 |
Viera je veľmi dôležitá vec. Hoci aj vo vlastnú skepsu. Mocnú, životaschopnú, fantastickú.
Viera sa môže skrývať. Pod obal národnostného cítenia, napríklad. Zakaždým sa však prezradí. Pôsobí stmeľujúco – smerom dovnútra, a neznášanlivo – smerom vonku.
Keď Ondrej Herec v jednej zo svojich prenikavých štúdií porovnal fandom s náboženstvom, zasa raz bystro nahmatal podstatu javu. Idúc v jeho stopách, dovolím si spresniť a detailnejšie zamerať pozornosť na krajinu a národ v srdci Európy uprostred hôr, v zvonka chránenej kotline.
Aby som však nestaval na vode, či sa vám páči alebo nie, budem musieť podniknúť exkurz do dejín.
Národné versus náboženské
Podľa pomerne vierohodných štatistík patria Česi k národom s najvyšším percentom ateistov na svete. Vysoký počet „neveriacich“ má svoje korene v histórii, predovšetkým v období devätnásteho storočia.
Vtedy, v čase vytvárania národa ako životaschopného celku, bolo dôležité, aby spoločenstvo získalo výraznú odlíšiteľnosť. Šlo o vytýčenie zreteľných hraníc, ktoré by umožňovali definovať sa Čechom ako iným.
V opozícii voči habsburským Rakúšanom i Nemcom.
V oblasti viery to znamená: Nebudeme evanjelici ako Nemci ani verní prívrženci pápeža ako Rakúšania.
Národná viera bola násilím potlačená v sedemnástom storočí. Jeden z posledných národných a zároveň náboženských prorokov Jan Amos Komenský zomrel v dnešnom Holandsku. Viac než 350 rokov po tom, čo v Kostnici na pápežskom koncile upálili Jana Husa. Úprimne povedané – na niektoré veci sa nedá a nemá zabudnúť.
Českej cirkvi niet, pokusy o oživenie nie sú príliš úspešné. Národ sa stáva národom bez cirkvi a sústreďujúc svoje sily, bude i sám sebe náboženstvom.
Som Čech je postačujúcou definíciou – ak zároveň znamená odmietanie katolicizmu i evanjelického náboženstva. „Som Čech“ nevedie k bojovnému ateizmu, ale k ľahostajnosti vo viere. Boh je Nemec a Rakúšan, Boh mi je cudzí, nech Boh radšej nie je, Boh nie je, pretože nehovorí po česky – a ja sa radšej modlím k Husovi a Komenskému (prípadne Cimrmanovi).
Takto myslí a cíti bežný český mešťan polovice devätnásteho storočia. To, že Hus a Komenský boli veriaci, príliš nevníma. Jeho súčasník Cimrman má k viere postoj prinajmenšom vlažný.
Predstavivosť bežných národných obrodencov zapĺňajú púte na národné hory. Prorokmi sa stávajú vodcovia hnutia. František Palacký vo svojich rozsiahlych Dějinách národu českého v Čechách i v Moravě podmanivým jazykom prináša národovcom Slovo o veľkosti husitov a národných dejín; Bibliu, na ktorú sa bude prisahať (dielo vychádza postupne v rokoch 1848 – 1876). Jej beletristickým proťajškom potom budú omnoho rozvláčnejšie a menej pútavo napísané romány Aloisa Jiráska. Apoštolmi národného hnutia sú aktivisti typu divadelníka Josefa Kajetána Tyla či autora kalendárov Václava Matěja Krameria.
Po skromných začiatkoch sa národnobrodenecké hnutie rozvíja v druhej polovici 19. storočia – v čase vrcholiacej priemyselnej revolúcie. Módnymi myšlienkovými prúdmi sú pozitivizmus s vierou v rozum a darwinizmus. Český národ si postaví svätostánok v podobe Národného divadla; pomník pozitivistickej snahe spoznať a usporiadať všetko vidíme v monumentálnych zbierkach Národného a Náprstkovho múzea, ako i v projekte Ottovho slovníka náučného. Politická aktivita Čechov je v rámci monarchie viac-menej tlmená, expanzívne sa však presadzujú v oblasti priemyslu (okolo roku 1910 je tretina priemyselnej produkcie Rakúsko-Uhorska sústredená na území Čiech a Moravy). Je pritom viac než zaujímavé, že napríklad výpravy Čecha Emila Holuba, Vojtecha Náprstka či Enriqua Stanka Vráza do Afriky, Južnej Ameriky, východnej Ázie alebo iných exotických krajín nemajú proťajšok v podobe oficiálnych expedícií organizovaných Viedňou. Sebavedomie národa, ktorý víťazí prácou rozumu, rastie. Jeho prejavom je napríklad usporiadanie Jubilejnej zemskej výstavy v Prahe roku 1891 s „českou Eiffelovkou“ na Petříne a Křižíkovou vodnou fontánou (pomocou parného stroja boli osvetľované farebné prúdy vody vymršťované až do výšky 25 metrov). Je natoľko silné, že mu neublíži ani spochybnenie jedného zo základných vieroučných textov. Tomáš Garrigue Masaryk roku 1886 rozpúta debatu o pravosti Rukopisu královedvorského a zelenohorského. Po dlhých a prudkých diskusiách najprv vedecké špičky, potom i národ akceptujú fiktívnosť jedného z národných mýtov. Fáza národného obrodenia končí, Česi sa transformujú na moderný národ a v rámci jeho silného povedomia vzniká priestor pre vznik odstredivých tendencií deštrukcie a cynizmu. Cesta k štátnej samostatnosti je potom logickým využitím príležitosti.
A jedným z najvýraznejších gest vzniku ČSR roku 1918 bude rúcanie mariánskeho stĺpa – ako symbolu nenávidených habsburgovcov. Táto akcia pobúri Slovákov, neoblomných ctiteľov kulty Panny Márie – a bude jedným z dôvodov rastúcej nedôvery vo vzťahu dvoch národov.
Vznikajúci štát má potom pomerne napätý vzťah s Vatikánom. Trocha atmosféry jeho vzniku nájdeme v knižke, na ktorú mnohí dychtivo čakali – Osudy dobrého vojáka Švejka. Zostali, žiaľ, neukončené; v každom prípade však poskytujú pohľad na svetonázor, v rámci ktorého je boh absolútne bezvýznamnou veličinou. Isteže, nihilistický postoj Jaroslava Haška je názorovo vyhrotený; jeho román si však okamžite získava obrovskú popularitu. Práve večne opitý feldkurát Katz sa stane jednou z obľúbených postáv.
Antiklerikalizmus je v českej kultúre i spoločnosti veľmi obľúbený. A tak po roku 1945 bojovne naladená komunistická ideológia nachádza myšlienkové ovzdušie v Čechách v podstate bezbranné. Na rozdiel od Poľska či Slovenska nenachádza protiváhu v organizovanej ideológii nesenej náboženskými štruktúrami. Stačí len zaťukať na bránu národného povedomia spätého so sociálnym cítením – a je otvorené. Odpor voči režimu potom bude mať v Čechách podobu nejednoduchého hľadania cesty osobných východísk (veľmi badateľne napríklad v živote a tvorbe jedného z najvýznamnejších českých prozaikov Milana Kunderu, ktorý bol za mladi nadmieru nadšeným zväzákom). Česi v rokoch 1948 – 1989 pomaly, postupne rekonštruujú oporné body odporu.
Okrem politického disentu a folkovej scény sa jednou z alternatív stane i fandom.
Návraty k istotám nie sú jednoduché, pretože istôt niet. Idey národného obrodenia boli komunistickou ideológiou dohnané napríklad do groteskne zveličenej podoby nekritického velebenia husitského hnutia.
Záchrannou brzdou sa zasa a opäť stáva irónia a zdržanlivý cynizmus. Nie však viera. Cimrman ani Švejk do kostola nechodia.