Predstavujeme vám šéfredaktorku poľského online časopisu Fahrenheit Dominiku Rapeczko a šéfredaktora časopisu Science Fiction, Fantasy i Horor Roberta J. Szmidta (na fotke v zelenom, vpravo – vľavo je Tomasz Pacynski, ktorého smrť bola najväčšou stratou pre poľskú fantastiku posledných rokov) – dve osoby, na ktorých momentálne najviac stojí prienik slovenskej a českej fantastiky do Poľska.
Slovenskí a českí čitatelia fantastiky si majú možnosť na vlastnom trhu kúpiť z novšej poľskej fantastiky iba knižky troch Andrejov – Sapkowského, Pilipiuka a Ziemianského, a po jednej-dvoch knižiek od Ewy Bieloleckiej, Michaely Sedzikowskiej, Rafala A. Ziemkiewicza, Konrada Lewandowského, Feliksa W. Kresa i Krzystofa Kochanského plus poviedky v troch antológiách a niekoľkých číslach časopisov. Ktorí autori nám podľa vás najviac chýbajú a prečo?
Domika Rapeczko: Bez rozmýšľania Tomasz Pacyński a Jarosław Grzędowicz. Veľmi ma prekvapuje, že českí a slovenskí čitatelia nemali príležitosť stretnúť sa s tvorbou týchto spisovateľov, pričom poznajú diela Konrada Lewandowského, ktorý je v Poľsku oveľa menej populárny. Samozrejme, neuberám nič tým ostatným. Chýba podľa mňa aj Maia Kossakowská, veľmi obľúbená autorka medzi poľskými čitateľmi. No snažím sa skôr odvolať na gusto širšej verejnosti než moje, na všeobecné rebríčky popularity, ale musím priznať, že aj osobne by som túto trojicu autorov veľmi odporúčala.
Robert J. Szmidt: Ako vidieť, máte prehľad o starej garde a dvoch v poslednej dobe najčítanejších autoroch. Pravdu povediac, zoznam tých, ktorých sa oplatí predstaviť, je dlhý. Ale veľa z nich zatiaľ píše iba poviedky. Dobré poviedky. Agnieszka Hałas, Rafał Dębski, Rafal Kosik, Lukasz Orbitowski a Tomasz Pacyński sú ľudia, ktorých texty by sa mohli v zahraničí páčiť. Každý z nich má toľko poviedok, že by ich bolo dosť na zbierku. Možno by malo zmysel urobiť cyklické antológie prezentujúce mladých poľských spisovateľov na Slovensku.
Pred nejakým časom vyzerali rebríčky predávanosti fantastiky, ktoré uverejňovala Nowa Fantastyka, tak, že Sapkowski a Marcin Wolski bez problémov vyhrávali nad americkými hviezdami. Ako je to dnes?
Dominika Rapeczko: Najlepšie predávanými knižkami po Andrzejovi Sapkowskom sú… No práve. Harry Potter a Eragon. No kľúčovým slovíčkom tu je „po”. Andrzej Sapkowski stále bez ťažkostí dosahuje na vrcholy rebríčkov bestsellerov. Navyše triumfuje fantastika ako populárny žáner. To vďaka prítomnosti Andrzeja Pilipiuka, autora, ktorého texty boli dlho odhadzované. Teraz je po Sapkowskom najlepšie sa predávajúcim poľským autorom fantastiky. Pilipukov hrdina, pijan a exorcista amatér zo zapadnutej dediny, sa natrvalo zapísal do poľskej fantastiky. S veľkým úspechom sa vrátil k písaniu Andrzej Ziemiański – jeho zbierka poviedok si jednoznačne zaslúži vyzdvihnutie. Veľmi čítaný je aj cyklus Ewy Białołęckiej, plný tepla a krásy. Ťažko mi je nakoniec vymenovať všetkých, nikoho by som nechcela nespravodlivo opomenúť. Ale oplatí sa pamätať tie si tieto mená, ako aj iné – Dębski, Świdziniewski, Orbitowski, Mortka, Kozak – tí všetci pracujú na našej trade mark dobrej fantastiky. A ak aj keď nie všetky tie mená sú objemom predaja porovnateľné s Erragonom a Potterom, je jasné, že poľská fantastika má verný okruh čitateľov, a to vôbec nie malý.
Robert J. Szmidt: Dnes je to podobné, pokiaľ ide o samotnú podstatu tohto javu. Pilipiuka a Ziemiańskeho sa predáva veľmi veľa, oveľa viac ako značkových mien zo Západu. Samozrejme okrem takých zázrakov ako je Harry Potter či Dan Brown.
Ešte kým prejdem k vašim časopisom, opýtal by som sa na konkurenciu. Nowa Fantastyka je stále najväčším poľským časopisom v tejto oblasti, no jej náklad sa znižuje. Prečo?
Dominika Rapeczko: No čo už ja tiež patrím k ex-čitateľom NF, a to som bola časopisu verná 20 rokov v kuse. Bohužiaľ, nie som stúpencom časopisov typu „všetko pre všetkých“. Neexistuje univerzálny čitateľ, nemá preto zmysel vytvárať univerzálny časopis pre takého čitateľa – a týmto smerom ide NF. Trochu o hrách, trochu o filmoch. Na okrasu trochu textu, aj keď nie najdlhšieho, aby sa univerzálny čitateľ nenudil tým množstvom. Pritom teraz majú hráči časopis o hrách, komiksáči o komiksoch. Nekúpia si niečo, z čoho by museli v najlepšom prípade vytrhnúť tretinu. A čitateľ, nie hráč, nie fanúšik komiksu, ale práve čitateľ, aj keď nie univerzálny, po prezretí mikropoviedok, plniacich úlohu poviedok, veľkých písmeniek, experimentov bláznivých grafikov (fejtón Mareka Oramusa vytlačený fialovým písmom na čiernom podklade) a obrázkov tlačí písmo na okraj. NF sa stala časopisom pre všetkých, problém je v tom, že taká cieľová skupina neexistuje.
Robert J. Szmidt: Keď poviem prečo, tak sa dozvedia, čo robia zle J .Vo všeobecnosti sa dá povedať, že všetko má svoj koniec a že ten recept už zastaral, a tí, čo sa snažia časopis zachrániť, nevedia veľmi, ktorým smerom sa vydať. Takto sa kríza zväčšuje. Som ale skutočne posledná osoba, ktorá by sa na túto tému mala vyjadrovať.
Online publikovaná fantastika má vo vašej krajine silnú pozíciu, stále vynikajú nové časopisy a portály, v roku 2001 vyhrala Cenu Janusza A .Zajdla Antonina Liedtke s pôvodne online publikovanou poviedkou CyberJoly Drim. Kedy u vás elektronické časopisy nahradia tlačené?
Dominika Rapeczko: Cena pre Antoninu Liedtke bola skôr náhodou. Dnes, aby sa dalo nominovať online publikované dielo, treba si zistiť, či má International Standard Book Number – ISBN. To v prípade internetových publikácií minimálne nie je pravidlo. Sieť sa riadi inými zákonmi a ISBN tu nie je znakom kvality textu. No práve také podmienky si určili organizátori celopoľských cien, neočakávam preto, že by sa úspech Antoniny Liedke zopakoval. Neočakávam to tým viac, že nepriaznivci tvrdia, že cena pre toto dielo bola výsledkom zákulisných sporov a mala iba dokázať mylnosť jedných názorov a pravdivosť druhých. Bez ohľadu na to, či sa sieťovým publikáciám podarí uchádzať sa o Cenu J. Zajdla či Nautila, nedá sa znižovať význam týchto publikácií. Ako literárne diela, tak aj publicistické texty nezanikajú bez odozvy, všímajú si ich nielen fanúšikovia, ale aj kritici. Okruhy osôb zviazané s väčšími a vážnejšími portálmi sú nepochybne mienkotvorné. Samotní autori na sieti publikujú radi – oceňujú internet ako nástroj reklamy. Rovnako postupujú všetky poľské vydavateľstvá. Pozícia online „periodík” je teda veľmi silná, ale či až tak, aby nahradili papierové časopisy? Určite nie dnes. Možno v bližšej alebo vzdialenejšej budúcnosti palmtopy a iné nástroje na obsluhu textových editorov sa stanú také populárne a všeobecne dostupné, že papier bude iba luxusom a prežitkom. Možno. Existuje aj možnosť, že vydávanie na papieri sa jednoducho prestane vyplácať a táto možnosť sa mi zdá pravdepodobnejšia ako tá, založená na technológiách. Tým viac, že Poľsko zápasí s hrozbou všeobecnej recesie. Vtedy sa už určite bude fantastická literatúra popularizovať iba na internetových stránkach.
Nie som futurologička, ani ekonomická špecialistka, no určite som sentimentálna. Udržujem u šéfredaktora sieťového časopisu proti sebe nasmerovanú závislosť na papieri. Neviem si akosi predstaviť svet zbavený šelestu obracaných stránok.
Robert J. Szmidt: Bojím sa, že nie – nejako rýchlo – ale stane sa to. Je potrebná možno ešte jedna generácia, možno dve, aby sa príjemnosť čítania knižky voňajúcej papierom a farbou nahradila bezduchým zobrazovaním. Bojím sa, že sa masová kultúra odvráti od čítania ako takého a zastúpi ho ľahko stráviteľnou stravou počítačových hier. Nakoniec, to sa už deje.
V Amerike už majú pre elektronickú fantastiku cenu Wooden Rocket Awards. Nerozmýšľali ste nad tým, že by Fahrenheit niečo také inicioval v Poľsku?
Dominika Rapeczko: Samozrejme, a v najbližšom čase Fahrenheit aj mieni začať s takouto iniciatívou. Nebude to nejaká kópia Wooden Rocket Awards. „Fahrenheit” je veľmi špecifický časopis a nemám na mysli jeho dosah ani imponujúcu históriu prvého poľského internetováho časopisu. Od úplného začiatku časopis zoskupoval predovšetkým nadšencov. Väčšina z nás má s fantastikou čo do činenia pracovne – do Fahrenheit Crew patria spisovatelia a sú to „professional writers” ako Eugeniusz Dębski, Magdalena Kozak, Wojciech Świdziniewski, Romuald Pawlak, známi publicisti ako Adam Cebula, profesionálni prekladatelia – Konrad Bańkowski, či dokonca profesionálni literárni redaktori ako Karolina Wiśniewska a ja. Naše spoločné hobby rozhodlo nielen o tejto pracovnej dráhe, ale stalo sa aj pohonným motorom Fahrenheita. Počas hodín práce ho realizujeme tak, ako chceme, pracujeme nie ani tak na kariére ako na snoch a chuti, dávame výraz vlastným pohľadom. Zostávame nezávislí. Taká má byť v základoch aj naša cena. Neokresaná mnohými pravidlami, pripravenými so štábom právnikov. Neohraničená podmienkami a politickou korektnosťou. Možno aj trochu bláznivá, lebo čo iné sa dá očakávať od ľudí, ktorí berú svoju prácu ako hobby. Bude veľmi Fahrenheitovská – v jeho štýle organizovaná, v jeho štýle udeľovaná.
Časopis Science Fiction vychádzal pod týmto názvom každý mesiac takmer päť rokov, teraz rozšíril názov, no jeho obsah sa zmenil minimálne. Prečo ste sa pri jeho vzniku rozhodli postaviť ho na poľskej fantastike s prídavkom ruskej?
Robert J. Szmidt: Možno ťa prekvapím, ale na začiatku som vôbec nechcel vydávať časopis. Mal som taký nápad vydať antológiu poviedok o Wroclavi. Samozrejme, fantastických. Skrátka som sa vybral na taký coníček zvaný LOF (Letný tábor fantastiky), kde sa každý rok stretávajú ľudia z wroclavského sci-fi klubu, medzi nimi mnohí spisovatelia, Drzewiński, Ziemiański, Inglot, Dębski. A tam sme pri ohni rozprávali o stave fantastiky a zrazu som pochopil, že v šuflíkoch autorov je veľa dobrých textov. Vtedy sa vydavatelia správali podľa tézy, že iba západných autorov sa oplatí vydávať, naši sú len bonus. Poľsko bolo vtedy v ťažkej ekonomickej situácii a je známe, že v takej chvíli ľudia potrebujú niečo, s čím sa môžu identifikovať, čo ich zdvihne na duchu a zabaví. Tak ako v tridsiatych rokoch groteska, tak aj teraz bola potrebná zábavná literatúra na úrovni západnej, ale naša. Tak som vtedy rozmýšľal, preto som sa rozhodol, že budeme dávať iba našich autorov a Rusov, ktorí predsa mali silnú fantastiku, no boli odmietnutí z ideologických dôvodov. Ukázalo sa, že importy v SF predbehli veľkú vlnu návratu k ruskej fantastike.
Internetový priestor dáva veľa miesta pre experimenty. To preto ste začali uverejňovať českú a slovenskú fantastiku v miere, akú ešte žiadny poľský časopis neskúšal?
Dominika Rapeczko: Nie. V žiadnom prípade to nebol experiment. Popularizácia českej a slovenskej fantastiky bola maximálne premyslenou činnosťou. Keďže sme mali v redakcii osoby ovládajúce český a slovenský jazyk, mohli sme využiť šancu poznať vašu literatúru. Keď sme ju spoznali, chceli sme sa so svojimi poznatkami podeliť a dnes sme hrdí na to, že sme boli prví. Mohli sme prezentovať poľským čitateľom literatúru skutočne vysokej kvality a pri tom nám z banálnych príčin úplne neznámu. Ako ináč sa dá nazvať fakt, že u nás nie je veľmi veľa osôb, ktoré by spájali poznanie a záľubu v žánri s ovládaním jazyka do tej miery, aby mohli túto úlohu vykonávať? Tu je na mieste jednoznačne poklona Robertovi Masonovi, ktorý bol iniciátorom prvých kontaktov a Konrádovi Bankowskému, prekladateľovi, vďaka ktorému mohol poľský čitateľ oceniť to, čo mu slovenskí a českí autori môžu ponúknuť.
Sebe bohužiaľ v tejto veci zásluhy priznať nemôžem, aj keď by som ako fanúšik vašej fantastiky veľmi chcela. Bohužiaľ, môžem maximálne povedať, že sa mi svojou záľubou vo vašej fantastike podarilo nakaziť šéfredaktora Science Fiction, ale nie je to veľká zásluha – samotné diela si nachádzajú svojich fanúšikov bez problémov.
V prvom čísle mierne zmeneného a premenovaného časopisu je poviedka Alexandry Pavelkovej. Máte zámer publikovať slovenskú a českú science fiction pravidelne? Aj v každom čísle?
Robert J. Szmidt: Ak to bude možné, veľmi rád by som predstavil ako českých, tak aj slovenských autorov, ktorí sú teraz v Poľsku úplne neznámi. Problémom bolo nadviazanie kontaktov a taktiež nájsť prekladateľov. A keď už sú, tak nevidím žiadnych prekážok v tom, aby sme ich popri našich autoroch publikovali. Na Rusov tiež nemienime rezignovať. Chcel by som, aby v každom čísle bola rubrika import.
Nakoniec by som sa chcel ešte ospravedlniť za to, že som vašu najlepšiu fantasy spisovateľku nazval v úvodníku Pavlíkovou. Nechcem a nemôžem tú chyby hádzať iba na hlavu samočinným mechanizmom vo Worde – aj keď tak nejako sa to stalo. Prepáčte.