11. Stromopad
…Posol ma zastihol na ceste z Hornej Mláky, keď som po úmornom dni zaslúžene odpočíval pod vysokým stromom. Mal som smolu a ľahol som na mravenisko, no o takéto maličkosti sa nikdy nestarám a tak mi mravce aspoň trochu spestrili jednotvárny život potulného hrdinu. Zbadal som ho ešte v dialke, tú jeho krikľavo červenú čiapočku a hneď som vedel, koľko bije. Znovu ma niekto povoláva do akcie a to aj napriek tomu, že som všade úpenlivo prosil, aby to už nikdy nerobili. Smola ma teda dohonila. Nemienil som sa však vzdať len tak bez boja. Vyskočil som na koňa, ktorého som minulý týžde vyhral v kartách a kopačkou do slabín som ho prinútil do cvalu. Bol to dobrý kôň teda vlastne kobyla hoci občas odmietala chodiť a inokedy v horšom prípade zastať. Dal som sa teda do cvalu a dúfal som, že sa tomu bláznovi stratím. Neprešli sme však ani sto siah a krikľavá čiapočka ma začala doháňať. Ozaj netuším, kto navrhol túto módu, no odkedy sa objavila, tak drasticky stúpol počet úmrtí a prepadnutí poslov. Fakt netuším, prečo. Pricválal ku mne tak blízko, že som až videl ligotavé bielko jeho očí, z ktorých svietil strach. Až vtedy som si uvedomil, že po celý čas, ako ma prenasleduje sa pokúša brzdiť koňa. Pri pohľade na svoju kobylu som pochopil prečo a skúseným pohybom som zoskočil zo sedla. Posol nasledoval môj príklad a urobil to isté s tým rozdielom, že ja som dopadol na trávu a on si určite zlomil zopár kostí medzi stromamy. Oba kone mi zmizli z dohľadu, no o pár sekúnd som začul niekoľko radostných zaerdžaní.
Totálne nasratý som sa otočil k poslovi, ktorý sa márne pokúšal dostať z kriakov. Chvíľu som sledoval jeho utrpenie, no nakoniec ma to prestalo baviť a za pomoci meča som ho vytiahol. Dychtivo mi ďakoval, pričom mi pár krát nechtiac opľuľ, tak som ho uzemnil ranou medzi oči. Tvrdo dopadol na zem a stratil vedomie. Nemienil som čakať, kým sa prebere a povie mi svoju správu a preto som obetoval zopár kvapiek alkoholu a nalial mu ich do úst. Rozkašľaľ sa a otvoril oči. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ma. Vysvetlil som mu, že spadol z koňa a dopadol tvárou na zem a preto má teraz zlomený nos a ja som ho len prebudil. Jeho výraz tváre naznačoval, že mi uveril.
Pomohol som mu vstať a spýtal som sa na jeho posolstvo. Ako obyčajne aj teraz niekde v kraji, o ktorom som nikdy nič nepočul sa objavila tajomná príšera vraždiaca všetko, čo sa hoci len vzdialene podobalo na človeka. Otrepaný príbeh, no také som mal najradšej. Vždy totiž stačilo nájsť nejakú magickú hovädinku a s ňou príšeru zabiť a stať sa tak na pár dní populárnou osobnosťou. U týchto prípadov nikdy netrebalo rozmýšľať – stačilo len navštíviť miestny labyrint alebo cintorín a odpoveď bola vždy na svete. Väčšinou tou beštiou bol nejaký prekliaty duch mŕtveho kráľa alebo občas démon stvorený šialeným čarodejníkom pred stovkami rokov. Dnes sa už našťastie všetci chumaji s magickými schopnosťami pokúšajú radšej riadne na nich zarobiť, ako keby sa mali stať temnými anjelmi hrôzy. Pochopili, že tak by mali životnosť sotva mesiac, pokiaľ by ich nesťal nejaký pochybný rytier, za ktorého mnohý považujú aj mňa. Nemôžem sa však sťažovať. Vždy, keď zachránim hoci len maličkú dedinku, tak mi srdce hreje pri pohľade na tie mešce plné zlata, ktoré za to dostanem. A pokiaľ niekto nemá zlato – nevadí. Rovnako dobre poslúži aj dotyčného dcéra alebo manželka.
Posol nevedel nič konkrétne. Mal ma odprevadiť do Špiny, čo je svetoznáme mesto ďaleko na východe. Tam som mal dostať ďalšie inštrukcie. Celá vec bola akosi tajomná a preto som sa zdráhal zobrať tú prácu. Presvedčila ma však ako vždy sľúbená veľká odmena. Tentokrát to mala byť polka kráľovstva a ruka najkrajšej devy v kraji. Vedel som síce, že nakoniec z toho bude len pár zlaťákov a možno preplatená hodinka v nevestinci, no bolo by to viac, ako som obyčajne očakával. Pristal som a na znak toho, že úlohu splním som podpísal pracovnú zmluvu, ktorú mal posol „náhodou“ so sebou. Spýtal som sa na meno svojho nového spoločníka. „Niko Trasoriť“ znela jeho odpoveď. Vždy som mal rád nekonvenčné mená a prezývky, no občas to ľudia aj preháňajú. Podal som si teda s Nikom Trasoriťom ruku a vybrali sme sa po kone, ktoré ako som dúfal, už skončili.
12. Stromopad
Krátko po obede sme došli do malej dedinky s povedomým menom Dzedzinka. Počas cesty sa nestalo nič nezvyčajné možno však stojí za spomenutie náš nocľah pri jazere. Uznávam, že lepší nápad som snaď nikdy nemal, čo dokazujú aj nespočetné štipance od komárov. Hneď po príchode sme začali zháňať zásoby na niekoľkodňovúcestu do najblišieho morského prístavu. Špina totiž leží na druhej strane Mora zatratených duší, čo je turisticky najatraktívnejšie more hlavne pre nespočet pláží a súbojov žralokov s pirátmi. Miestni obyvatelia boli priateľskí a ochotní pomáhať. Teda aspoň sa o to pokúšali. Jedlo nebolo problém zohnať. Hneď v prvom obchode Niko rozbil hubu predavačovi a okamžite sme dostali stopercentnú zľavu na všetok nákup. Ten Niko je dobrý chlap a s radosťou sledujem, že sa už niečo odomňa naučil.
Čas plynul rýchlo a ani sme sa nenazdali bol večer. Spokojne som skontroloval zásoby. Mali sme všetko.- nasolené mäso a fľašu tridsaťročnej pálenky, ktorej meno sa nedalo dešifrovať, no v hrdle pálila ako roztavené železo. Ležala za pultom v miestnej krčme a keď sa spustila každovečerná bitka, tak som ju jednoducho buchol do vaku. To som ešte nevedel, že po jej vypití na pár hodín oslepnem, no nesralo ma to, lebo som aj tak bol spitý na mol a zobudil som sa vedľa Nika v priekope za krčmou. Slnko už dávno vyšlo tak som nemohol strácať čas. Zobudil som ho kopancom do brucha. Trochu zastonal, no rýchlo sa pozbieral a tak sme mohli vyraziť.
Kone nám síce niekto ukradol, no nebol problém nájsť u jedného sedliaka nové. Síce trochu protestoval, no keď som mu pod krk priložil nôž, tak súhlasil a začal nám núkať aj svoju ženu, nech si vraj vezmeme radšej všetky jeho kone. Poďakoval som sa, no rázne som odmietol. O pár minút sme už boli na ceste do prístavu.
14. Stromopad
Dnes sa nič také zvláštne nestalo. Prechádzali sme cez hustý les a sledovali škriatka, ako sa usilovne pokúša dostať von z pasce na jelene. S chuťou sme sa smiali, keď nakoniec zistil, že to nezvládne a musel si odrúbať nohu, no váľali sme sa po zemi, keď zistil, že to bola tá nesprávna.
15. Stromopad
Pokúsilo sa nás napadnúť niekoľko zbojníkov, no našťastie ich vodca bol istí Jálošík, o ktorom je známe, že okráda len chudobných. Našťastie medzi tú odpornú spodinu nepatrím a tak som sa s Jálošíkom spriatelil. Bezpečne nás odprevadil po koniec lesa a rozlúčil sa s nami so slzami v očiach. Svet skutočne potrebuje viac takých, ako je on.
Dnes sa stala aj jedna náramne dobrá vec, o ktorej si myslím, že sa mala stať už dávno. Niko stratil svoju červenú čiapku. Do večera bol z toho smutný a odmietal so mnou komunikovať. Asi nejako tušil, že som ju použil namiesto toaletného papiera, ktorý nám mimochodom došiel. Neľutujem tento čin, pretože teraz nás dvoch aspoň nepovažujú za buzerantov.
18. Stromopad
Dorazili sme do prístavu. Utešené miesto plné starých námorníkov a pirátov. Kedysi som sníval plaviť sa po mori a rabovať galeóny plné zlata. Raz ma môj otec zobral na veľkú loď. Bol som vtedy ešte dieťa, no pamätám si na to, akoby sa to stalo včera. Od šťastia som bol celý bez seba. Pobehoval som po palube a vysmieval sa plavčíkom. Horšie už bolo, keď ma potom chytili a zbytok plavby som strávil zavretý v úzkej miestnosti – len ja a ten šialený jednonohý námorník s papagájom na pleci. Opakoval stále tú istú vetu „Poly chce kreker, Poly chce kreker!“ tieto slová ma strašia v snoch ešte aj dnes. No pomstil som sa tak, ako sa len dieťa môže pomstiť – podpálil som loď. Nasledujúce dva mesiace som strávil sám na mori, až ma nakoniec zachránila otrokárska loď. Bohovia nech žehnajú tomu, kto vynašiel otroctvo! Nikdy potom som sa nemal lepšie.
Zo spomienok ma zobudil pád z koňa. Nemal som jesť ten posledný kus mäsa. Čudoval som sa, že je akési zelenkasté, no voňalo tak dobre…
V prístave bolo rušno. Dnes ráno totiž priplávala veľká obchodná loď a tak sa tu schádzali všetci kupci z okolia. Tovar, ktorý loď doniesla bol skutočne exotický. Asi najväčším lákadlom bolo červené korenie spice zo vzdialeneho púštneho kraja Djune a taká kurizoita ukoristená od barbarských kmeňov – kokaín. Je to niečo podobné, ako naše konope no len s väčším účinkom. Nanešťastie som nemal dosť zlata, aby som mohol kúpiť čo len jednu dávku.
Po niekoľkých minútach sme našu loď našli. Mala pôsobivé meno – Ľadovec – no to bolo to jediné, čo ma na nej nadchlo, pretože bola prakticky celá nahnilá. Nemal som však inú možnosť, pretože ďalšia najblišia loď do Špiny zdvihne kotvu až o mesiac. Dohadoval som sa teda s kapitánom na cene. Dvadsať zlatých za nás oboch, alebo desať zlatých za mňa ak Niko bude počas cesty robiť veslára. Kedže v poslednom čase mi mešec zíval práznotou, tak sme veslovali obaja. Loď mala odplávať krátko po svitaní, no nás priviazali na reťaz už večer. Nesťažoval som sa však, pretože takto aspoň ušetrím a možno aj Nika priučím nejaké námornícke hefty.
1. Žiarivec
Posledných dvanásť dní som nemal čas písať, pretože som mal ruky prilepené o veslo. Dnes sa mi podarilo nájsť si chvíľku a urobiť nejaký záznam, pretože sme konečne chytili správny vietor. Zajtra dorazíme do Špiny – škoda, lebo už som si pomaly začal zvykať na túto prácu. O Nikovi to nanešťastie tvrdiť nemôžem. Prvých pár dní plavby mu bolo stále zle a ogrcal snáď celú palubu. Keď si aspoň ako-tak privykol na večné kolísanie lode, tak mu od toho veslovania napuchli ruky a chytil skorbut. Po zbytok plavby ležal v podpalubí a nevedel som, či ešte vôbec žije. Mal som ho asi upozorniť, že nestačí jesť iba sušené ryby ale občas si zakusnúť aj do jablka, no teraz už je neskoro. Dnes ráno bol už našťastie takmer v poriadku, síce trochu ešte blúznil a všade videl mŕtvych ľudí, no to nebránilo tomu, aby znovu chytil do rúk veslo.
Plavba prebehla bez nejakých väčších incidentov. Veď to poznáte – občas si niekto priveľa vypil a utopil sa, inokedy obrovský kraken zmietol zopár námorníkov do mora a iné drobnosti.
2. Žiarivec
Konečne sme v Špine! Rozlúčili sme sa s loďou a Niko ma zaviedol za mojim šéfom. Je skutočne obdivuhodné, aké hojivé účinky má preháňadlo. Ešte včera Niko sotva sedel a držal sa vesiel a dnes už je svieži ako ryba. Síce je trochu smradľavý, no to vyrieši jeden kúpeľ.
Došli sme priestranným námestím až k veľkému hostincu. Dnu bolo plno a Niko sa niekde stratil. Usadil som sa teda tam, ako sa na hrdinu patrí – do toho najtemnejšieho kúta. O chvíľu sa Niko vrátil spolu so starším mužom v drahom šľachtickom obleku. „Zdravím. Som barón Táros Akejblb.“ predstavil sa a zdvorilo sa uklonil.
Zamrkal na mňa asi v očakávaní, že spravím niečo podobné. Zo zvyku som ho však ignoroval, pokiaľ si nesadol za stôl. Nezdržiaval sa už nejakými gestami – asi pochopil, že to na mňa neurobí dojem. Spustil teda to, prečo som tu. Niekde na vzdialenom severe jeho kniežatstva(posol mi síce povedal, že vládne celému kráľovstvu, no niečo také som už tušil) v mestečku Magoria sa zjavila podivná beštia, ktorá ľuďom spočiatku len znepríjemňovala život vydávaním prenikavých nezmyselných zvukov v noci. Najprv sa jej nevenovala väčšia pozornosť, veď ako sa hovorí „pes, ktorý šteká nekuše“ no ukázalo sa, že situácia je horšia. Začalo sa to vraj tým, že cez deň začali miznúť deti a vracali sa až večer s podivným úsmevom na tvári. Starosta Magorie okamžite zvolal bojovú poradu a vyslal na prieskum celú gardu vojakov. Vrátil sa len jeden a ten zošalel od strachu. Stále len vykrikoval „Pika! Pika!“, tak ho museli zbaviť tohto utrpenia a zabili ho. Keď som počul, že si s tou beštiou neporadila ani jedna celá garda, chel som zobrať nohy na plecia a bolo by sa mi to aj podarilo, nebyť tej prekliatej pracovnej zmluvy, ktorú som pred mesiacom uzavrel. Barón sa ňou začal oháňať a prisahal mi, že sa o tom dozvie VRPH -Vrchná rada potulných hrdinov- a ja prídem o licenciu. Nemal som teda na výber a voľky-nevoľky som sa musel pokúsiť vydať zo seba to najlepšie.
Preklial som Nika, že ma takto dobehol, nevďačník jeden. Po všetkom, čo som pre neho urobil ma ešte aj nechal samého a odišiel spolu s barónom. Nechal mi len mapu, kde bola vyznačená poloha Magorie.
7. Žiarivec
Počas dlhej cesty som mal spústu času na rozmýšľanie. Premýšľanie toho typu, že prečo je svet taký, ako je, prečo padá jablko zo stromu nadol, prečo ľudská bunka obsahuje dvanásť párov chromozónov a prečo kruci sa stále rozprávam sám so sebou. Jediná odpoveď, na ktorú som prišiel je, že to všetko nejako súvisí s tým, čo ešte len bude objavené.
Cesta prebehla v pohode. Pripojil som sa ku obchodnej výprave ako strážca. Nič iné, ako sa vyhnúť nepredvídaným situáciám ma nenapadlo veď, kto by už sakra chcel prepadnúť kupcov so soľou?
Od karavány som sa odtrhol včera a myslím, že ešte dnes večer dorazím do Magorie. Dúfam, že tá práca sa nejako spravila sama a ja si nebudem musieť špiniť ruky.
7. Žiarivec – večer
Privítanie v Magorii bolo skromné, ba dalo by sa povedať, že žiadne. Jednoducho pred radnicou na mňa čakala nejaká stará slúžka a tá ma mala odprevadiť až ku starostovi a postarať sa o moje pohodlie. Protestoval som síce keď mi priviazala koňa o voz, no nepomohli ani vyhrážky, ani jedna rana päsťou do brucha. Slúžka si len vzdychla a povedala, že vychovala už štrnásť synov a že zatiaľ si poradila s každým. Pochopil som, že môj odpor je zbytočný a mlčky som sledoval voz, ktorý sa dal do pohybu a môj kôň ťahaný po bruchu za ním, lebo ho tá stará striga priviazala z druhej strany.
Starosta bol tlustý starý muž so sivou, zle napasovanou parochňou. Chcel som niečo povedať o mojom koni, no predbehol ma a hneď začal tárať. Mal som sto chutí zaboriť svoj meč do jeho tučného brucha, no pohľad na svalnaté stráže ma odradil.
Podľa najnovších informácii sa situácia vôbec nezmenila. Deti ešte stále ráno utekajú niekde do lesa a vracajú sa až večer. Nikto z detí nechce prezradiť, kam chodí. Skúšali vraj všetko od prosenia, podplácania, praženia až po sťahovanie z kože a nútenie počúvať ľudovky. Deti jednoducho mlčali. Zabrániť úteku sa dalo len tak, že sa deti zavreli do domu a v žiadnom prípade sa nepustili von. Takto izolované vraj šaleli a neustále kričali „Pika! Pika!“ až to rodičia nevydržali a pustili ich. Situácia sa zdala byť bezvýchodisková, pretože po zmiznutí vojenskej gardy sa nikto neopovážil ísť do lesa. Ostal iba jeden chumaj – ja.
8. Žiarivec
Prenocoval som u starostu v maštali. Chcel som síce odísť do miestneho hostinca a zaplatiť si noc tam, no presvedčila ma starostova komora, plná najvyberanejšieho jedla. Pri raňajkách síce niečo zapotil o zlodejoch, ale ako obyčajne som sa tváril ako baránok.
Rozhodol som sa pre riskantný plán. Počkal som, pokiaľ nezbadám nejaké decko, ktoré beží do lesa a začnem ho prenasledovať. Netrvalo to dlho a bežal som za malým chlapčekom, ktorý mohol mať tak sotva šesť rokov.
Hneď ako som vstúpil do lesa, prenikla cezo mňa temná atmosféra a nebyť toho, že nemám už ani zlaťák, bol by som sa radšej vysral na celú pracovnú zmluvu a ušiel preč. Možno som blázon, ale rozhodol som sa nezradiť zbytky svojej hrdosti a pokračoval som v prenasledovaní.
Chlapec bežal asi pol hodinu až sme nedošli k malej jaskyni, v ktorej som chlapca stratil. Utrel som si z čela pot a pomaly som zmizol za ním.
Po niekoľkých minútach strávených v spleti podzemných chodieb, kde jediným zdrojom svetla boli praskliny v strope, som sa dostal do ohromne veľkej podzemnej sály. To, čo som tam uvidel, poznačilo moju dušu ďalšou nezmazateľnou jazvou. V strede sály boli desiatky detí najrôznejšieho veku. K ušiam mi dorazilo tiché, rytmické opakovanie slova „Pika! Pika!“. Keby som na raňajky zjedol niečo iné, tak by som to mal teraz v gatiach. Najstrašnejšie na tomto výjave však stálo uprostred sály. Bola to nejaká debna, ktorá vydávala diabolské svetlo a v jej strede sa striedali divné pohyblivé obrazy. Toto bolo určite dielo nejakého strašného démona, jedného z tých, ktorý nedbajú na moderné zvyky a veselo si zabíjajú chudákov hrdinov. Niečo ma prinútilo urobiť krok dopredu a zbadal som na na tej debne vyrité runy, ktoré vraveli „TV Daewoo“.
V monente, keď som nápis dešifroval, sa sálou ozvalo desivé zavytie a z debny sa ozvaly strašné zvuky, ktoré zneli ako hudba a ľudksá reč. Začul som mne neznáme výrazy ako „Poukejmoum“ a desil som sa ich. Tu naraz zvuky zmizli a na debne sa objavila podivná príšera. Bola celá žltá s červenýmy lícami a vcelku vyzerala ako gigantická krysa. Z jej pyskov sa ozvalo tenké, skoro radosne znejúce „Pika!“. Deti to ako zhypnotizované opakovali a zdalo sa, že sa pri tom usmievajú. Mohlo byť len jedno vysvetlenie pre tento des – démon sa pokúša ovládnuť duše nevinných detí a dokonca aj ja som vedel, že to je proti pravidlám boja dobra so zlom.
S vytaseným mečom som skočil k oblude a snažil som sa ju zasiahnuť. Deti sa asi spamätali z jeho kúzla a začali kričať. Obluda sa šikovne ako opica vyhýbala mojim ranám a podarilo s jej dostať sa niekoľko metrov predo mňa. Naraz zastala a z jej rúk vyšľahla ohnivá strela, ktorej som sa len tak tak vyhol. Strela však narazila do tej čiernej debny, ktorá hlasito explodovala. Obluda sa zdala byť na okamih zarazená čo som využil. Priskočil som k nej a zapichol som jej meč tam, kde som predpokladal srdce. Príšera spadla na zem, deti stíchli. Zrejme boli radi, že sa to konečne skončilo. Príšera pohla hlavou a prehovorila „Možno si vyhral teraz…no ja sa vrátim a ovládnem svet…pika!“ s jej posledným slovom sa skončil horor tohto mesta. Deti sa rozplakali a ja som nemal záujem utešovať ich. Opustil som jaskyňu a les. V meste som naskočil na prvého koňa, ktorého som videl a odcválal som za novým dobrodružstvom......
Epilóg, alebo posledný zápis v denníku
Možno sa pýtate, čo sa vlastne stalo s tou gardou vojakou, alebo kam sa podel Niko – nuž – Niko sa usadil v Špine a urobil kariéru ako predavač netradičnej spodnej bielizne a čo sa tej gardy týka…tá sa jednoducho niekde stratila.