchol, steny dýchali a ťažko stonali, okolo sa niečo pohybovalo. Najprv prestrčil cez okno Pietra. Potom sa chytil rámu a keď dostal polovicu tela von z domu, zacítil bolesť na lýtku. Otočil sa a kopol do tmy. Ozvalo sa zavytie. Potom priam vypadol von do vysokej trávy a konečne sa zhlboka nadýchol nočného ostrého vzduchu.
DiAngelo vstal, podišiel k Pietrovy a zrazu mu privrel prsty medzi dvere. Pietro zaskučal, druhou rukou vytiahol revolver a niekoľkokrát vystrelil. DiAngelo ešte viac pritlačil, Pietro od bolesti klesol na kolená a zbraň vypadla do vlhkej hliny.
„Ešte budeme mať dosť času na fajnovejšie veci,“ riekol DiAngelo rozhodným hlasom.
Zobral Pietrovu hlavu a začal ju systematicky obíjať o dvere. Po chvíľke Pietro bezvládne klesol. Na dverách zostala zakrvavená preliačina. DiAngelo otvoril dvere a vložil ho dnu. Potom nastúpil, naštartoval a otočil auto na prázdnu diaľnicu. V nádrži zostalo niekoľko galónov benzínu. Motor zaburácal, pneumatiky sa chvíľu škvarili na asfalte. Pietro dvihol zakrvavenú hlavu.
„Pamätáš sa na izbu v dome?“
„Nepamätám sa na nič. Nepamätám sa ani na svoju matku, na poondiate mesto. Ani na úbohého Rocka. Ani na tento svet.“
„My nemôžeme zomrieť, ty blázon, dobre to vieš. Videl som ich kamarát, to ti môžem odprisahať na vlastnú matku. Bolo tam napísané. Zaplatíš za všetky hriechy, lebo Pán je veľký a spravodlivý. Na stene krvou, už rozumieš? Za všetky hriechy.“
Nemusel zvyšok dopovedať. DiAngelo si uvedomil, že sa ich duše zasekli niekde na polceste do pekla.
„Buď ticho,“ zavrčal DiAngelo a potom potichu dodal. „Už nemôžem niesť váhu tohto sveta.“
„Och, poondiaty poeta, ty pes, nesieš iba váhu svojich zločinov,“ zaskučal Pietro a znova sa rozosmial.
DiAngelo si spomenul na čudný obrázok z komiksu, ktorý našiel na zemi v jednom prázdnom dome. Boli tam nakreslený dvaja pištoľníci, jeden s klobúkom na hlave, v ústach mali zapálené cigarety a dym sa niesol hore až k okraju strany cez okienko a bublinu ich dialógu. Vyzerali unavený, hladný, mali roztrhané šaty a za nimi sa rútili jazdci na koňoch.
Pietro sa pridal k hyenám v púšti. Desivý zvuk vyplnil kabínu. DiAngelo vypol svetlá. Ručička tachometra sa vyšplhala do červenej zóny, auto divoko vibrovalo pod prívalom benzínu a sily. Po diaľnici letela čierna guľa, z ktorej opadávala špina, kúsky pneumatík a hrdzavého plechu. DiAngelo sa zrazu začal smiať. Okolo úst sa mu pretrhla koža a objavili sa svaly. Z hrudného koša mu vytekala hustá krv.
Pred sebou v diaľke zbadali svetlá. DiAngelo zošliapol pedál až na podlahu a nad Pietrovou hlavou urobil vo vzduchu krížik. Rozdrvené prsty už nebude potrebovať. Nikdy. DiAngelo zovrel volant, predstavil si všetkých démonov letiacich s vycerenými zubami vedľa auta a silný náraz, ktorý na chvíľu osvetlí široké okolie, aby oznámil príchod nového dňa.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
