…čiže dumanie o klišé a originalite, plus niekoľko rád začínajúcim autorom, ktorými sme v podstate všetci.
Je mi jasné, že keď vyslovím (napíšem) ono slovo ORIGINALITA, na týchto stránkach to vyvolá podobný efekt ako mávanie toreadora na býka. Tož sa teším. Ale práve dávnejšia debata na fandom.sk ma v tomto krásnom čase dovolenky vyprovokovala k úvahe, s ktorou som nevedel naložiť inak, len ju posunúť sem a ísť s kožou na trh. (Dvanásť päťdesiat, mimoriadna ponuka!)
Originál je len jeden. Sa vie. Ostatné sú kópie, menej cenené, menej zaujímavé, menej platené. Čím recyklovanejšie, tým bezcennejšie. Mona Lisa ako ilustračný záber kdesi v časopise je prudko nezaujímavá a človek o ňu sotva zavadí pohľadom. Gioconda na drevenej doske v Louvri má pred sebou prešliapaný koberec. Jasné. Pritom sa jedna o ten istý obraz. Ešte jasnejšie. (Keby niekto nevedel, Gioconda = Mona Lisa, OK?)
Keď však preplávame do známejších vôd SF & F, tá jasnosť sa stráca. Dokonca dostanem po hube, že rizoto z už raz použitých surovín je dobré, ak je stráviteľné, zatiaľ čo čínska kačica na čierno je nedosiahnuteľná méta, navyše už zjedená. A nemám vymýšľať komplikované jedlá, keď stačí siahnuť po zvyškoch a ukuchtiť z nich rizoto.
Všetko tu už raz bolo, je mi oznámené. A riaditeľ amerického patentového úradu svojho času vyhlásil, že úrad je treba zavrieť, nakoľko všetko už bolo vymyslené. Tuším sa mýlil. (BTW, tento argument používa © Králik…)
Všetky ľudské výtvory, literárne nevynímajúc, sú dôsledkom čohosi, mali predchodcov. Elektrický rušeň parnú lokomotívu. Stolné PCčka slávny ENIAC. Vtáky dinosaurov. Spochybňuje niekto ich originalitu či prínos? Asi nie.
Je mi jasné, že spomenuté prirovnania trocha pokrivkávajú, pretože tu sa bavíme o tvorbe, čo je trochu iné kafe. Ale predsa – Jurský park mal Stratený svet. Asimov mal Čapka. Všetky hlavné témy SF sú dané a opakujú sa – cesty časom, cesty priestorom, nové technológie, mimozemské civilizácie, paranormálne javy a podobne. Fantasy má rozsah ešte úbohejší – grupa rozdielnych (to je dôležité!) bytostí za niečím putuje, šibrinkuje mečmi, päsťami a mágiou, aby napokon natrhla Hlavnému zloduchovi prdel. Punktum.
Rozsah je teda neveľký a klobúk dolu pred každým, kto by dokázal vymyslieť niečo inovatívne. Ihrisko máme teda vymedzené, a s tým nepohneme. Lenže tu sa dostávajú k slovu ďalšie klišé, a to práve tie, z ktorých dostávam obličkovú koliku. Napríklad – záchrana sveta. Koľkokrát bol tento mizerný svet už zachránený! (Pýtam sa – načo?) Záchranou sveta je zhodou okolností poverený jeden človek, nanajvýš s pár sekundantami, ktorí mu kryjú chrbát a umierajú, lebo však niekto musí, aby hlavný hrdina zdarne zachránil svet. Rada číslo jedna – nezachraňujte svet! Keď zachránite jednu ľudskú dušu, je to omnoho záslužnejšia práca.
Už som tu raz spomenul Hlavného zloducha. To je bytosť, ktorá koná v našom ponímaní zlo, aby dosiahla v drvivej väčšine prípadov nadvládu nad hocičím, prípadne zničila svet. Rada číslo dva – neničte svet! (On to zvládne aj sám.) Chápte, že zničený svet je Hlavnému zloduchovi úplne nanič!
Stalo sa dobrou módou konanie zloduchov vysvetľovať. Zväčša sa to deje v jednej scéne, v ktorej zloduch v slabej chvíľke vysvetľuje, ako prišiel o milovanú rodinu, z čoho viní Hlavného hrdinu, alebo kohokoľvek. Rada číslo tri – nevraždite príbuzných Hlavného zloducha!
Ako však potom motivovať jeho konanie? Nech vám je vzorom málo známy, ale podľa mňa skvelý animovaný seriál Gargoyles. V skratke ide o príbehy chrličov, ktoré sú cez deň kamenné a po západe slnka sa menia na živé bytosti. To všetko za výdatnej asistencie väčšiny postáv Shakespearových hier a s hlasmi hercov Star Treku. ;-) Nadupaný seriál, v ktorom je jedným zo zloduchov Demona – gargoylia dáma prudko nenávidiaca ľudí. V prestrihoch do tisíc rokov vzdialenej minulosti počas celého seriálu sledujeme ukážkový vývoj jej postavy – od slečinky neznášajúcej ľudí, až po zdeptanú osamelú bytosť, ktorá sa pohybuje vo večnom kruhu nenávisti. Jej výpady jej prinášajú len ďalšie a ďalšie porážky, utrpenie, až sa stáva len hračkou v rukách troch potmehúdskych Sestier Osudu (inak čarodejníc z Macbetha), ktoré ju vypúšťajú na svet, len keď sa im to hodí.
Rada číslo štyri – sledujte paródie! Je to nesmierne užitočná činnosť. Akonáhle v nejakej paródii uvidíte dejový zvrat, schému, postavu, alebo čokoľvek, čo ste chceli použiť, hneď na svoj zámer zabudnite. Je to totiž neklamným znakom, že sa jedna o tak sprofanovanú záležitosť, že je na smiech vo všeobecnosti.
Keď v tomto úsilí pôjdeme hlbšie, prídeme k rade číslo päť – nepoužívajte schémy! Ono všetkých autorov to láka, automaticky dosadzovať svoje postavy a rekvizity do situácií, ktoré tu už raz boli. Lenže koho to zaujíma? Preto okrem ohrozenia sveta tiež nebojujte s obludami v uzavretom priestore, neprichádzajte do opustených miest (dedín, kozmických lodí, základní, etc.) zvaných Kde-sa-stalo-čosi-hrozného a Kde-sú-všetci-ľudia, neputujte za magickými artefaktami a tak ďalej.
Osobitnú kapitolu predstavujú vynálezy. Rada číslo šesť – nič nevynachádzajte! Božemôj, koľko utrpenia mi spôsobili poviedky opisujúce vznik a prípadné trable absurdného vynálezu! Aj na tomto serveri sa ich pár našlo a privodilo mi žlčníkové záchvaty. Napríklad tá so všeliekom, moje nervy! Ehm, ospravedlňujem sa za ten citový výlev. Keď niekto nemá poňatia o medicíne, alebo len o fungovaní ľudského tela, nech neopisuje všelieky. Keď je niekto totálny technický neandertálec ako ja, nech neteoretizuje o pohone kozmických lodí a nadsvetelnej rýchlosti.
Každý film, v ktorom sa bojuje za záchranu seba alebo sveta povinne končí tým, že zlo v akejkoľvek forme je zničené a zrazu sa objaví a je treba ho zlikvidovať druhý raz. Neviem, či je Votrelec v tomto priekopníkom, ale rozhodne od tých čias každé jedno poondené zlo v akejkoľvek forme sa znovu objaví pár sekúnd po tom, ako malo byť už zničené. Preto, prosím, rada číslo sedem – neničte zlo na viackrát! Ak je váš hrdina natoľko neschopný, že zlo v akejkoľvek forme neznesie zo sveta dôkladne, nezaslúži si nič iné, len aby ho to zožralo, alebo mu privodilo inú smrť – v akejkoľvek forme.
Keď už sme pri tých koncoch, vie mi niekto vysvetliť, prečo hlavný hrdina končí zásadne v objatí dievčice, ku ktorej počas trvania filmu alebo literárneho útvaru nejakým spôsobom prišiel? Alebo prečo rozvedení manželia k sebe opäť nachádzajú cestu? Čo by sa stalo, keby sa stav ohrozenia zaobišiel bez love story? Nič, všakže? Pozrite si Deep Blue Sea – tam sa na konci nikto s nikým nebozkáva, aj keď len vďaka tomu, že ostanú dvaja muži. A to sa v akčákoch neviemprečo nenosí… ;-) Rada číslo osem – nepárujte hrdinov! Pokojne môžu byť už spárovaní, keď je to nevyhnutné, ale aspoň nech sa na konci nebozkávajú. O pochodoch k zapadajúcemu / vychádzajúcemu slnku ani nehovorím.
Dobre, mudrlant, poviete si, máme tu zoznam vecí, ktoré nerobiť. A povieš nám, Hyena premúdrelá, čo robiť?
Hja, deti moje, ako hovoríme my Maďari: to je ten point. To už si musí každý vymyslieť sám. A o tom je tá originalita. To nie je modla. Ale spomeniete si presne, kedy a za akých okolností ste jedli čínsku kačicu na čierno a aká bola. Kto si však spomenie, kedy a za akých podmienok jedol rizoto a akú malo chuť? Také rizoto musí byť, s prepáčením za výraz, originálne. A myslím, že presne o takých si povieme čosi nabudúce, keď prekonám šok z toho, že po dlhom čase opäť niečo píšem. Pouvažujeme nad tým, ako sofistikovane vykrádať. ;-)