Začínajúci autori si často vypočujú dobre mienenú radu, aby vyliezli z \„ghetta\“ SF a nechali sa inšpirovať velikánmi klasickej literatúry.
Čo by nám na takom workshope mohol povedať povedzme Dostojevskij?
„Počúvaj, Ivko, aj tak som rád, že tie tvoje výplody nie sú vo veršoch. Verše sú hlúposť, chlapče. Nehádaj sa a ver mne, starému človeku. Myslím to s tebou dobre. Vyslovená hlúposť, zbytočné marenie času! Básne nech si píšu študentíci. Ešte vás mladých tie básne raz privedú do blázninca… Dajme tomu, že Puškin je velikán, kto by sa o to škriepil! Ale aj tak sú to veršíky a nič viac. Tak, niečo prchavé… Hoci som od neho vlastne málo čítal… Próza, to už je iné! To už môže spisovateľ čitateľa aj poučiť, napríklad sa zmieni o láske k vlasti alebo tak podobne, a vôbec o cnostiach… veru! Ja sa len neviem vyjadriť, chlapče, ale ty mi iste rozumieš. Veď ťa mám rád, preto ti to hovorím. No tak, len nám to prečítaj!“ uzavrel mierne protektorsky, keď som konečne doniesol knihu a všetci sme po raňajkách zasadli k okrúhlemu stolu. „Prečítaj nám, čo si to vlastne spísal. Je okolo teba náramný rozruch. Však uvidíme, uvidíme!“
…
Prečítal som im svoj román na posedenie. Začali sme hneď po čaji a presedeli do druhej v noci. Starec sa najskôr uškrnul. Očakával čosi neporovnateľné a vznešené, čo by snáď ani sám nedokázal pochopiť, ale čo muselo byť stoj čo stoj vznešené; a teraz zrazu namiesto toho taká všednosť a samé známe veci – navlas rovnaké ako sa dejú okolo nás. A keby hrdina bol aspoň vynikajúci alebo zaujímavý muž alebo nejaká historická osobnosť, ako napríklad Roslavlev či Jurij Miloslavskij; ale to sa tu producíruje nejaký nepatrný, zakríknutý a skoro priblblý úradníček, ktorému navyše odpadli všetky gombíky na rovnošate; a všetko sa popisuje takým obyčajným slohom, no celkom ako keď hovoríme medzi sebou… Čudná vec! Stará pani pozrela spýtavo na Nikolaja Sergejiča, a dokonca sa tvárila trochu urazene. Vari namôjdušu stojí za to tlačiť a čítať také táraniny, a navyše sa za to platí – mala napísané v tvári. Nataša bola stelesnená pozornosť, dychtivo počúvala, oko zo mňa nespustila, starostlivo sa mi dívala na pery, ako vyslovujem každé slovo, a sama pritom ševelila prekrásnymi perami. A predstavte si! Ešte som nedočítal do polovice, a všetkým mojim poslucháčom sa rinuli slzy z očí. Anna Andrejevna úprimne plakala, pretože jej bolo z celej duše ľúto môjho hrdinu, a naivne mu túžila aspoň nejako pomôcť v jeho trápení, čo som vyrozumel z jej výkrikov. Starček už zavrhol všetky vidiny vznešenosti. „Ono je vidno hneď na začiatku, že to ešte nie je žiadna diera do sveta. Žiaden zázrak, jednoducho také rozprávanie. Ale zato berie za srdce,“ povedal, „zato človek pochopí a uchová si v pamäti, čo sa okolo neho deje. Zato sa pozná, že aj ten najutláčanejší, najposlednejší človek je tiež človekom a môžem ho nazvať bratom!“ Nataša počúvala, plakala a kradmo mi pod stolom pevne tisla ruku. Bolo po čítaní. Nataša vstala. Líčka jej blčali, v očiach mala slzičky. Zrazu ma schmatla za ruku, pobozkala ju a vybehla z izby. Otec a matka sa na seba pozreli.
…
„No, Ivko, bolo to veľmi pekné, chlapče! Potešil si ma! Tak si ma potešil, že som to ani nečakal. Nič vznešené, nič velebné, to je vidno… Tamto mám Oslobodenie Moskvy, priamo v Moskve to bolo spísané… tak na tom je hneď od prvého riadku vidno, že ten človek sa – aby som tak povedal – vzniesol ako orol k výšinám… Ale vieš, Ivko, ty to máš nejaké jednoduchšie a zrozumiteľnejšie. A mne sa práve páči, že tomu lepšie rozumiem! Je mi to nakoniec milšie, pretože mám dojem, akoby som to sám prežil. Čo nakoniec s tou vznešenosťou? Ani by som tomu nerozumel. Ten sloh by som vylepšil, ja ťa síce chválim, ale hovor si čo chceš, predsa je to málo vzletné… Ale teraz už je asi aj tak neskoro, keď už to vytlačili. Azda v druhom vydaní? Že to asi bude mať druhé vydanie, chlapče? A zase by boli peniaze… No!“
„To ste vážne dostali toľko peňazí, Ivan Petrovič?“ prehodila Anna Andrejevna. „Tak sa na vás pozerám a stále sa mi to nejako nezdá. Môj ty bože, za čo všetko sa dnes platí!“
(Fjodor Michajlovič Dostojevskij: Urazení a ponížení)