Náhle ho premohla tá chuť…
Chuť tak silná, že ju ešte len prednedávnom nevedel ovládať.
Chuť… usmial sa, stále kráčajúc opustenou nočnou ulicou v strede Londýna…
Poznal ju.
To bol dôvod, prečo sa začal smiať.
Smial sa, až ho to zbavilo zmyslov.
Päste zovrel tak silno, až nechty rozrezali kožu a vypadlo zopár kvapiek krvi na zem.
Už sa neovláda.
Nedokáže to.
Chuť po krvi bola oveľa silnejšia.
Musí sa jej napiť.
Aspoň trošku.
Stačí mu len malé sústo a bude to zase on.
Zopár kvapiek cudzej krvi a bude opäť normálny.
Na konci ulice bol dom a vo vnútri na poschodí sa svietilo.
Vedel , čo má urobiť.
Vedel, čo musí urobiť, ale nerozmýšľal.
Kráčal rovno.
Stŕpnuto, ale rovno. Hlavu mal trochu vpredu, ne nevšimol si to.
Neutekal. Vedel, že ak by sa niekto pozeral, upútal by tým na seba pozornosť.
Musel sa prinútiť ovládať.
Stál pri dome. Od okna ho delilo možno dvadsať metrov a vysoký kovový plot.
Mal šťastie, že vždy chodí v čiernom.
No nesmel sa obzrieť za seba. Na každý pohyb si musel dávať pozor, pretože by tak odhalil svoju identitu.
Tvár aj ruky mal celkom biele.
Boli bez krvi.
Pomaly preliezol plot a potichu zoskočil do trávy.
Ozvalo sa slabé a krátke zašuchotanie a znovu sa rozľahlo mŕtve ticho.
Pozrel hore.
V okne sa ešte stále svietilo.
Usmial sa.
Stena bola suchá.
To mu vyhovovalo.
Vyštveral sa hore a v miestnosti bol muž otočený k nemu bokom. Sedel za svojím písacím stolom vo svetle petrolejovej lampy a niečo písal.
Bol mocný a veľký ako hora.
Opäť sa usmial.
Dnes mal šťastie, pretože inokedy zväčša natrafil na mladé a slabé panny.
Odrazil sa a rýchlym obratom vyrazil okno.
Skôr, než si muž stihol niečo uvedomiť, bol pri ňom a mocne mu zvieral krk tak, aby sa mohol nadýchnuť, ale aby s ním nedokázal pohnúť.
Krv!
Bol už tak blízko…
„Čo to má znamenať?“, opýtal sa zhrozene muž.
„Potrebujem tvoju krv.“
Otvoril ústa a muž uvidel dva veľké špicaté zuby, ako sa blížia k jeho holému krku.
Vykríkol.
„Musím to dopísať. Prosím, musím to dopísať. Už len pár viet a moje sedem ročné úsilie bude hotové. Nechajte ma, prosím vás, dokončiť ten príbeh.“
Pozrel naňho.
Muž mal pred sebou veľké množstvo papierov, ktoré boli poukladané na seba a jeden, na ktorý písal.
„Posledný…Prosííím…“, dovtípil sa muž, keď zbadal jeho pohľad na stôl.
„Tak rýchlo!“
Muž začal písať. Nezastavil sa ani raz a ani nerozmýšľal nad správnosťou toho, čo dával na papier.
Po chvíli odložil pero a prudko vydýchol. Papier dôkladným pohybom uložil na tie ostatné.
Zobral papiere a všetky ich otočil, takže ten, ktorý práve dopísal, bol naspodku.
To však už nevidel, pretože sa mu v momente zakusol do krku a nič nevnímal.
Len chuť a teplo novej krvi, ktorú prijímal do seba.
Cítil ako mu do tela prúdi energia.
Nebola to troška ako plánoval. Bolo jej oveľa viac. Viac ako kedy v živote vypil.
Prestal a muž padol zo stoličky mŕtvy.
Ľahostajne si utrel ústa a oči mu skĺzli na hŕbu papierov na stole.
V tom, akoby mu z neba padlo na hlavu kladivo a celým telom prešla silná bolesť.
Po chrbte zacítil behať mráz a rýchlo sa odvrátil od stola.
Nemohol sa na tie strany pozerať.
Boli rozhádzane po celom stole, ale tá na vrchu bola iná.
Bolo na nej napísané:
Bram Stoker – Dracula
Vedel, čo urobil…
Krv, ktorá mu práve kolovala v tele, patrila jeho otcovi.
Zabil ho…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
