„… vrhol do boja všetky zvyšné zálohy a nakoniec sa nám podarilo trhlinu v našich radoch zaceliť,“ dokončil vojak a odmlčal sa, aby nabral dych. Bol to vysoký, kostnatý, asi štyridsaťročný veterán. Jeho inak celkom peknú tvár hyzdila hlboká jazva, ktorá sa mu tiahla krížom cez tvár od čela k pravému lícu a pretínala čiernou páskou prekrytú očnú jamku. Muž bol odetý v zelenočiernej uniforme mestskej gardy, cez ktorú mal prehodený hnedý plášť. Jeho spoločníkom bol mladý, sotva dvadsaťročný vojak.
Obaja muži stáli na jednej zo strážnych veží, ktoré chránili západnú bránu mesta Svelgar. Štyridsať stôp pod nimi hučala rieka Albara, obtekajúca mesto zo západu. K bráne viedol cez rieku kamenný most.
„Situácia bola zúfalá,“ pokračoval veterán, „nepriatelia neustále útočili a naše pozície na ľavom krídle a v strede sa začali rozpadať. Jediné, v čo sme mohli dúfať, bol skorý príchod našich vazalov zo severu. A vtedy sa za nami ozval dupot konských kopýt a z lesa sa s bojovým pokrikom vynorili…“
„Posily!“ vyhŕkol mladík.
„Ale hovno posily!“ odsekol znechutene vojak a odpľul si cez cimburie. „Corwaldská kavaléria, ktorá dokončila obchvat a zaútočila na nás od tyla. Vtedy náš kráľ urobil prvé správne rozhodnutie od začiatku celej tej posranej vojny – kapituloval. Po porážke sme museli Corwaldu odovzdať všetky naše dŕžavy až po Zelenú rieku,“ dokončil rozprávanie veterán, vytiahol spod plášťa ploskačku pálenky a poriadne si upil. Ponúkol aj mladíkovi, no ten gestom odmietol.
„Keby sa zistilo, že som hneď na svojej prvej službe…“
„Nič sa nezistí, Irian, veď ktorý z dôstojníkov by sa teraz, hodinu po polnoci trepal na hradby? Predsa tu nebudeme mrznúť, tak si daj,“ vtisol mu veterán do ruky fľašku. „Vravel som ti už, ako som prišiel o oko?“ spýtal sa, keď schoval ploskačku späť pod plášť a ani nečakal na odpoveď.
„Stalo sa to asi pred troma rokmi. Bol som členom ozbrojeného sprievodu kráľovho synovca Ribbena, ktorý sa vracal z Forcadenu zo zásnub s istou mladou šľachtičnou. Všetci sme sa viezli na koňoch vrátane princa, ktorý bol výborným jazdcom a rozhodol sa nechať svoj kočiar v meste. Počasie nám prialo a cesta rýchlo ubiehala.
Stalo sa to, keď sme prechádzali lesmi asi dva dni cesty východne odtiaľto. Slnko sa už chýlilo k západu a my sme už rozmýšľali o tom, že sa
niekde utáboríme, keď tu z krovia pri ceste vyliezol nejaký zarastený trhan s mečom. Akýmsi šušľavým dialektom nám oznámil, že nás má na muške desať lučištníkov a ak si chceme uchovať holé životy, musíme odovzdať kone, zbrane, peniaze a iné cennosti.
Nevedeli sme, čo robiť. Bolo nás tucet ozbrojených chlapov a s tou bandou lupičov by sme si isto poradili, no ručili sme za bezpečnosť kráľovho synovca. Než sme sa stihli rozhodnúť, ten mladý to vyriešil za nás. Zrejme mu praskli nervy, pretože popchol koňa a s revom sa vyrútil na zbojníka. Nedošiel ďaleko, už po pár krokoch ho salva šípov zmietla zo sedla.
Nastal zmätok. Vzduchom svišťali šípy, rev mužov sa miesil s erdžaním koní. S námahou som skrotil vzpínajúceho sa koňa a vyrazil vpred.
Na cestu vybehol ozbrojený chlap. Trocha som spomalil a tasil meč, náhle sa mi však do stehna zaryl šíp. Na zvyšok si spomínam len matne. Myslím, že som pustil zbraň, sklonil sa v sedle, ten bastard sa rozohnal šabľou…,“ veterán sa smutne zaškeril a zľahka si pohladil jazvu na tvári.
„Prebudil som sa nasledujúci deň v neďalekej dedine. Bol som strašne zoslabnutý, hlava mi išla prasknúť od bolesti. Dozvedel som sa, že mojim druhom sa nakoniec podarilo banditov rozohnať. Mňa našli ležať skrvaveného uprostred cesty a tak ma zobrali do dediny.
Felčiar robil, čo vedel. Udržal ma nažive, no s tou brázdou v ksichte už nič nezmohol. Poviem ti, pri prvom pohľade do zrkadla som oľutoval, že som vôbec prežil. Nakoniec som si ale zvykol, i keď to nejaký čas trvalo.
Horšie dopadol náš veliteľ Goran. Kráľ ho za zlyhanie v službe dal verejne zbičovať a degradovať. Goran bol hrdý muž a dosť ho to vzalo. Čoskoro odišiel od armády. Odvtedy som ho nevidel, ale počul som, že si kúpil dom v Remeselníckej štvrti. Žije tam vraj samotársky a veľmi skromne. Škoda, nebol to zlý chlap,“ dokončil veterán a oprel sa o cimburie. Náhle sa však strhol.
„Preboha, čo to bolo? Videl si to?“
„Čo som mal vidieť?“ nechápal Irian.
„Sám neviem, ale akoby som na pláni za riekou, jednu či dve míle odtiaľto na okamih zazrel nejaký pohyb.“
„Nič nevidím,“ vyhlásil mladík, bezvýsledne vypliešťajúci oči do tmy. „Čo by to mohlo byť? Nejaké zviera?“
„Možno. No možno to nebolo zviera. Pred týždňom sa vrátili zvedovia so správou, že kmene orkov sa začínajú zhromažďovať na východnej strane hôr. Ktovie, čo majú za lubom,“ povedal veterán zamyslene a ukázal rukou kamsi
ďaleko na západ, kde obchodná cesta mizla medzi výbežkami Talborských hôr a Kala – goru. „Možno by sme mali informovať kapitána, no čo ak sa mi to celé len zdalo? Pri všetkých bohoch, prečo musí byť akurát dnes zamračené?!“
Tu náhle, akoby samotní bohovia vyslyšali mužovu prosbu, mesiac vykukol cez štrbinu v mrakoch a zalial planinu striebristým svetlom. Irian pridusene vykríkol, starší vojak niekoľko krát zaklial. Potom sa obrátil k mladíkovi : „Ostaň tu, idem vyhlásiť poplach.“
Goran sa prudko posadil na posteli. Zmätene sa rozhliadol po temnej izbe, nechápajúc, čo ho vlastne prebudilo. Potom sa to ozvalo znovu. Dlhé, prenikavé, pozvoľna stúpajúce trúbenie. Goran tento zvuk poznal, i keď už uplynulo osem rokov odvtedy, čo sa naposledy ozval nad spiacim Svelgarom. Všetka ospalosť z neho razom spadla.
Vyskočil z postele a rýchlo sa obliekol. Srdce mu bilo ako splašené, hlavou mu vírilo množstvo otázok. Prečo ten poplach? Je mesto ohrozené? Priskočil k veľkej drevenej truhlici, v ktorej mal uloženú väčšinu svojich vecí a po chvíli hľadania z nej vytiahol železom pobitý kožený kabátec, oceľovú helmu a dlhý meč v obnosenej pošve. Rovnako ako väčšina bojaschopných mužov aj on bol povinný mať vlastnú zbraň a v prípade potreby sa zúčastniť na obrane mesta.
Vybehol na ulicu.
„Pohnite sebou, hlupáci, neviete, čo je to štvorstup?“ hulákal seržant Walkirk na zoraďujúci sa oddiel mestskej domobrany a so znechutením hľadel na ten blázninec okolo. Ospalí, zmätene sa tváriaci muži, nariekajúce ženy, deti pletúce sa pod nohy. A kráľovské nariadenie pritom hovorilo jasne – v prípade bojového poplachu majú nemobilizovaní ostať vo svojich domovoch, aby neprekážali vojsku.
Neustále naňho doliehali ľudia s otázkou, čo sa vlastne stalo. Rozčuľovalo ho to, pretože sám to poriadne nevedel. Hneď ako vypukol poplach mu totiž pridelili pisára so zoznamom občanov a poslali ho do Remeselníckej štvrte zorganizovať domobranu. Dozvedel sa akurát toľko, že za riekou boli spozorovaní orkovia.
V záplave ľudí zazrel Gorana Lavarotha, svojho bývalého veliteľa. Chcel sa mu aj prihovoriť, nakoniec si to však rozmyslel. Dopočul sa, že z Gorana sa v posledných rokoch stal samotársky čudák.
Walkirk náhle začul klapot konských kopýt a vzápätí na to zbadal mladého panoša na koni, ako sa prediera davom smerom k nemu. Rozbehol sa mu naproti. Nedočkavo vytrhol z mladíkových rúk list a pustil sa do čítania. Po chvíli sa obrátil k domobrancom.
„Vojaci!“ vykríkol a hluk okolo pozvoľna utíchol. „Určite by ste radi vedeli, čo vás vyhnalo z vašich teplých postelí na toto námestie. Nebudem vám to teda tajiť. Naše mesto pred chvíľou napadlo niekoľko stovák orkov. Našťastie sme ich včas spozorovali, takže sa nám ich podarilo bez väčších strát odraziť. Na Rybnom námestí sa teraz zoraďuje jazda, aby ich zadupala do zeme. A pokiaľ ide o nás … koľko mužov ešte chýba, pisár?“
Muž prebehol pohľadom zoznam : „Asi štyridsať.“
„Nemôžeme na nich čakať, do pätnástich minút musíme obsadiť pozície na severných hradbách. Ty, pisár, sa vráť do paláca a spíš ich mená, na nich príde rad neskôr. A ostatní, poklusom za mnou!“
Seržant sa rozbehol a počul, ako ho zvyšok oddielu nasleduje. Ulice boli plné ľudí, no všetci ochotne ustupovali z cesty náhliacim sa vojakom. „Zničte tie netvory!“ vykríkla jedna žena a Walkirk sa zatváril najstatočnejšie ako len vedel. Ako hrdina nejakého z tých bláznivých eposov, pomyslel si a krátko sa zachechtal. V tej chvíli sa mu zazdalo, akoby z diaľky počul slabé trúbenie. Zmätene sa rozhliadol, no nezdalo sa, že by niekto z ľudí okolo počul niečo zvláštne. Seržant nespokojne potriasol hlavou a pridal do kroku.
Arctus surovo odsotil sivovlasého starca a rozbehol sa uličkou v dave, ktorá sa mu tým vytvorila. Ľudia naňho zlostne pokrikovali, no mladý kapitán stráže si ich vôbec nevšímal. Doteraz sa nespamätal z udalostí, ktorých bol pred krátkou chvíľou svedkom. Už ledva lapal po dychu, neodvažoval sa však spomaliť. Vedel, že ak chce prežiť, musí bežať čo najrýchlejšie.
Náhle si pred sebou všimol oddiel domobrany. V poslednej chvíli sa pokúsil zmeniť smer tak, aby vojakov minul čo najväčším oblúkom, no neúspešne. Veliaci seržant k nemu priskočil, schmatol ho za rameno a trhnutím otočil.
„Čo sa tu do riti robí?!“ zrúkol Walkirk celý bez seba a vrazil mladíkovi niekoľko faciek.
„Orkovia! Valia sa zo severu!“ vyrážal zo seba Arctus, márne sa snažiaci vytrhnúť z mužovho zovretia. „Sú ich tisíce! Hradby sú stratené!“ kričal a divoko ukazoval smerom k severným hradbám. Ako potvrdenie jeho slov sa odtiaľ vzápätí ozval prenikavý ľudský výkrik, plný hrôzy a bolesti.
„Vojaci!“ snažil sa Walkirk prekričať hluk, ktorý náhle zavládol všade okolo. „Situácia je zrejme omnoho horšia, než sa zdalo predtým. Musíme sa čo najrýchlejšie spojiť s kráľovskou armádou. Spolu ich možno ešte dokážeme zadržať!“
Nikto ho však nepočúval. Seržant bezmocne sledoval, ako jeho vojaci odhadzujú zbrane a dávajú sa na bezhlavý útek. Všade zavládla panika, krik a nárek.
„Zbabelci! Blázni!“ vykríkol zúrivo. „Takto nezachránite seba ani svoje rodiny. Skapete do jedného!“
Goran sa hnal tmavou bočnou uličkou a za jeho chrbtom doznieval krik rozzúreného seržanta. Počiatočný nával paniky rýchlo opadol a veterán bol čoskoro schopný chladného uvažovania. Ak mal kapitán pravdu, mesto je odsúdené k záhube. Pravidelná armáda je príliš malá na to, aby votrelcov zastavila a na pomoc obyvateľov mesta sa zrejme spoliehať nedá. Kade však uniknúť? Útek po súši vylúčil Goran takmer okamžite. Náčelník orkov zrejme prikázal časti armády obkľúčiť Svelgar tak, aby z neho nikto živý neunikol. A keby sa mu aj podarilo dostať sa z mesta, čo potom? Čakalo by ho niekoľko dní namáhavého pochodu v divočine bez akýchkoľvek zásob a vybavenia. Ostávala jediná možnosť. Pol míle južne od západnej brány sa nachádzal v slepom ramene Albary riečny prístav. Ak sa tam dostane a zmocní sa člna, nikto ho už nezastaví. Do rána bude v najbližšej rybárskej osade.
S novou energiou sa rozbehol ulicami. Mieril na juhozápad. I keď tu hrozilo väčšie nebezpečenstvo, že narazí na oddiely orkov, bola to najkratšia cesta k prístavu.
Všade naokolo vládol chaos. Muži a ženy bezradne pobiehali, mnohí z nich ešte stále odmietali uveriť tomu, čo sa stalo. Akí ste zrazu všetci bezradní, pomyslel si Goran s istým zadosťučinením. Dlhé roky ste sa ma
stránili a uškŕňali sa mi za chrbtom, ale dnes to budem ja, kto bude žiť a vy, kto zomriete. Už dávno som mal odtiaľto odísť a začať niekde inde odznova.
Goran bežal zo všetkých síl, ale zvuky vraždenia sa neustále približovali, až mal pocit, že sa ozývajú zo všetkých strán. Ulice tu boli takmer ľudoprázdne. Väčšina obyvateľov ušla na juh, len na zemi ležalo pár schúlených tiel nešťastníkov, ktorých dav ušlapal v panike. Veterána prekvapilo, že nikde nevidel oddiely mestskej gardy. Vojaci by možno dokázali zorganizovať odpor, no bez ich prítomnosti prepadla väčšina ľudí beznádeji. Len na jedinom mieste videl skupinu asi tridsiatich ozbrojených chlapov stavať z prevrátených vozov a kusov nábytku primitívnu barikádu.
Ulica sa prudko stočila a vyústila na malé námestie. Goran strnul a šokovane hľadel na výjav, ktorý sa mu naskytol. Po celom priestranstve boli roztrúsené dosekané mŕtvoly. Muži, ženy, deti. Uprostred námestia ležalo asi pätnásť vojakov a mŕtvoly orkov okolo dokazovali, že svoje životy nedali bez boja. Celú scénu osvetľovala krvavočervená žiara z horiacich domov.
Goran už-už chcel čo najväčším oblúkom obísť miesto masakru, náhle si však všimol čosi zvláštne. Vojaci neboli odetí v zelenočiernych farbách mestskej gardy, miesto toho na sebe mali striebristé krúžkové košele a purpurové plášte. V meste vari nebolo človeka, ktorý by tie farby nepoznal a Goran nebol výnimkou. Boli to farby osobnej stráže Ulfa Dorkheima, predsedu Kupeckej gildy a zároveň jedného z najbohatších mužov mesta. Dorkheim svoj majetok získal na spracovaní a predaji kvalitného dreva, vyskytujúceho sa v lesoch v okolí Svelgaru. Goran uňho niekoľkokrát pracoval ako drevorubač, keď si potreboval zarobiť peniaze na živobytie. Dorkheim bol obávaný obchodník. Svoju stráž využíval nielen na osobnú ochranu, ale najmä na vymáhanie dlhov a zastrašovanie nepohodlných konkurentov.
Goran sa rozbehol naprieč námestím. Kupcovo telo našiel prebodnuté medzi mužmi, ktorí ho mali chrániť. Veterán sa k nemu sklonil a hoci sa mu z toho obracal žalúdok, hnaný silnejším popudom sa pustil do prehliadky mŕtvoly. Netrvalo to dlho. Len čo rozhrnul mužov krvou nasiaknutý plášť, všimol si za kupcovým opaskom mešec. Dychtivo po ňom siahol. Ruky sa mu triasli, no nakoniec sa mu podarilo rozviazať ho. Vnútri sa niečo zaligotalo a on ostal stáť ako primrazený.
„Preboha!“ vykĺzlo mu nakoniec z úst. Veterán ohromene hľadel na rubíny, smaragdy, ónyxy a ďalšie drahokamy, ktorých mená nepoznal. Nevyznal sa síce v trhových cenách, ale bolo mu jasné, že tento poklad mu zaistí pohodlný
život až do smrti. Na okamih pocítil strach z obrovského majetku, ktorý sa mu tak nečakane dostal do rúk, rýchlo ho však zahnal a strčil si mešec za opasok. Vrhol ešte jeden pohľad na kupcovu tvár stiahnutú v smrteľnom kŕči a zmizol v spleti ulíc.
Jens Inger otupene hľadel na ťažký kyjak v rukách približujúceho sa orka. Kdesi hlboko v jeho podvedomí ho akýsi hlas úpenlivo prosil, než vstane a pokúsi sa o útek, on ho však nepočúval. Už mu na ničom nezáležalo.
Všetko to prišlo príliš rýchlo. Len pred malou chvíľou postával so svojimi susedmi na ulici a dohadoval sa s nimi o príčinách poplachu. Niekoľko mužov sa šomrajúc náhlilo do boja a kupec pripomínal svojej manželke Iris, aké prezieravé bolo zaplatiť do kráľovskej pokladnice päťdesiat zlatých a vyhnúť sa tak brannej povinnosti. A potom náhle krik, panika, orkovia v uliciach. Bola ich len hŕstka, no nečakali odpor a bažili po krvi. Nerátali však s divokou, zo zúfalstva zrodenou silou mužov a žien zahnaných do kúta. Inger zdesene sledoval svojich priateľov, ktorí v živote nedržali v ruke meč, ako sa bezbranní vrhajú do nerovného zápasu.
On sám to nedokázal. Potácavo sa rozbehol preč, avšak už po pár krokoch sa mu slabosťou podlomili nohy a on sa zrútil na zem. Temenom narazil na niečo tvrdé a na chvíľu stratil vedomie. Keď sa spamätal, bolo už po všetkom. Pri nohách sa mu chúlila vzlykajúca Iris, no inak sa zdalo, že v uličke nieto živej duše. Inger si už-už myslel, že sa mu nejakým zázrakom podarilo vyviaznuť, keď z temnoty pred ním vyrástli siluety dvoch orkov. Pridusene zastonal.
Jeden z orkov vykročil dopredu, obnažujúc tesáky v ohavnom úškľabku. Náhle sa však zarazil a ostal v tichosti stáť, akoby niečomu načúval. So znepokojením pozrel na svojho druha. Obchodník to vzápätí začul tiež – dupot nôh na kamennej dlažbe. Zvuk prichádzal z ulice pretínajúcej tú, na ktorej stáli a rýchlo sa približoval. Orkovia sa s pripravenými zbraňami rozbehli ku križovatke, to sa však už spoza rohu vynoril mohutný, zarastený muž. Pri pohľade na orkov ostal najprv primrazene stáť, potom ale s výkrikom tasil meč a vrhol sa im v ústrety. Uličkou sa rozľahlo rinčanie zbraní.
Spočiatku sa zdalo, že muž nemá proti dvojici orkov veľa šancí. S mečom zaobchádzal dosť neohrabane, len s problémami ustupoval pred dopadajúcimi ranami. Postupne sa však jeho pohyby stávali plynulejšími a čoskoro bol pre
orkov dôstojným protivníkom.
Inger ohromene sledoval divoký súboj. V hlave mal ešte stále zmätok, no uvedomil si, že ak ten muž zomrie, jeho a Iris už nič nezachráni. Rozhodol sa. Z meravej ruky stolára Korbara vybral krátku dýku a neistým krokom vyrazil ku skupinke bojujúcich. Keď sa ocitol pol tucta krokov za chrbtom najbližšieho orka, na okamih zaváhal. Dýka v jeho rukách mu pripadala smiešne malá a on nemal odvahu priblížiť sa na dosah orčích zbraní. Nakoniec ju uchopil za čepeľ, namieril a hodil. Mal šťastie. Dýka sa orkovi zabodla do krku a ten sa s prenikavým výkrikom zvalil na zem. Druhý ork sa prekvapene obrátil, čo muž okamžite využil na to, aby mu rýchlym pohybom preťal hrdlo. Ulička stíchla.
„Vďaka,“ hlesol muž, lapajúc po dychu. „Ste v poriadku?“
„V meste sú orkovia!“ vyrazil zo seba Inger zdesene. „Vraždia, pália, ničia! Ako je to možné!?“
Muž sa naňho skúmavo zahľadel a zamyslene zmraštil obočie. „Mesto padlo,“ vyhlásil nakoniec. „Ja mierim do prístavu, tade sa hádam bude dať uniknúť. Ak chcete, môžete ísť so mnou.“
Goran si všimol, že Iris s Ingerom zaostali a neochotne zastal. Namrzene hľadel na blížiacu sa dvojicu. Začínal ľutovať, že ich so sebou vôbec bral. Nie som im vôbec nič dlžný, pomyslel si. Ja som pomohol im a oni mne, sme teda vyrovnaní. Napriek tomu ich však nedokázal len tak opustiť, sám im predsa ponúkol pomoc. A okrem toho, aj keď si to odmietal pripustiť, mu na osude týchto dvoch mladých ľudí začínalo záležať.
Obaja manželia ho medzitým dobehli. Inger otvoril ústa, akoby chcel povedať niečo na ospravedlnenie, ale veterán len mávol rukou a vydal sa na cestu.
Hoci sa Goran sa v kupeckej štvrti veľmi nevyznal, vedel, že ak udrží smer, cesta ho skôr či neskôr dovedie na Rybné námestie. Rybné námestie sa rozkladalo pri západnej mestskej bráne a viedla odtiaľ rovná cesta priamo k prístavu. Práve tu sa mala zhromažďovať svelgarská armáda, aby sa pokúsila zastaviť orčích nájazdníkov. Gorana napadlo, že by sa k nej mohol pripojiť, rýchlo však tú myšlienku zahnal. Už dávno nebol vojakom a nemal najmenšiu chuť zomrieť za stratenú vec.
Všimol si, že ulica pred ním prechádza do otvoreného priestranstva
a nadšene sa rozbehol. Veril, že cieľ jeho cesty už nie je ďaleko.
Keď však dobehol na koniec ulice, prekvapene zastal. Pred ním sa skutočne rozprestieralo Rybné námestie, ale nenaskytol sa mu pohľad, ktorý očakával. Nebola tu žiadna armáda, len pár stovák vydesených mešťanov. Mestská brána bola dokorán otvorená a jej okolie bolo posiate mŕtvymi, no orkov nikde vidno nebolo. Goran si nedokázal vysvetliť, čo sa tu stalo, teraz však nemal čas zaoberať sa tým. Mal naponáhlo.
Rozbehol sa krížom cez námestie, obratne kľučkujúc medzi skupinami ľudí. Bol už asi v polovici priestranstva, keď si spomenul na Ingera a Iris. Obzrel sa a s úžasom zistil, že ho okrem manželov nasleduje asi tucet mešťanov. Predtým by ho to bolo nahnevalo, teraz však pocítil náhly nával pýchy. S hrdosťou hľadel na týchto zúbožených, bezbranných ľudí, pre ktorých znamenal jedinú nádej na prežitie.
S novým odhodlaním vyrazil vpred a už po chvíli ho pohltilo ústie protiľahlej uličky. Ulica vedúca k prístavu bola pustá a Goranovi chvíľu trvalo, než si jeho oči zvykli na tmu, ktorá tu vládla. Nebolo tu ani živej duše. Goran to nechápal. To sú ľudia naozaj takí hlúpi, že miesto toho, aby hľadali záchranu v prístave, čakajú na námestí ako dobytok na porážku? Ponorený do ponurých myšlienok si nevšimol čosi temné ležiace krížom cez cestu, zakopol o to a s nadávkami sa zvalil na zem. Keď však zbadal, o čo sa potkol, kliatby mu zamrzli na perách. Bolo to ľudské telo.
„Orkovia v prístave!“ zakvílil Inger. „To je koniec! Sme stratení!“
„Predbehli nás,“ zašepkal Goran skôr pre seba než pre ostatných. Zamrazilo ho, keď si uvedomil premyslenosť orkského plánu. Na okamih ho zaplavila vlna beznádeje, rýchlo sa však spamätal. „Koľko ich bolo?“ obrátil sa na mešťanov.
Z hlúčika vystúpil štíhly, opálený muž. „Všade naokolo bol hrozný zmätok, ale mohlo ich byť tak päťdesiat až sto,“ povedal. „Asi desať ich preliezlo hradby potom, čo bola armáda odvolaná, aby mohlo Jeho Veličenstvo aj so sprievodom bezpečne zdrhnúť z mesta. Než sme im v tom stihli zabrániť, otvorili bránu a na námestie na nahrnuli aj tí zvyšní. Myslel som, že vypukne masaker, no tie beštie vyrazili priamo k prístavu. Cestou…“
„Vďaka, to stačí,“ prerušil ho Goran. „Aj tak nemáme na výber, musíme ísť do prístavu. Bude to nebezpečné, ale hľadať teraz inú cestu by bola hotová samovražda. Držte sa hneď za mnou. A nech si každý nájde nejakú zbraň, boju sa asi nevyhneme.“
Skupinka postupovala temnou uličkou. Už zďaleka k nim doliehal rev ranených a umierajúcich a kdesi v diaľke, kde tušili koniec ulice sa rozlievala krvavočervená žiara. „Zapálili doky,“ zaškrípal zubami Goran. Všade naokolo ležali mŕtvi, prevažne ľudia. Našťastie nie všetci z nich boli neozbrojení a tak keď skupinka dorazila na koniec ulice, každý z mešťanov zvieral v ruke sekeru, meč či primitívny kyjak.
Otvoril sa im pohľad na prístav. Všade, od prístavných mól cez široké nábrežie až po doky sa rojili drobné postavičky, bojovali a umierali. Goran pohľadom zhodnotil situáciu. Orkom sa síce podarilo zapáliť väčšinu dokov, pár budov však ešte stále unikalo plameňom. Z ich dokorán otvorených vrát sa hrnuli ľudia. Niektorí z nich niesli ťažké rybárske člny, zvyšní odrážali útoky orkov, ktorí sa ako zmyslov zbavení rojili po prístavisku a zabíjali každého, na koho narazili. Orkov nebolo veľa, no i tak sa im podarilo porúbať niekoľko posádok skôr, než sa dostali s člnmi k vode.
„Aby sme sa dostali k člnom, budeme sa musieť prebiť cez tamtých,“ vyhlásil Goran a ukázal na oddiel takmer dvoch tuctov orkov, ktorí zatláčali ľudských bojovníkov. „Vyrazíme na nich, všetci a naraz, len vtedy máme šancu. Potom sa už každý bude musieť postarať sám o seba, tak veľa šťastia. Pripravení? Za mnou!“
Goran tasil meč a rozbehol sa k prístavisku. Letmý pohľad mu potvrdil, že ho všetci do jedného nasledujú. Srdce mu naplnila divoká, nespútaná radosť. Bol hrdý sám na seba, že dal týmto zúfalým ľuďom, ktorých jeho bývalí druhovia opustili nádej a teraz ich viedol do boja.
Veterán sa rútil v čele útočného klinu, ktorý rýchlo naberal rýchlosť. Pohyboval sa dlhými skokmi, nohami sa ledva dotýkal zeme. Videl, ako niektorí orkovia prekvapene obracajú hlavy a krikom upozorňujú svojich druhov na nové nebezpečenstvo. Goran pochopil, že orkov nezastihnú nepripravených. Zúrivo zareval. V tom jedinom výkriku sa odrazilo všetko, čo videl a zažil, horiace mesto, mŕtvi v uliciach. Vzápätí sa k nemu pripojilo ďalších dvadsať hlasov, plných zúfalstva a hnevu.
Keď orkovia zbadali, že sa na nich s revom rúti oddiel ozbrojencov, začali sa rýchlo preskupovať. Niekoľkí sa dali s krikom na útek, ale zvyšok sa postavil, aby čelil útoku. Nečakali dlho.
Obe formácie sa s ohlušujúcim revom zrazili. Goran len s ťažkosťami odrážal množstvo rán, ktoré sa naňho ihneď zosypali. Odrazil meč mieriaci mu na hlavu a len tak-tak stihol uskočiť pred dopadajúcim kyjakom. No ľahkú orkskú šabľu si všimol až vo chvíli, keď preťala kožený kabátec a zaryla sa mu do tela tesne nad bedrovou kosťou. Veterán bolestne vykríkol a chytil sa za zranený bok, no to sa už okolo neho prevalili ľudskí bojovníci, sekali, bodali a zabíjali. Orkská formácia zakolísala a rozpadla sa. Prístavom zaznel víťazný pokrik ľudí.
Priestor okolo Gorana sa konečne uvoľnil a on sa rozhodol, že nastal vhodný čas na útek. Rana na boku ho bolela a dosť krvácala, nebola však našťastie hlboká. Všimol si, že Ingerovi, Iris a niekoľkým ďalším ľuďom sa podarilo zmocniť širokého rybárskeho člna, ktorý ležal pár metrov od móla a teraz ho spúšťajú na vodu. Rozbehol sa za nimi, no to už odrazili od brehu a zo všetkých síl hnali loďku k ústiu zátoky. Keď dobehol na mólo, práve míňali jeho opačný koniec.
„Čakajte, vy blázni!“ zreval Goran a vrhol sa vpred. Dobehol na koniec móla, odrazil sa a skočil. Chvíľu letel vzduchom, no vzápätí už dopadol na všetky štyri na dno člna. Pod nohami mu zapraskali drevené dosky a celá loďka sa nebezpečne rozkývala, našťastie však náhly náraz vydržala. Goran sa rýchlo pozviechal a vrhol sa ku veslám.
Zo všetkých síl zabral a čln vystrelil po vodnej hladine. Nad hlavami im lietali šípy, z brehu k nim doliehal rev orkov i ľudí. A potom sa koryto rieky náhle zúžilo a nad nimi vyrástli dve kamenné veže, chrániace vstup do prístavu. Ešte pár záberov a pred nimi sa matne zaleskla hladina rieky.
Goran mal teraz konečne čas prezrieť si svojich nových spoločníkov. Okrem Ingera a Iris nimi boli chudý, kostnatý mladík a postaršia žena, v ktorej veterán spoznal krčmárku od Speneného džbánu. Na kormidelníckej lavičke sedel nízky šľachovitý starec, ktorý loď ovládal so zručnosťou skúseného rybára. Hoci bezprostredné nebezpečenstvo už pominulo, nikto z veslárov sa neodvažoval zvoľniť tempo. Goran to chápal. Sám bol hlboko otrasený tým, čo práve zažil a bol rozhodnutý neodpočinúť si, dokiaľ bezpečne nepristanú v najbližšej rybárskej osade.
Spočiatku ich sprevádzalo niekoľko ďalších člnov, ktorým sa tiež podarilo uniknúť z prístavu. Boli však omnoho rýchlejšie ako ich rybárska bárka a Goran musel napriek všetkej snahe sledovať, ako sa vzďaľujú. Napokon aj posledný z nich zmizol v temnote a šiesti druhovia osameli. Veslovali potichu, jediný zvuk, ktorý sa ozýval bolo prerývané dýchanie veslárov a špliechanie vody.
Za iných okolností by Goran musel obdivovať scenériu, ktorá sa im naskytala. Mesto nechali ďaleko za sebou, po oboch stranách Albary sa teraz tiahli trávnaté pastviny. Rieka pred nimi sa vlnila ako strieborná stuha, studené mesačné svetlo dodávalo celej scéne prízračný nádych. Z rákosia pri brehoch sa ozývalo kŕkanie žiab. Ale veteránove myšlienky sa neustále navracali k umierajúcemu mestu, k tisícom ľudí vraždených v jeho uliciach. „Ako sa to mohlo stať?“ pýtal sa sám seba. Ako sme sa mohli nechať takto prekvapiť? Orkovia museli niekde na severe prekročiť rieku a pochodovať…
„Pozrite, veža!“ vtrhol mu do myšlienok hlas starého rybára. Veterán sa prudko obzrel. Mesto ležalo ďaleko za nimi, jeho obrysy sa už len nejasne črtali oproti nočnej oblohe. Avšak rybárova ruka ukazovala vyššie, tam, kde sa vysoko nad úroveň hradieb týčila Obsidiánová veža, hlavné sídlo mágov a učencov Svelgaru. I napriek veľkej vzdialenosti Goran jasne rozoznával výboje energie a plamenné jazyky všetkých farieb, ktoré sa prevaľovali sem a tam asi v dvoch tretinách výšky veže. Vo veži sa bojovalo a nebolo ťažké predpovedať, ako ten boj dopadne. Záblesky bitky neustále stúpali, ako orkovia dobýjali ďalšie a ďalšie poschodia. A potom sa náhle vnútri veže oslepivo zablesklo a z okien vystrelili prúdy ohňa. Ničivá explózia roztrhala múry veže a rozmetala žeravé kamenné kvádre do širokého okolia. Veža sa zatriasla v samotných základoch, obrovské bloky kameňa praskali a s rachotom sa zosúvali. Do minúty bolo po všetkom.
Skupinka utečencov ohromene hľadela na to desivé, no zároveň fascinujúce divadlo. Až teraz si naplno uvedomili rozsah katastrofy, ktorá ich postihla. Spomenuli si na svoje drancované domovy, no svojich blízkych, ktorí zrejme nemali toľko šťastia ako oni. Ozval sa tichý, potlačovaný vzlykot. Jediný Goran vesloval mlčky, nemal príbuzných ani priateľov, za ktorými by mal dôvod smútiť.
Cesta pomaly ubiehala. Gorana sa začala zmocňovať únava, celé telo ho neznesiteľne bolelo. Niektorí z jeho druhov upadli do akéhosi polospánku, už len automaticky sa zapierali do vesiel.
Trávnaté pastviny nechali za sebou a ponorili sa do lesa. Rieka sa tu zužovala, jej prúd sa stal dravším. Konáre stromov sa nakláňali hlboko nad vodu a zatieňovali svetlo hviezd. Všade bolo zvláštne neprirodzené ticho. Gorana to znervózňovalo. Aj ostatní sa tvárili stiesnene, bojazlivo sa obzerali okolo seba a strhávali sa pri každom, aj tom najslabšom zvuku.
„Je tá osada ešte ďaleko?“ spýtal sa mladík nervózne rybára. „Nepáči sa mi to tu.“
„Ťažko povedať,“ pokrčil muž ramenami. „Rieka sa v týchto miestach dosť krúti, ale môže to byť tak šesť, sedem míľ, nie viac. Mali by sme tam doraziť pred svitaním. Možno pošlú hore prúdom niekoľko člnov, keď sa dozvedia, že mesto…“
„Počuli ste to?“ zašepkala pridusene Iris. „Praskot vetiev! V tamtom kroví! Niečo tam je!“
„Akiste nejaké zviera, ktoré sa prišlo napiť vody,“ vyhlásil mladík, ale neznelo to príliš isto.
„To neznelo ako zviera. Čo ak…“
„Buď už prosím ťa ticho!“ prerušil ju mladík príkro. „Nezažili sme už toho dnes dosť? Musíš nás ešte aj teraz strašiť…,“ mladík náhle vydal bublavý zvuk, chytil sa za krk a zosunul sa na dno člna. Z jeho šípom prestreleného hrdla sa valila krv. Iris zdesene zvrieskla. Z brehu sa ozval triumfálny rev orkov.
„Veslujte! Nemôže ich byť veľa!“ kričal Goran. Veterán sa krčil za nízkym bokom lode, ktorý ho ako-tak chránil pred strelami a zo všetkých síl sa zapieral do vesiel. Všade okolo svišťali šípy. Väčšina z nich im neškodne preletela nad hlavami, len niektoré sa s hlasným ťuknutím zabodli do boku člna. Veterán začínal veriť, že uniknú. Náčelník orkov tu zrejme nechal len pár lučištníkov, ktorých mohol postrádať pri útoku na mesto.
Pred ním sediaci Inger varovne vykríkol. Goran zdvihol hlavu a zaklial. Z úkrytu pod prevísajúcimi konármi stromov pri pravom brehu asi sedemdesiat metrov pred nimi vyrazila loďka a zamierila ku stredu rieky. Bol to jeden zo svelgarských rybárskych člnov, ale teraz v ňom sedela štvorica orkov a zo všetkých síl zaberala veslami, aby skrížila utečencom cestu.
Rybár sa oprel do vesla a prova lode sa vychýlila doľava. „Rýchlejšie!“ kričal. „Pokúsime sa ich obísť zľava!“ Jeden z orkov v loďke zdvihol luk a vystrelil. Goran sa prikrčil, ale šíp preletel vedľa neho a zasiahol rybára do hrude. Muž sa zakymácal. Vzápätí nato sa s tlmeným stonom prevalil do vody.
Vzdialenosť medzi oboma loďkami sa rýchlo zmenšovala. Čln utečencov letel po vodnej hladine ako šíp, ale orkovia mali pred sebou kratšiu trasu. Veterán vedel, že to, či okolo nich stihnú prekĺznuť alebo nie, bude závisieť na zlomkoch sekundy.
20 metrov … 15 metrov … 10 metrov. Goran posledný krát zabral, tasil meč a prikrčil sa na lavičke. „Držte sa vľavo!“ stihol vykríknuť na svojich druhov skôr, než sa obe lode zrazili.
Prova ich člna len zľahka oškrela špičku orkskej loďky, ale i to stačilo na to, aby sa loďka silno rozkývala. Náhly náraz ju zvrtol a vzápätí nato sa obe lode zrazili bokmi.
Goran bol pripravený. Len čo sa loďka orkov priblížila na dosah, zaútočil. Než stihol najbližší netvor zareagovať, veteránov meč mu prešiel ramenom a uviazol hlboko v hrudníku. To sa však už spamätali aj ostatní orkovia. Jeden z nich preskočil do člna utečencov, no než stihol nabrať rovnováhu, do hrude ho zasiahlo ťažké drevené veslo. Ork rozhodil ruky, urobil pár krokov dozadu a prepadol cez nízky okraj člna do vody.
Krčmárka triumfálne vykríkla, no vzápätí sa pri nej zjavil druhý ork a bez váhania ju prebodol. Potom sa vrhol ku Goranovi, ktorý stál na prove lode a bojoval s posledným orkom. Veterán sa zvrtol a inštinktívne zdvihol meč, takže úder šabľou, ktorý mu mal rozťať lebku sa neškodne zviezol po čepeli. Ork zúrivo zareval a znova sa zahnal, úder však nedokončil. Nechápavo vytreštil oči na čepeľ, ktorá sa mu náhle vynorila z hrude a zvalil sa na dno člna. Za ním sa zjavil Inger, v ruke meravo zvieral skrvavený meč.
Posledný ork využil okamih Goranovej nepozornosti a zahnal sa kyjakom. Veterán v poslednej chvíli zdvihol meč, ale ťažšia zbraň prerazila jeho kryt a zasiahla ho do helmy. Goran sa zapotácal, hlava mu treštila od bolesti. Videl, ako sa ork napriaha k ďalšej rane. Prikrčil sa a z posledných síl bodol. Pocítil, ako sa jeho meč ponára do orkovho tela, keď mu na hlavu dopadla drvivá rana a on stratil vedomie.
„Potrebujem viac látky, ešte stále to presakuje!“ vyhlásila Iris zúfalo. Žena sa skláňala nad bezvládnym Goranom a zo všetkých síl sa snažila zastaviť krvácanie z rozbitej hlavy. Okrem nej bol v člne už len Inger, sedel na mieste kormidelníka a udržiaval loďku v strede rieky. Všade naokolo vládlo ticho, orkov nechali ďaleko za sebou.
Inger si zo svojej hodvábnej košele odtrhol široký pruh látky a podal ho Iris.
„Prežije to?“ spýtal sa starostlivo, zatiaľ čo žena preväzovala skrvavenú hlavu.
„To dúfam, ale stratil veľa krvi. Prilba ho zachránila, ale aj tak ho bude treba neskôr poriadne ošetriť. Preboha, tu má ďalšiu ranu! Tuto na boku!“
Iris rozhrnula Goranovu tuniku a prezrela zranenie. „Nie je to hlboké, ale bude to treba previazať,“ vyhlásila po chvíli. Náhle jej však zrak padol na mešec za mužovým opaskom. Zvedavo po ňom siahla a potiahla za šnúrku, ktorá ho zväzovala. Na dno člna sa vysypalo čosi ligotavé. „Preboha!“
Chvíľu sedeli bez slova, oči upierali na poklad pred nimi.
„To nemôžeme urobiť,“ hlesla nakoniec Iris.
„Iris, ale my to musíme urobiť,“ zašepkal Inger. „Musíme.“
„Zachránil nám život…“
„On nám, ale aj my jemu, sme si vyrovnaní. Ten mešec aj tak musel niekomu ukradnúť, nemá naň o nič väčšie právo ako my. Iris, nemôžeme si nechať ujsť takúto šancu. Prišli sme o všetko, ako budeme žiť? A čo naše dieťa? Má vyrastať v chudobe a špine?“
„Nemôžeme ho len tak zabiť!“
„My ho nezabijeme, iba ho necháme ležať na brehu.“
„Veď to neprežije!“
„Bude to tak lepšie.“
Ich rozhovor už netrval dlho. Prirazili ku brehu a nechali telo ležať v lesnom podraste. Ich čln čoskoro zmizol za ohybom rieky.