 |
 |
 |
 |
Boli časy, boli, ale už sa pominuli, keď John Carpenter nakrúcal horory, ktorými filmoví kritici dodnes dokazujú tvrdenie, že nejasné tušenie zla a jeho zobrazovanie iba v náznakoch ďaleko účinnejšie zalomcuje divákom než kýble krvi a panvice plné zľahka opražených mozočkov. Aká je situácia dnes? Zatiaľčo hollywoodski nováčikovia (trebárs Shyamalan) sa vracajú k minimalistickým výrazovým prostriedkom, Johnny sa na staré kolená odtrhol z reťaze a v jeho ostatných filmoch sa ostošesť dekapituje, okýpťuje, derie z kože, vyvrháva, prosto dochádza k aplikácii štandardných postupov z mäsovýroby na ľudskom materiáli. To by bolo v poriadku. Keď však celý ten bitúnok iba chabo maskuje mizerne napísaný scenár, (pod)priemerné herecké výkony, celkovú lacnosť a absenciu akýchkoľvek režijných nápadov, tak treba volať pána Wolfa, ktorý rieši najzložitejšie problémy.
Keď som sa istého kinára spýtal, prečo sa distribútor rozhodol nepustiť DUCHOV MARSU do českých a slovenských kín a vydať ho iba na videokazetách, pokrčil nosom: \„Pretože je to krvavý, nepríjemný, depresívny film a z testovacej projekcie sme všetci vyšli totálne znechutení.\“ Hneď som si začal mädliť ruky, že pre nás Johnny prichystal ďalšiu zo svojich rozkošných čudesností. Lenže moje orgazmy boli ako zvyčajne predčasné. DUCHOVIA MARSU už nie sú ani to povestné béčko, je to odvar z béčka. Konkrétne to vyzerá, akoby niekto dostal do paprčí neschválený scenár na pokračovanie Čiernočiernej tmy a prihodil doňho ešte za hrsť klišé a za dve hrste nudy. Píše sa 22. storočie. Mars je kolonizovaný a prešpikovaný baňami. Do jedného z odľahlých, červeným pieskom zaviatych mestečiek prifučí opancierovaný vlak a v ňom špeciálne policajné komando (veľké búchačky, čierna koža, okuliare s farebnými sklami). Jeho úlohou je v miestnej väznici vyzdvihnúť mimoriadne nebezpečného gaunera Mláťačku Williamsa. Lenže na uliciach je ticho, ako keby v telke dávali finálový futbalový zápas Mars – Jupiter. Poliši čoskoro zistia, že Williams a jeho spoluväzni sú posledné živé duše v mestečku. Všetci ostatní visia dolu hlavami, či presnejšie povedané dolu ochabnutými rukami – všetky makovice si totiž niekto vzal ako suveníry. \„Čo sa tu, kurva, stalo?\“ Stalo sa, kurva, to, že baníci pri povrchovej ťažbe odkryli vchod do podzemných kobiek, z ktorých sa vyvalilo čosi ako červená hmla. Tá vliezla niektorým baníkom do všemožných telesných otvorov a zmenila ich na hulákajúcich magorov, ktorí nemajú inú starosť, len mávať nabrúseným železom, sekať všetkým hlavy a nabodávať ich na koly. No, a aby sa komando prestrieľalo z obkľúčenia, musia jeho členovia zmeniť postoj i k Williamsovi. Želiezka dole, tu máš brokovnicu… Och, božééé!
Čo vás zaťahá za buľvy ako prvé, je očividný nedostatok peňazí. Jeden plechmi obitý vlak, jedna červeným pieskom vysypaná štúdiová ulička, zopár interiérov pozostávajúcich z holých, iba sem-tam krvou ošplechnutých stien. Veľmi jednoduché kostýmy (prišite na rukáv koženej bundy z výpredaja K-Cero nášivku a máte policajnú uniformu), bežná výzbroj (sapíky, pištole, brokovnice, nič futuristické). Jediná vec, pri ktorej producent nešvihal štáb trstenicou po prstoch, sú gore-efekty. Všetko to mäso vyzerá fakt čvachtavo, a keď hnusáci začnú po komande hádzať čosi ako cirkulárkové kotúče – mňam. Slzím z faktu, že hoci malo spočiatku ísť o dolármi nadupaný projekt (napríklad hlavných hrdinov mal v bojových scénach na drôtikoch vodiť sám Yuen Wo-Ping), nakoniec to vyzerá ako televízny film. Veľmi lacný televízny film. Herecké výkony tomu tiež bohvieako nepomohli – sú slabučké ako tretí krát vypálený slivkový kvas. Jedine Natasha Henstridge v úlohe šéfky komanda zo seba dostala čosi súce, ale raper Ice Cube ako Williams je napriek svojej pokožke absolútne bezfarebný a Jason Statham, ktorý bol táááký skvelý v Ritchieho Podfu©ku, je až nepochopiteľne otravný a divák sa vyslovene teší, kedy ho potvoráci konečne zotnú ako vianočnú jedličku. To, čo mohla byť Mars Superliga, je nakoniec len Mars Okresné kolo.
Ale teraz už zapichnime Júliu a dovŕšme tú tragédiu – na DUCHOCH MARSU je najhoršie, že réžia nestojí za nič. Na jednej strane je fajn, že Carpenter nie je žiadna mäkotina, doslova kašle na divákovo psychické pohodlie a neváha poskytnúť mu nepríjemný zážitok takmer až na fulciovskej úrovni (brutalita, nesympatické postavy, komplikovane rozprávaný dej či mozog rozochvievajúca metalová muzika v podaní samotného Johna a skupiny Anthrax), ale zároveň je až zúfalo bez nápadu. Tradičný carpenterovský zmysel pre spoločensko-politickú satiru, ktorý tak skvele fungoval napríklad v oboch Útekoch, je tu zredukovaný na reči o matriarchálnom zriadení (myšlienka ide pod fialky v okamihu, keď hlavná hrdinka šokuje diváka kladnou reakciou na puberťácko-lascívne návrhy svojho slizkého kolegu). Ani s celkovým spracovaním sa Johnny príliš \„nepáral\“. Neuvidíte tu jediný zaujímavý uhol pohľadu či nestradičný záber, kameru snáď mal na starosti niekto s obrnou a strihač to asi robil ako fušku po nociach, takže nad tým zaspával. Medzi DUCHMI MARSU a napríklad takým Bladeom 2 akoby viselo tridsať rokov vývoja filmových výrazových prostriedkov. Až mám podozrenie, že to Carpenter takto nakrútil zámerne – koniec-koncov, ide o akúsi sci-fi verziu klasickej westernovej schémy (a Carpy je veľký kovbojkový fanúšik). Ak tým mal v úmysle vytočiť diváka, podarilo sa mu to excelentne.
Ako to už u kultových režisérov býva, ani Carpentera si nikdy neobľúbili široké divácke masy – zato má svoj okruh verných fanúšikov, ktorí mu vyzobú z ruky aj ten posledný vybitý zub. Obávam sa ale, že toto sústo by im mohlo zaskočiť.
Hodnotenie: 4/10
DUCHOVIA MARSU (Ghosts of Mars), r. John Carpenter, USA, 2001