 |
 |
 |
Na Eurocone v Kyjeve sa mi páčilo tak, že som sa takmer nevrátil a emigroval na Ukrajinu. Chcel som sa stať priekopníkom hrdinov osternov, mužom, čo tvrdošijne a cieľavedome kráča na východ.
Preto som cestou späť prezieravo stratil pas. Lenže Ukrajina má také prísne imigračné zákony, že som neprešiel zdravotnou prehliadkou, a tak som bol spolu s 28 knihami vyexpedovaný na Slovensko…kde si liečim komplexy menejcennosti písaním reportáže o Eurocone.
Spätne sa teda obzerám, aby som zasa videl: Neodbytne zadaždený dlhý a široký Kreščatik; architektonicky pozoruhodné chrámy sv. Sofie a sv. Andreja; dom, kde Bulgakov písal svoje prvé prózy; komplex sakrálnych stavieb v Kyjevsko-pečorskej lavre, kde som bol hľadať ducha Nestora, prvého letopisca ruských dejín a autora Povesti o dávnych časoch. Nenašiel som ho, lebo sa mi stratil kdesi medzi početnými rakvami jeho spolubratov, uloženými v katakombách, kde som kráčal v rade sústredene mrmlitbujúcich, sviečky zapaľujúcich a veká bozkávajúcich veriacich.
Zato som ale videl ohromné škatule socialistických budov; autobusové taxíky, ktoré stoja na vopred určenom mieste bez označenia, takže musíte vedieť kde sa postaviť; metro v ktorom stojí lístok po prepočte zhruba tri koruny a môžete sa ním voziť do aleluja; hotel na okraji mesta, kde som býval, s luxusným, no nostalgicky secesným zariadením, ktoré akoby spomínalo na časy pred VOSR /samozrejme symbolicky, výzorom predmety boli o dosť novšie/; vlaky, idúce rýchlosťou 40 km za hodinu, plné rozhovorov a ľudí ochotných prihovoriť sa len tak; kníhkupectvá plné skvelých knižiek a Petrovku. Trhovisko asi dvadsaťkrát väčšie než bratislavské, v ktorom existuje jeden osobitný pavilón pre knihy. Staršie z kníh sa tam váľajú v podstate voľne pohodené v štôsikoch na zemi a veľmi voľne strážené kreatúrami s prepitými ksichtami, ktorým evidentne nezáleží na tom, čo si kto kupuje, pretože všetko toto je len štafáž pred niečím, čo som, samozrejme, radšej neskúmal /ale buďte si istí, že ukrajinská mafia jestvuje už aj len preto, že na uliciach nie sú žiadni bezcieľni bezdomovci – iba profesionálne – možno i mafiou – zmrzačené kreatúry/ a radšej som sa stal polodobrovoľne zlodejom, lebo som načisto nemal chuť pýtať sa nepríjemných tvárí: „A nie ste vy náhodou predavač?“
Pravdupovediac, strávil som na Petrovke o dosť kratší čas, než som predpokladal. Možno som precitlivelý, ale z týchto knižiek na mňa vanul smútok rýchlo a nasilu predaného tými, čo už nemajú takmer nič.
Videl som tiež bytosti na železničnej stanici, ktoré ponúkali zaručene pravé lístky na vlak vyrobené mimo pokladne, džínsy za sedem hrivien /tj. asi 50 SK/; fúzatých matrioškov a internetové kaviarne, ktoré sú spolu s McDonalds na nerozoznanie od našich.
Medziiným som sa dostal tiež na Eurocon. Bolo tam množstvo Rusov, Ukrajinci, pár Poliakov, Nemcov, päť Slovákov, zopár Čechov, ľudia z Pobaltia, niekoľko Škandinávcov. V programe neboli kartičky, manga, anime ani kvantá PC hier, chodbami nepobiehali Startrek príšery. Všetko bolo decentné a venované predovšetkým literatúre.
Diskusie so spisovateľmi, autogramiády. Prednášky o knižkách a literatúre, prednášané i počúvané s pre nás nebývalou vážnosťou. Lenže informácie o situácii v nemeckej fantastike boli naozaj k veci a príspevky k modelovaniu kultúrnych modelov vo fantastike tiež. Ako už pomerne skúseného prednášajúceho na conoch ma zaujalo, že program bol štruktúrovaný do väčších, zhruba dve hodiny trvajúcich blokov, v rámci ktorých prednášali príspevky na vopred známu tému traja-štyria ľudia. Jednotlivé referáty preto museli byť hutné a obvykle nastavovali problematiku z viacerých strán.
Hlavnou témou Euroconu bolo využitie mytológie vo fantastike. Teoretickými poznatkami vás zavaľovať nebudem, avšak spomeniem niekoľko postrehov, ktoré mi utkveli vo vzťahu k ukrajinskej fantasy. Jej autori napríklad zámerne vysúvajú do popredia antickú /konkrétnejšie grécku a ešte konkrétnejšie skýtsku/ tradíciu namiesto slovanskej. Nadobudol som /subjektívny/ dojem, že ide o zdôraznenie odlišnosti od Rusov. Kde-tu rezonovala obava z nacionalizmu a fašizmu a celkovo som v tomto okruhu ľudí cítil miestami až nadmernú sebakritickosť vo vzťahu k vlastnej kultúre. Keďže Eurocon prebiehal v rámci alebo popri či vlastne skôr pohltil ôsmu medzinárodnú výstavu zvanú Svet knižky /to je vlastne ukrajinský variant Bibliotéky/, bolo mi jasné, z čoho tento postoj vyplýva. Ukrajinská literatúra celkove žije v tieni ruskej väčšmi…než slovenská českej. V kníhkupectvách i na výstave dominovali ruské knižky, ukrajinčinu vo väčšom množstve nájdete len v rámci detskej a odbornej literatúry, pôvodná beletria sa presadzuje pomerne ťažko, prekladovú do ukrajinčiny som takmer žiadnu nenašiel. Ukrajinskí autori sa však bez väčších problémov dokážu presadiť na ruskom trhu /všimol som si, že mnohí píšu svoje texty dvojjazyčne – v pôvodine po ukrajinsky a potom robia tzv. autorský preklad/, takže profesionalizovať sa pre nich nie je zďaleka takým problémom ako pre českých či slovenských autorov. Viacerí z nich potom útočia na ukrajinský trh spätne, z už komerčne posilnených pozícií – ako možno vidieť na množstve v ukrajinčine vydaných titulov najpopulárnejšej autorskej dvojice domácej fantastiky Mariny a Sergeja Ďačenkovcov. Tento manželský pár patril k hlavným usporiadateľom conu a prezentácia jeho najnovšieho románu Divá energia k vrcholom programu. V spolupráci so známou hviezdou populárnej hudby Ruslanou vytvorili pôsobivú šou slova, zvuku a obrazu.
K zahraničným hosťom mám sotvačo povedať, pretože Harrisona i Sapkowského sme už mali i na Slovensku – a tak na záver len pár slov o vyhlásení výsledkov nominácií. Prevaha ruských účastníkov viedla k prevahe ruských mien, Slovákov môže potešiť ocenenie Dušana Fabiána v kategórii sľubných autorov. Asi z toho istého dôvodu česká nominácia na comeback Euroconu v Chotěboři roku 2008 neprešla, a tak sa Eurocon 2008 bude konať neďaleko Moskvy.