Červená planéta

Antony Hoffman

Mars je nešťastná planéta. Nielen že všetky výpravy na ňu končia fiaskom a umierajú pri nich ľudia, ale ešte sa aj o tom natáčajú nevydarené filmy…

Východisko je tradičné: Zem sa pomaličky stáva neobývateľnou a jedinou nádejou ľudstva je presťahovať sa na Mars. A tak ľudstvo vyšle na Mars niekoľko sond, ktoré roztopia polárne čiapočky a vysejú na povrch riasy, ktoré majú za úlohu vyrobiť na planéte kyslíkovú atmosféru. Lenže po pár rokoch sú riasy preč a nikto nevie prečo. Na cestu k Marsu sa vydáva pilotovaná loď so šesťčlennou posádkou aby zistila čo a ako.

Prvé problémy prídu hneď na začiatku filmu. Kapitánka mimo obraz monológom vysvetlí situáciu a stručne predstaví posádku. Ak sa náhodou meškajúci diváci v rade pred vami ešte nestačili usadiť a máte pocit, že ste prišli o podstatné informácie, nezúfajte. Členovia posádky sú natoľko nevýrazní, že sú v podstate zameniteľní. Teda okrem kapitánky Bowmanovej (pretože je na nerozoznanie od Carrie-Anne „Trinity“ Moss) a bojového robota AMEE (ktorý zasa vyzerá ako kríženec pumy a kovovej kostry T800). Po žánrových obrázkoch z niekoľkomesačnej cesty plných filozofovania loď doletí na orbitu Marsu a začne ísť o krk. V tom momente, keď by ste mali mať utriedené, komu držať palce, zistíte, že je vám vlastne ľahostajné, kto prežije. Čo je horšie, príbeh je predvídateľný, bez napätia, a aj zopár logických nezrovnalostí by sa našlo.

Ale aby som len nekritizoval, nájde sa aj zopár kladov: Carrie-Anne Mossová v úlohe kapitánky je veľmi príjemná. Aj niektoré trikové scény sa vydarili, napríklad požiar lode, katastrofické pristátie na Marse alebo chytanie sondy v kozmickom priestore. A keď budú mať prenosné počítače také skvelé rolovacie displeje, tiež si jeden kúpim.

Nedá sa neporovnať Červenú planétu s konkurenčnou Misiou na Mars. Červená planéta je o niečo lepšia, prinajmenšom sa v nej nevyskytujú vyslovene trápne scény, ktorými nás Misia na Mars obdarila naozaj štedro.


22. februára 2001
Jozef Girovský