 |
Národné vo fandome, fandom v národe. Tradícia a inovácia.
„Národné“ v Čechách v priebehu 19. storočia teda v prevažnej miere nahrádza „náboženské“. Samotný prevládajúci atribút postupom času získava množstvo podôb. Šírka jeho registra siaha ďaleko za hranice nacionalistickej výlučnosti. „Národné“ v Čechách väčšmi než „nacionalistické“ znamená „tradičné“, a ešte väčšmi „kultúrne“ – so samozrejmým sprecizovaním „české kultúrne“. Národný a náš je pre Čechov rovnako nadšený šíriteľ ideí Tyl, ako aj ich ničiteľ Hašek. Zdržanlivo, pomaly, no na sklonku dvadsiateho storočia predsa, je do kontextu českej kultúry absorbovaný i menšinový „katolícky prúd“ (románopisec Jaroslav Durych, filozof a básnik Jakub Deml).
České národné obrodenie, ktoré je v dejinách devätnásteho storočia vykladané ako vzor európskeho národnoobrodeneckého procesu, bolo v dôsledku vytrvalej práce stoviek buditeľov/učiteľov a potulných kníhkupcov uskutočnené do úplných dôsledkov. Identita je nespochybniteľná, v dôsledku čoho môže manévrovanie v jej priestore nadobudnúť aj hravú podobu – a poskytnúť priestor pre realizáciu i českému fandomu.
Spomenuté hnutie sa koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia formuje ako jedna z foriem kultúrneho odporu voči vládnucemu režimu. Fandom a v jeho rámci fantastika poskytuje útočisko pred zúriacim socialistickým realizmom plným upotených, umazaných robotníkov (v realite rovnakých ako v románoch, takže potom v človeku nevdojak vyvstáva otázka – čo je zbytočnejšie a väčšmi ubíjajúce: realita alebo román?). Ponúka sen o hrdinovi v podobe príbehov šepkaných vesmírnymi pilotmi z kozmických diaľok. Zároveň ale načrtáva cestu ako nepriamo vysloviť ťaživé názory o špine sveta. Okrem textov slúžiacich na pobavenie vznikajú teda i realitu zámerne problematizujúce texty antiutópií Ivana Kmínka, Ludmily Freiovej či Evy Hauserovej.
Po novembri roku 1989 sa časť energie sústredenej v organizácii stáva súčasťou hlavného prúdu literatúry, ktorý, bez obmedzení socrealizmu, už fantastiku ako vyjadrovací prostriedok akceptuje. V rámci fandomu začína silnieť rekreatívna zložka textov, posilňujú sa jeho väzby s popkultúrou. Patrí k špecifikám Českého fandomu, že napriek blízkosti sa fandom nestáva jej súčasťou.
Český fandom sa prostredníctvom diel Karla Čapka či Jiřího Haussmanna ostáva naďalej pevnou súčasťou národnej tradície. Fantastika nie je vnímaná len ako okrajový žáner, ale ako jedna z podôb kultúrneho dedičstva, o ktoré sa treba starať. Z hľadiska českej spoločnosti ako celku nedochádza k úplnému stotožňovaniu fantastického s komerčným. Fantastika nie je v Čechách len súčasťou popkultúry, ale fenoménom, ktorý prerastá jej rozmer – a má právo a priestor aj na nekomerčné aktivity.
Sám osebe je Český fandom organizáciou pomerne mladou, v zásade ešte stále pociťujúcou problémy s vyčleňovaním sa od okolia. Práve preto prijíma mnoho z v českej spoločnosti už archaicky pôsobiacej rétoriky a rituálov národného obrodenia.
V rámci fandomu je teda zreteľná prevaha a tlak na posilnenie dostredivej funkcie. Preferuje sa konštruktívnosť prístupu, rozvratné prvky (v hodnotení CKČ či recenzovaní) sú podozrivé, nakoľko organizácia na ich absorbovanie ešte nemá dostatok istoty.
Zreteľne prítomný je tiež prvok tradicionalizmu odrážajúci sa v uctievaní starobylosti zviditeľnenej delením na neofanov, fanov a dinosaurov. Prechod medzi jednotlivými kategóriami nie je jednoduchý, deje sa postupne. Hoci je fandom v zásade organizáciou demokratickou, vnútri jeho štruktúry sa nachádza skupina osôb, ktorým sa celkom prirodzene vzdáva úcta. Potreba generačnej výmeny je akceptovaná, prezident fandomu je ale zvolený doživotne.
Národnoobrodenecký prístup sa vnútri fandomu zreteľne prejavuje v ešte stále zdržanlivo „ochranárskom“ prístupe k autorom. Zničujúca kritika je neželateľná, pretože v pozadí sa stále skrýva obava mladých spoločenstiev z možného zániku v podobe prudkého zníženia členskej základne (alebo poklesu počtu príspevkov v súťaži). Napriek napojeniu na tradíciu českej kultúry prinajmenšom časť autorov vedome udržiava a zvýrazňuje hranicu medzi hlavným prúdom, vrátane v jeho koryte prúdiacej literárnej fantastiky a fandomovou fantastikou. Ktorú môžeme v zásade definovať ako príbehovú prózu s opatrným prístupom k literárnym experimentom. Veľmi podobné tendencie nájdeme práve v rámci národného obrodenia – kde vznikali zo strachu pred „rozplynutím“ českosti v mori veľkého, nebezpečného, cudzieho. Podobne ako v rámci českej kultúry ako celku i vo fandome však postupne a čoraz intenzívnejšie dochádza k presahom voči širšie chápanej imaginatívnej próze (najvýraznejšie v próze Pavla Renčína a Petry Neomillnerovej).
Fandom však v rámci svojej podstaty „cudzie“ v súčasnosti väčšinou nevníma na rovine jazyka, ale kultúrneho kódu „správnej“. T. j. morom postmoderny, či súvislý príbeh narúšajúcich -izmov nenakazenej fantastiky. V predstavách zapáleného fandomového obrodenca je potom prijateľný Robert Ansom Heinlein, nie však Jáchym Topol (ale napríklad ani Orham Pamuk).
Heroické počiatky hnutia, ktoré v deväťdesiatych rokoch 20. storočia v dôsledku zmeny spoločenskej i ekonomickej situácie začínalo v mnohom odznova, však sú predsa späté aj s klasickým „národnostným“ konfliktom svoj – cudzí. Po uvoľnení cenzúry sa ukázalo, že českí autori v konkurencii kvalitných prekladov angloamerickej produkcie nemajú šancu. V období „nasycovania trhu“ autori domáceho pôvodu publikovali takmer výlučne pod pseudonymami – Adam Andres, Joanna O´ Railly (či napríklad Thorleif Larssen). Prvé náznaky obratu neboli vyvolané poklesom kvality prekladovej produkcie či prudkým zlepšením ekonomickej situácie… ale túžbou tvoriť a čítať českú fantastiku. Popri trhovom mechanizme sa zasa na javisko dejín vracia prvok národného buditeľstva.
Výrazným príkladom nesporne pozitívne pôsobiacej podoby blízkosti Českého fandomu s národným obrodením je činnosť Michala Bronca. Bez poznania pozadia ekonomických súvislostí mi všetci zúčastnení dajú za pravdu, že zmienený vydavateľ/kníhkupec rozvíja tradíciu šírenia národnej kultúry (v tomto prípade národnej fantastiky) v najlepšom zmysle slova (čiastočne aj imidžom „toho, čo nosí knižky na vlastnom chrbte“). Broncove Straky na vrbě začali na trh prinášať diela českých autorov (pod vlastným menom, bez anglického pseudonymu) ešte na sklonku deväťdesiatych rokov, keď takéto vydania malo len veľmi malú nádej na komerčný úspech. Vďaka nemu sa na pulty českých kníhkupectiev dostali diela autorov ako sú Jan Dobiáš, Miloslav Linc, Stanislav Švachouček či Pavel Renčín; knižky s textami orientovanými často mimo či dokonca proti smeru „hlavného, komerčného“ prúdu fandomovej fantastiky.
Jeho v mnohom ohľade prvolezecké počiny motivovali iných. Dnes českí autori, prípadne v češtine publikujúci autori nemajú s vydaním knižiek problém – Medek, Žamboch, Neomillnerová, Červenák, Renčín.
V istom zmysle slova, z praktického hľadiska môžeme skonštatovať, že národné obrodenie už prebehlo. Ono však má v rámci Českého fandomu omnoho širší význam, dosah i dlhšiu životnosť. Vplýva napríklad aj na spoločenský život komunity.
Dodržiavanie rituálov pri odovzdávaní cien a pod. je črtou prítomnou a nevyhnutnou pre fungovanie všetkých spoločenstiev. Blízkosť k národnému obrodeniu nachádzame v rétorike a živelnej tendencii k usporadúvaniu a obľube divadelných predstavení šíriacich vedomosti o spoločenstve, ako aj posilňujúcich jeho súdržnosť. Viaceré z nich dej sústreďujú okolo obľúbenej postavy spoločenstva – gašparka však v tomto prípade nahrádza (pokiaľ sa s ním na javisku sám nestretne) napríklad Conan.
Samozrejme, fandom ako celok i v častiach si je vedomý existencie na začiatku 21. storočia. Inšpirácie tradíciou a návraty sú preto osviežované (a miestami i maskované) iróniou a paródiou.
Budúcnosť je otvorená – tradícii i inovácii. Tak ako národ, ani fandom nemôže zotrvávať vo fáze národného obrodenia, poznačenej úprimným nadšením a prudkým, impulzívnym odmietaním cudzích názorov, naveky.
Národné obrodenie súvisí s jarou národov; je pubertou národného spoločenstva. A… predstava večnej puberty je mimoriadne odporná. Predstavte si napríklad niekoľko sto rokov staré zosušené pôvodne mladícke akné…
Našťastie, viera vo vlastnú životaschopnú, fantastickú skepsu je v Čechách veľmi mocná.
Poznámka autora na záver: Problematiku slovenského fandomu bude zo zrejmých dôvodov potrebné rozobrať v osobitnom článku s pracovným názvom – Medzi popkultúrou a folklórom).