 |
V poslednej dobe som fascinovaný novou hračkou nášho kocúra – chytá octomilky v letku. Večer, keď už len popíjame čaj na dobrú noc a dočítavame posledné strany nenáročnej fantasy (Medek, Žamboch, Červenák :) naša šelma ožíva a jej piruety vo vzduchu spojené s kopom z otočky sú neuveriteľné. Ak sa neopatrná muška spustí z nedostupných letových hladín do doskočiteľnej výšky, spravidla má smolu. Kocúr si spočíta dráhu letu (trhané pohyby hlavou kopírujúce muškin pohyb), stlačí pružinu (prikrčený vydrží aj pár minút) a potom sa v jednom okamihu zmení na Chucka Norrisa, ktorého končatiny sa hýbu rýchlejšie ako svetlo. A je po muške.
A práve tu je háčik. Michael Dickinson, profesor biomechaniky z California Institute of Technology (Caltech), nedávno zverejnil výsledky svojho dvadsaťročného výskumu na tému Prečo je také ťažké zasiahnuť plácačkou muchu. Podľa neho je náš kocúr schopný zložiť octomilku, ktorá má 360° zorné pole a dokáže behom 100 milisekúnd zaregistrovať plácačku, spočítať jej dráhu a priestor ohrozenia, určiť únikovú cestu, prenastaviť krídla a kormidlo a odletieť – trebárs aj úplne opačným smerom, než letela predtým (toto všetko preukázali náročné Dickinsonove pozorovania).
No nie je fascinujúce, čo všetko ľudia skúmajú a akého máme schopného lovca? :)