Poznámka: Peter Pišťanek, autor niekoľkých románov a šéfredaktor internetového denníka inZine je podľa mňa tou najlepšou osobou, ktorá sa môže vyjadrovať k tomu, ako sa píše poviedka (resp. dobrá poviedka). Aj vzhľadom na skutočnosť, že je predsedom poroty súťaže Eurotel Poviedka 2001. No ďalej mu už do reči skákať nebudem, nasleduje jeho desatoro prikázaní pre ašpirujúceho autora poviedok…
- Poviedka, ako ju ja chápem, nie je dokumentárny film. Nemajú v nej miesto skutočné udalosti. Skutočnosť je nudná, fantázia je ďaleko zaujímavejšia. Prečo písať o tom, čo sa naozaj stalo, keď si môžete vymýšľať? Prečo by ste mali vôbec niekoho otravovať svojím vlastným životom? Ak chcete silou-mocou písať o živote okolo seba (a robíte to dobre), píšte pre nás, pre inZine, ale netlačte sa do literatúry.
- Poviedka, ako ju ja chápem, nie je sociálny dokument. To, čo znie zaujímavo z úst reálnej osoby, vyzerá po prepise do písomnej formy hlúpo a nezrozumiteľne. Chcem tým povedať, že literatúra, ako ju ja chápem, je vec štylizácie. Aj autenticita je štylizovaná a umelá. Literárna. Vtip je len v tom, že to nikto nesmie postrehnúť, resp. nikomu to nesmie prekážať.
- Poviedka, ako ju ja chápem, nie je babičkina výšivka. Netreba písať tak, že začnete prvou vetou a skončíte poslednou. Ani maliar nezačne maľovať obraz v ľavom dolnom rohu a neprepracúva sa do pravého horného, ale pracuje na všetkých častiach obrazu naraz. A tak aj vy pracujte na všetkých častiach svojho textu naraz.
- Poviedka má byť ako film, musí byť priezračná, strhujúca a ľahko čitateľná.
- Netreba predstierať, že to, čo sa píše v poviedke, je život sám. Prirovnal by som to k divadlu. Ani tam sa nikto neusiluje diváka presvedčiť, že ten les je skutočným lesom. Všetci vedia, že je to les divadelný, kašírovaný. Preto si tvorcovia dekorácií môžu pokojne dovoliť odhaliť konštrukciu – všetci prítomní v budove predsa vedia, že sú v divadle. A tak aj všetci čitatelia, ktorí čítajú poviedku, si dobre uvedomujú, že čítajú poviedku. Ako povedal Mikuláš Galanda: „Nenadávajte mi, že ten dom je namaľovaný nakrivo. Nie je to dom, je to obraz.“
- Neodpustiteľnou chybou v literatúre, ako ju ja chápem, je vyludzovať z čitateľa city ako na gajdách. Dnešný človek je unavený z toho, že neustále niekto túži po jeho emóciách, po jeho účasti: siroty, postihnutí, žobráci, reklamní profesionáli, herci s Ostrovmi života a poslednou hodinou roka, utečenci a podobne, najmä teraz okolo Vianoc. Autor poviedky však cudzie slzy na nič nepotrebuje.
- S predošlými dvoma bodmi súvisí aj rozdiel medzi modernou a postmodernou, ako ho ja chápem. Modernista predstieral, že všetko, o čom píše, sa stalo, stane, resp. má stať. Postmodernistovi, ako ho ja chápem, je to fuk. Predvádza čitateľovi konštrukciu, a teší ho, keď čitateľ ocení virtuozitu, s akou je vybudovaná. Postmoderný umelec nepotrebuje spoluúčasť. Stačí mu obdiv alebo mlčanlivé pochopenie. Neznášam, keď sa ma cudzí človek dotýka; stačí mi, keď z patričnej vzdialenosti povie niečo zaujímavé. Skúste sa usilovať o to isté.
- Nenudiť, nenudiť, nenudiť. Kto svojho čitateľa nudí, zasluhuje si strašnú smrť – zomrie na preležaniny v regáloch kníhkupectiev… alebo sa tam ani nedostane!
- Je dobré písať čo najjednoduchším jazykom, aby sa poviedka dala dobre preložiť do svetových jazykov. Je pekné myslieť na slovenského čitateľa, ale svet sa globalizuje (aj keď pre nás to tak nevyzerá). Pokiaľ si môžete nechať pootvorené dvierka k neskoršiemu zarobeniu nejakej tej vindry navyše, prečo to neurobiť? Nič to nestojí, len trochu viac rafinovanosti, talentu a schopností.
- Teraz budem banálny. Mojou zásadou až doteraz bolo: Nikdy nepísať žiadne desatorá! Skúsenosť je neprenosná.
17. januára 2001
Peter Pišťanek