„Chalani, myslím, že toto nie je Bankov,“ neisto prerušil ticho Lukáš.
„Sa mi zdalo divné,“ potvrdil Matej, „že nevidím cestu.“
„Cestu, lavičku, značku,“ doplnil Matúš.
„Nič,“ zakončil Jano.
Chlapci stáli medzi stromami a bezradne hľadeli jeden na druhého. Lukáš nazlostene kopol do stromu.
„Páni, to je skoro ako v tom filme, no… to… viete, určite ste ho videli,“ snažil sa spomenúť si Jano.
„Myslíš Blair Witch?“ opýtal sa Matúš. „To bol strašný brak.“
„Ale no! Náhodou bol dosť drsný,“ oponoval Jano.
„Buďte ticho! Teraz nie je čas na filmové kritiky. Ideme,“ zavelil Matej a rázne vykročil. Ostatní išli za ním. Hlavne preto, lebo ho nechceli nechať samého a tiež preto, že sa báli.
„Takže z opekania nič nebude. Proste sme zablúdili!“ zlostil sa Jano.
„Nuž nie som si istý, či sme zablúdili,“ zapochyboval Matej a odhrnul vetvu stromu.
„Dúfam len, že nemyslíš…“ zhrozil sa Jano.
„Kráčajme ďalej. Proste pôjdeme stále na sever a uvidíme kam dôjdeme,“ navrhol Matúš. Kráčal ďalej, ale ostatní ostali stáť na machom obrastenom kameni a s úškrnom sa naňho dívali.
„Maťo, si si istý, že pôjdeme ďalej na sever?“ zasmial sa Matej. Matúš na to odpovedal len jedným gestom a prudko stočil smer chôdze.
Kráčali niekoľko minút a stále nenachádzali povedomé miesta. Po hodnej chvíli prekročili malý potok, ani ten však nespoznali. Sotva o pol hodinu dorazili na malú čistinku. Matej zhodil svoj batoh na zem a zvalil sa do trávy. Kamaráti nasledovali jeho príklad. Lukáš začal znovu kopať do stromu. Jano namrzene hádzal kamene, Matej začal vymenúvať možnosti prežitia v divočine(aj keď ho pravda nikto nepočúval) a Matúš si proste ľahol a spal.
„A čo ak sme predsa len znovu v nejakej rozprávke?“ spýtal sa odrazu Lukáš to, čo ostatných trápilo už od začiatku.
„Nehovor ani zo srandy. Štvrtý krát ten istý vtip, to by už bolo trochu trápne, nemyslíš?“ povedal Matúš so zavretými očami.
„Mne sa to ako vtip nezdalo, keď sme zachraňovali tri prasiatka,“ namietol Lukáš.
„No hej, ale pokiaľ si spomínam a oprav ma, ak sa mýlim, bola to len Johnyho vina. On predsa zhodil ten fúrik s tehlami do jazera. No a tretie prasiatko si potom nemalo z čoho postaviť dom a teda…“
„Tak už dosť!“ prerušil Matúša Matej. „Je jedno čia to bola vina. Ak sme zase v rozprávke, treba rýchlo prísť na to v akej, zachrániť princeznú, alebo čo ja viem čo, a rýchlo zdrhnúť.“
„Super,“ zhodnotil Jano a ďalej hádzal kamene. „Teraz už len si vybrať jednu z milióna rozprávok s lesom. To bude úžasne jednoduché!“ Zdvihol zo zeme trošku väčší kameň a plný zlosti ho hodil celou silou do nedozernej húštiny.
„Au!“ ozvalo sa z temnoty. Chlapci vyplašene pribehli na miesto, odkiaľ zvuk prišiel. Na zemi sa rozvaľoval starší muž oblečený v zelenom, s puškou a rozbitou hlavou. Zakrvavený kameň ležal vedľa.
„No výborne! Výborne,“ hromžil Lukáš. Matej sa sklonil a priložil mužovi na krk dva prsty.
„Má pulz?“ slabo sa opýtal Jano.
„Nie,“ vyhlásil Matej.
„Takže už asi nežije,“ konštatoval Jano.
„Už asi nie,“ prikyvoval Matej.
„Máš talent Johny, to sa musí nechať. Najprv Marienka, teraz horár,“ podpichoval Matúš.
„Ale na druhú stranu, pokiaľ to bola rozprávka o úchylnom horárovi, ktorý znásilňuje v lese deti, tak máme vyhraté,“ nádejal sa Lukáš.
„No ja len aby to nebola…“ začal Matej.
„Ticho! Počujete?“ opýtal sa Jano.
„Na na na. Na na. Na na na,“ ozývalo sa z čistinky, z ktorej práve prišli.
„To je spev?“ čudoval sa Lukáš.
„No moje nervy,“ tresol si hlavu o strom Jano.
„Áá to snáď nie. Takú smolu máme len my,“ čertil sa Matúš.
Chlapci opatrne vyšli na lúčku. Uvideli malé, možno osem ročné pehavé dievčatko, s červenou sukničkou a rovnakou čiapočkou na hlave. Poskakovalo, vyspevovalo si a zbieralo kvety.
Jano sa oprel o strom, hlavu v dlaniach a čosi si mumlal. Matúš len neveriacky krútil hlavou. Ako prvý sa na slovo zmohol Lukáš. Aj to z neho nevypadlo nič svetoborné, len: „Prečo ja?“
Matej sa ako najstarší nedal zahanbiť a podišiel k malému dievčatku.
„Eh, existuje aspoň malá šanca, že sa nevoláš Červená čiapočka?“ opýtal sa beznádejne. Dievčatko prestalo spievať a pozrelo sa na neho veľkými očami. Ten pohľad, kto vie prečo, vyvolával v Matejovi pocit strachu. Keď sa nedočkal odpovede usúdil, že položil príliš komplikovanú otázku na tak malé dievčatko.
„Voláš sa Červená čiapočka?“ preformuloval svoj dotaz.
Dievča rázne bez slova pokrútilo hlavou. Matej hodil na svojich kamarátov neisté pohľady. Tí mali v očiach jedine radosť. Až nechutne triumfálnu.
„Ako sa teda voláš?“ opýtal sa.
„Julka,“ odvetila po chvíli, „ale všetci ma volajú Červená čiapočka a ja neviem prečo.“
Matej doširoka otvoril oči a pozorne sa prizrel dievčaťu prakticky kompletne oblečenej v červenom. Jeho kamaráti opäť zmenili výraz v tvári na utrpenie.
„Kam ideš?“
„K babičke.“
„A čo robíš tu?“
„Trhám kvety.“
„A kto ti povedal trhať kvety?“ Matej sa cítil trochu ako pri výsluchu.
„Vĺčik.“
„Ty si sa rozprávala s vlkom?“
Prikývnutie.
„Ale nemala by si sa rozprávať s cudzími, vieš?“
Prikývnutie.
„A ktorým smerom býva tvoja babička.“
Červená čiapočka ukázala prstom.
„Jasné, tak sa maj,“ rozlúčil sa neisto Matej.
Dievča naňho ďalej strnulo hľadelo, po chvíli sa však celkom bez varovania opäť roztancovalo. Chlapci sa potichučky vzdialili a ponáhľali sa smerom k babičkinmu domu.
„Teda, tá je ale riadne spomalená,“ konštatoval Lukáš.
„Samozrejme, že je spomalená. Ako inak by si mohla pomýliť vlka s babičkou?“ zhodnotil Jano.
„K tomu nedôjde,“ ubezpečil ho Matej. „Nie u nás. Pokiaľ viem, vlk zožral babičku. Potom aj čiapočku. Príde horár a všetkých zachráni.“
„Lenže nakoľko ostrostrelec Johny, horára spoľahlivo zložil, budeme musieť zachraňovať my,“ povedal Matúš.
„Nie, nie! Vlk musí mať pred nami náskok. Keď dorazíme k babičke sundáme vlka, oslobodíme babičku a všetko bude OK. Tá červená krava o ničom nemusí vedieť,“ vytvoril bojový plán Matej. Ostatný len prikývli, koniec – koncov, bol to dobrý plán.
Pomaly sa predierali hustnúcim lesom, občas niekto zanadával, občas niekto zakopol. Slnko sa pomaly chystalo zapadnúť a chlapci boli čoraz nervóznejší.
„Ja sa picnem! Kde je dočerta domček babičky?“ zrúkol Lukáš.
Nikto mu nevedel dať odpoveď a tak sa rozhodli, že sa rozdelia a preskúmajú najbližšie okolie. Netrvalo dlho, keď sa z diaľky ozval Janov hlas: „Hej! Tu je to!“
Ostatní za ním rýchlo pribehli a zhrozene si obzerali starú polorozpadnutú chajdu natlačenú medzi dvomi obrovskými košatými dubmi. Naokolo panovalo ticho a tak sa prikrčení opatrne zakrádali k rozbitému oknu. Vnútro chatrče vyplňovala len jedna veľká izba s posteľou, na ktorej ležal…
„Vlk,“ zašepkal Matúš. S odporom v očiach sa dívali na chlpatú hlavu trčiacu spod periny. Dlhá papuľa zakončená čiernym nosom, špicaté uši, oči mal zatvorené.
„Dobre, chalani, teraz sledujte,“ povedal Matej a zodvihol zo zeme veľký ťažký kameň. Pomaly, potichu preliezol cez okno, dvomi krokmi sa dostal k vlkovi a jediným švihnutím ruky rozbil ohave hlavu. Všade sa rozprskla krv. Mal ju vo vlasoch, na tvári aj na šatách. S výdatným preklínaním si utieral tvár, zatiaľ čo jeho kamaráti preliezali okno.
„Výborne,“ zhodnotil Jano, „a teraz čo?“
„Easy,“ odvetil Matúš, „oslobodíme babičku.“
„Prepáčte, ale nezjedol náhodou babičku vlk?“ uisťoval sa Lukáš.
„Presne. Teraz z nej už asi veľa nie je,“ pritakal Jano.
„Ani by som nepovedal. Toto je predsa rozprávka. V rozprávke môže vlk zožrať babičku v jednom kuse,“ poúčal Matej.
Lukáš vyvalil oči: „To akože ho budeme musieť…“
Matej rozhodne prikývol, ostatní urobili malý krôčik dozadu.
„Padavky,“ zamrmlal si Matej a vytiahol z vrecka švajčiarsky nôž.
Na zemi bola krv. Na stenách bola krv. Na strope bola krv. Okrem toho svetlo sveta uzrelo aj pár orgánov. Črevá a tak. Matej vyzeral ako mäsiar. Jeho kamaráti nabrali silno zelenú farbu.
„Nie je tu. Nechápem to,“ vyriekol napokon Matej.
„Možno je to len metafora. Možno vlk babku zviazal a skryl, alebo čo,“ nadhodil Jano.
„Nie, nie. Som presvedčený o tom, že zožral babku, tak čo to má znamenať?“
„Ticho! Počujete?“ opýtal sa Jano.
V lese zapraskal konár. Matej nenápadne vykukol cez okno. V okamihu sa mu zreničky rozšírili a celý zbledol. Dokonca ešte viac ako jeho spoločníci.
„Čo je?“ vyzvedal Matúš.
Matej len naprázdno preglgol a potichučky zo seba vydral: „No do pekla!“
Štvorica chlapcov kráčala lesom.
„Nemám ťa rád,“ skonštatoval Jano.
„Už nikdy ťa nebudem počúvať,“ vyhlásil Lukáš.
„Súhlasím,“ stručne sa vyjadril Matúš.
„Ja za to nemôžem,“ bránil sa Matej a prekročil roztrhané telo horára. „Ale kto by to bol býval povedal, že Julka, predsa len nie je taká vymletá, keď si pomýli starú mamu s vlkom?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.