Ochrankári v Bielom dome nie sú žiadne maslá, ale (ako by povedali montypythonovci) poctiví \„hrana chlapi\“. V ten deň im to však nepomohlo. Darmo máte oči na stopkách, pokiaľ sa na trase \„Vyhradené pre exkurzie\“ – \„Oválna pracovňa\“ s rýchlosťou a priebojnosťou japonského rýchlika pohybuje bytosť, ktorá sa dokáže rozhodiť na molekuly a tie švihom preniesť na akékoľvek pohľadom dosiahnuteľné miesto. O chvíľu sa \„hrana chlapi\“ povaľujú po chodbách dotlčení a stonajúci, prezident sa krčí za stolom a gorily okolo neho s búchačkami v spotených dlaniach civia na dvere. Ich vydrilované mozgy sa z buchotu kdesi vonku zúfalo snažia poskladať obraz útočníka a vydumať spôsob obrany. Vzápätí čosi vletí dovnútra a divák sa za burácania palných zbraní a Mozartovho Dies Irae mihom ocitá vo svete mutantov, comicsov a hlavne vo svete Bryana Singera, ktorý sa za dva roky tak zlepšil v režírovaní akčných scén, že sa vám z toho odšraubuje hlava.
Podobne ako v prípade zvieracieho detektíva Acea Venturu, aj tentokrát stačí vidieť hrdinov účes a kino zahučí nadšením. Wolverina (Hugh Jackman už v preteku o najlepší úškľabok s cigarou medzi zubami dýcha na chrbát šampiónovi Clintovi) doviezla Cyclopsova šlohnutá motorka na zasnežený sever. Muž, ktorý by mohol prevádzkovať dodávkovú službu \„Konská dávka charizmatického cool vystupovania priamo na váš stôl\“, sa na opustenej vojenskej základni pokúša o konfrontáciu s vlastnou minulosťou. Najprv sa nezadarí, čoskoro však vstupuje na scénu \„autor adamantia\“ – generál Stryker. Ten má okrem iného veľmi vrelý vzťah k mutantom a rád by ich práva zveril do kompetencie pracovníkov pohrebnej služby. Na to potrebuje profesora Xaviera, nuž si ho jednoducho \„požičia\“. A s ním i deti z mutantskej školy, keby sa X náhodou spŕdzal. Lenže tým naštve Wolverina. A dokonca aj Gan… Magneta. A keď sa naštvaný Rosomák (a jeho kolegovia) z nutnosti spojí s Miesiželezom (a jeho kolegyňou), bude z toho vojna biblických rozmerov. V závere doslova, ale viac vám nepoviem, pointy prezrádzam iba najlepším priateľom.
V kmeni Filmových Kritikov sa z pokolenia na pokolenie predáva tradícia, že porovnávať film s jeho predchodcom akosi nie je fér. Lenže najlepší obraz o X-MENOCH 2 si urobíte vtedy, keď vám poviem, že sú dejovo komplikovanejší, dynamickejší, comicsovejší a hlavne akčnejší než prvý diel. Postáv, súperiacich frakcií a dejových línií je viac, avšak výsledný guláš je prekvapivo konzistentný a chutný – raz darmo, keď varí chlap… Genialita režiséra Bryana Singera spočíva v tom, že takmer pánoprsteňovsky zložitý dej podal na ploche cca dvoch hodín a pritom to urobil prehľadne, zábavne a ešte k tomu tak, že hrdinovia si v tom prívale udalostí stále majú čas pokecať a poriešiť navýsosť osobné problémy. Nie je tu už taká výborná \„realistická\“ atmosféra ako v jednotke, ale stále je to oproti iným comicsovým filmom úplný Bergman. Škoda len, že divák rozmaznaný prvým dielom dostane len polovičnú dávku \„wolverinovskosti\“. Po tom, akou kultovou postavou sa stal strapatý pazúrnatec Logan pred dvoma rokmi, logicky očakávate, že v pokračovaní bude Wolverine scenáristicky ešte posilnený a vysunutý do popredia. Bryan Singer a jeho scenáristi sa však neondiali a urobili presný opak. Wolvie je do značnej miery potlačený (čo samozrejme ešte neznamená, že kovové sviš-cink vystrelených pazúrov nie je stále najpôsobivejším zvukovým efektom filmu), a tvorcovia v duchu predlohy viac zdôraznili \„tímovosť\“ príbehu. Je pravda, že herci si tu nezahrali tak ako v prvej časti (a hlavný záporák Stryker by si zaslúžil niekoho zlovestnejšieho ako unavenca Coxa), ale machrom ako Ian McKellen, Alan Cumming či Patrick Stewart stačí pár viet, aby publiku dokázali, že comicsový geroj dokáže byť rovnako zaujímavá postava ako nejaký shakespearovský samovrah. Naopak z čisto vizuálneho hľadiska poteší väčší priestor pre modráčku Mystique, hlavne v scéne, kde sa predvádza v neodolateľnej, civilnej, rebeccaromijnstamosovskej polohe.
Ak som si aj dovolil čo-to nafrfľať na dej, proti formálnej stránke X-MENOV 2 nemôžem ani ceknúť. Kým prvý diel obsahoval prakticky len jednu veľkú akčnú scénu, tentokrát si buchnátovania užijete podstatne viac. A každá jedna akčná sekvencia je jednoducho vychutnávka – či už ide o Nighcrawlerov útok na Biely dom, naháňačku stíhačiek v búrke privolanej Storm, Pyrovo ohnivé privítanie policajnej jednotky alebo famózny súboj Wolverina s adamantiovou kolegyňou Deathstrike, všetko to vyzerá, akoby Singer v prestávke od dokončenia prvej časti usilovne pozeral najväčšie hongkongské pecky. Zrejme najrozkošnejším z kvanta sviežich nápadov je Magnetov útek z plastového väzenia – spôsob, akým na tento účel získa železo, je logický a pritom prekvapivý. Triky nie sú nijako nadštandartné ani technologicky prevratné, nečaká vás žiadne rátanie kazov na Glumových zuboch, zato ich použitie je maximálne pôsobivé. Singer nie je Lucas ani Wachowski, nejde mu o efekt samotný, ale o nápad, ktorému poslúži. Keď uvidíte teleporta Nightcrawlera zachraňovať Rogue vypadnutú z lietadla, pochopíte, čo som mal na mysli.
X-MEN 2 naskočili do kín ešte razantnejšie než modroksicht Nightcrawler na prezidentov stôl – len v USA za prvý víkend zarobili 86 miliónov dolárov, čo je štvrtý najlepší štart v histórii. Niet najmenších pochýb o tom, že o také dva-tri roky tu máme tretí diel. A ja sa už teraz vlním nedočkavosťou, pretože po dvojke je jasné, že máme tú česť s kvalitatívne mimoriadne vyrovnanou sériou. Pri spätnom pohľade je navyše jasné, že X-MEN s koncepciou \„superhrdinov s ľudskou tvárou\“ určili smer i pre Spider-Mana či dunivo sa blížiaceho Hulka. Nič proti Raimimu a Burtonovi, ale Bryan Singer, ten náš zlatý teplý chlapec, to namôjdušu robí lepšie. Ak ste niekedy pocítili čo i len trochu náklonnosti ku kresleným postavičkám, ktoré debatujú prostredníctvom textov v bielych bublinkách, X-MEN 2 budú pre vás čistý pôžitok.
X-MEN 2 (X2), r. Bryan Singer, USA, 2003