Bezpečnostné zámky na vchodových dverách sa v nepravidelných intervaloch odomykali. Postupne. Jeden za druhým.
Zvuky za dverami pripomínali boj. Akoby sa niekto bránil a pritom sa snažil čo najrýchlejšie otvoriť. Skryť sa do bezpečia.
Do bytu ponoreného do šera predmestia sa vrútili dve prepletené telá.
Čo podľa zvukov mal byť boj, bolo v skutočnosti čosi iné.
Vera, tridsiatnička, ktorej patril byt, v tesnom objatí s osobou mužského pohlavia bezhlavo sťahovala zo seba ľahké sako. Odhodila ho kdesi na zem. O malý okamih ostala jej blúzka Alexovou zásluhou visieť na pootvorenom šuplíku komody v predsieni.
Alex sa sekundu kochal vzrušenými bradavkami. Dychtili po dotykoch a bozkoch rovnako, ako celé jej telo. Neodolal tomu volaniu. Opäť sa vrátil k bozkávaniu jej štíhleho krku a rukami skúmal nové teritórium.
Vera ho však chcela cítiť celého. Vo vytržení strhla z neho košeľu.
Alex zachytil vázu. Pamiatka na posadnutosť Verinej matky zbierať čínsky porcelán, zostala tak celá a mohla ďalej sledovať boj dvoch opačných pohlaví.
Pomaly pokračovali do útrob bytu.
„Na čo sú ti tie topánky?“ spýtal sa Alex, pričom neodtrhol pery od jej voňavého krku.
Vera sa zbavila topánok na vysokom podpätku. Pod nohami ucítila koberec.
Boli v spálni.
Pritisnutý na sebe sa zvalili na posteľ, ktorá vzrušene zavŕzgala.
Alex ležiaci na Vere stále objavoval neprebádané. Vera si začala rozopínať zips na bledých nohaviciach. Preklínala rozhodnutie dať si práve dnes do práce nohavicový kostým.
„Nejde to!“
„Čo nejde?“
„Rozopnúť!“ nahnevane zasyčala Vera. To už sedela na posteli napoly privalená svalnatým telom kolegu a mixovala zipsom na boku nohavíc. Už riadne dlho nemala sex. Nemieni si teraz pokaziť atmosféru so zaseknutým zipsom.
Alex nič nepovedal. Ľavou rukou nahmatal nepoddajnú časť odevu.
S nevôľou obrátil pozornosť od prsníka k nohaviciam. Trhol zipsom. Okamžite sa roztrhol a povolil.
Víťazoslávne sa zaškeril. „To by bolo, aby sme si neporadili s jedným zipsom!“
Miesto odpovede ho Vera prevrátila na chrbát, obkročmo si na neho sadla a uštedrila mu vášnivý bozk na pery. Od úst prechádzala nižšie a nižšie…
„Čo sa to deje?“ zalapal po dychu Alex.
„Nepáči sa ti to?“ zmetene sa spýtala Vera.
„Ten zips!“
„Čo je …“ nedopovedala. Nemusela sa ani pozerať. Cítila, že zips je zapnutý a drží jej nohavice tam, kde by si to želala jej puritánska matka.
Neveriacky pozerala na neporušené nohavice.
„Nepretrhol si to náhodou pred chvíľou?“
Alex chytil dva konce zipsu a trhol ním. Zuby sa rozštiepili a zanechali na konci rozstrapkanú látku.
„To nie je možné!“
Obaja hľadeli s otvorenými ústami na zips, ktorý sa po krátkom okamihu sám opravil, zocelil a zapol. Ešte aj vrchný gombík prekĺzol do dierky.
Alex trhol patentom do tretice. Roztrhnutým dvom radom zubov sa však ešte rýchlejšie podarilo vrátiť do pôvodného stavu.
„To robíš ty? Vôbec to nie je vtipné!“ vyštekol na Veru.
„Nie, ja neviem čo sa to deje.“
Alex pozrel na polonahé telo ženy vedľa seba. Akoby rozmýšľal čo spraviť. Či sa ešte o niečo pokúsiť.
Jeho mozog však prestal fungovať ešte pred dverami. Zoskočil na zem a vrhol sa jej k nohám. Začal trhať jednu časť nohavíc. Pomaly odspodu odhaľoval lýtko Verinej nohy. Potom stehno. Pousmial sa a jemne pohladil jeho vnútornú časť.
Vera zavzdychala.
Alex obrátil svoju pozornosť k druhej časti nohavíc. Nestihol začať trhať, keď s hrôzou pozrel na to, čo pred chvíľou bolo roztrhané.
Nohavice boli celé.
Nechápal, čo sa deje.
Roztrhnutý zips je celý. Rozkmásané nohavice na franforce, dokonale zacelené bez jediného záhybu.
S hrôzou v očiach pozrel na Veru.
„Nemusela si si zo mňa aj ty vystreliť!“ vyskočil a vybehol z bytu nehľadiac na svoje polonahé telo.
„Vystreliť?“ hľadela za miznúcou siluetou.
Keď buchli dvere, intuitívne zavrela oči.
Alex bol trošku menej chápaví, práve preto sa jej ho tak ľahko podarilo dnes zbaliť. Fakt potrebovala sex. Bolo jej jedno, že bude len na jednu noc. A vlastne Alex ju priťahoval už dosť dlho.
Čo sa to dnes stalo? Ako to, že sa jej nohavice nedali rozopnúť ani roztrhať? Isto v tom bude niečo viac. Nejaký paranormálny jav.
Spomenula si na článok o mimozemšťanoch vo včerajších novinách.
„Som normálna?“ chytila si hlavu do oboch dlaní.
Rozmýšľala nad svojou zvláštnou situáciou. Pred rokom zdedila byt po starom otcovi. Už rok nemala chlapa. A teraz toto.
„Nie. Vera, ty si ešte stále normálna!“ povedala rozhodne, akoby chcela sama seba presvedčiť. Vo vnútri tomu až tak neverila.
„Áno, si normálna!“ ozval sa pri jej uchu chrapľavý hlas.
„Á…“ Vera vyskočila z postele v novom svetovom rekorde. Bola si istá, že v byte s ňou nik nie je.
No aj napriek tomu presvedčeniu teraz hľadela na malé, hľuzovité stvorenie oblečené v miniatúrnych rifliach, modrom tričku a bielej šiltovke.
„Kto… kto… kto si?“
„Bohumil, pani moja,“ sňal si z hlavy šiltovku a mierne sa uklonil.
„Pani moja?“
„Som domáci škriatok,“ začal vysvetľovať sotva dvadsaťcentimetrový mužíček. „Bývam v tomto byte už viac ako sto rokov a slúžim vašej rodine ku cti a sláve!“
Vera si pomaly sadala na stoličku pri stene. Neveriacky sledovala škriatka, ktorý sa prechádzal z jednej strany rozhádzanej postele na druhý a vykladal o svojom živote.
„Pri narodení mi moje krstné mamy predurčili rodinu tvojho starého otca ako moju domovskú. Vtedy bol malý fagan, taký strapatý, pehavý ucháň. Preháňal sa po tomto byte na drevenej kolobežke a zavíjal pri tom akoby ho z kože drali,“ rozhadzoval rukami dookola.
„Odvtedy sa starám o poriadok v byte. O to aby ste mali navarené, oprané a hlavne aby ste nekonali zlé skutky.“
Vera si počas jeho reči sadla na staré kreslo v rohu izby. Pomaly predýchavala.
Škriatok?
„Prečo som teda nikdy nenašla umytý riad, či navarenú večeru, keď som prišla domov?“
„Pretože ste mi to neprikázali, pani moja.“
„Čože? Veď som nevedela, že existuješ!“
„Ako to? Veď tamto,“ ukázal hrčovitým palčekom na policu plnú kníh v obývačke. „Tamto je o mne pár kníh. Dokonca aj tvoj starý otec o mne napísal jednu.“
Vera prešla pomaly neveriacky do druhej miestnosti. Nikdy nemala čas čítať knihy po starom otcovi. Až teraz si pozorne všimla ich názvy:
Zvyky a obyčaje domácich škriatkov, 1000 možností využitia domácich škriatkov, Záľuby domácich škriatkov…
Až úplne na konci bola tenká, ošúchaná písanka s nápisom Bohumil.
Vera siahla po nej, pričom sa obozretne pozrela na stvorenie, ktoré stálo na stolíku vedľa police.
„Fakt sa mi nesníva?“
„Chceš spať?“
„Nie, chcem byť pri zmysloch! A hlavne si prečítať toto tu!“ ukázala na písanku v ruke.
„Tak čítaj!“ znechutene poznamenal Bohumil.
Nepáčilo sa mu, že Vera našla spísané pravidlá od starého otca. Pre neho to bolo dosť osobné.
„Takže to ty!“ teraz to už chápala.
Prečo nesiahla po tom zošite skôr?
„Čo ja?“
„Ty si nedovolil, aby ma Alex vyzliekol!“
„Áno, predmanželský sex je neprípustný!“
„Nebuď smiešny! Žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Nie som nejaká mníška, aby som si sem tam neužila!“
„V našej rodine nikdy, nikdy neboli cundry!“ tichým, odhodlaným hlasom vysvetľoval Bohumil. Drobné pästičky pritom zatínal akoby v nich chcel niekoho rozmliaždiť.
„Cundry? To som ňou preto, že chcem spoznať človeka pred tým, ako si ho vezmem?“
„V našich zákonoch je napísané: Nikdy nedopustite, aby vo vašom príbytku bol praktizovaný predmanželský sex!“
„Prečo?“
„Čo ja viem! Nemám čas riešiť prečo mám niečo robiť a prečo nie. Tak je to dané a basta fidli – spadli vidli! A mimochodom, mám dôležitejšiu prácu, než sa zaoberať takými malichernosťami.“
„Veď si celý rok ani prstom nepohol! A podľa tohto by si sa mal starať o celú domácnosť!“
„Ale len odvtedy, keď majiteľ zistí, že existujem! Čo sa nanešťastie stalo už dnes.“
„Takže, prikazujem ti,“ Vera pre istotu nahliadla do starého zošita. „Udržiavať celý byt v poriadku. Dokonalom. Vždy ráno chcem mať na stole dobrú čerstvú kávu a na večeru chutné jedlo!“
„Uhm,“ pošpáral sa škriatok v nose, akoby toto boli len odrobinky práce v jeho živote.
„Ostatné príkazy si ešte rozmyslím.“
„Všetko?“
„Nie, počkaj. Tu sa píše, že starý majiteľ škriatka zanechá heslo na jeho privolanie. Najčastejšie je to veta, ktorú nový majiteľ znenazdajky môže vysloviť. Aká to bola teraz veta?“
„Som normálna?“
„Aha. Starý otec nebol nejaký originálny. Dobre, odteraz ťa budem privolávať menom. Jasné?“
„Jasné,“ zamumlal Bohumil a stratil sa.
Izba sa pomaly akoby sama začala dávať do poriadku. Šaty zo zeme skončili čisté a vyžehlené v skrini. Posteľ sa ustlala. Riady v priebehu troch minút stáli čisté a suché v kredenci.
„A predmanželský sex? Ja prídem ako na teba!“ usmiala sa pre seba Vera a s chuťou sa pustila do teplej večere.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
