Keď som bola malá, ako každé dieťa som bola raz do roka vyslaná k babke na prázdniny. A ako každé dieťa (alebo prinajmenšom skoro každé) som si vykrmovanie a koláčiky u babky užívala ako sa dalo, dokonca aj sľúbená zmrzlina na ceste z kostola stála za to, aby som tam každú nedeľu merala cestu. Viem, výchovné metódy formou sladkej odmeny nie sú moc odporúčané, za to však vysoko využívané. Boh mi to určite odpustí, pretože som si celkom istá, že sám musí byť niekedy znudený tými večne sa opakujúcimi omšami.
Čo som však na prázdninách u babky milovala najviac, bol ten obraz. Stratený v prachu a čase na povale, odložený na tom najtemnejšom mieste, opradený pavučinami a zabudnutý ako nepoznaný hrdina. Nikdy som nepochopila čo všetky deti tak fascinuje na povale, keď na nej hľadajú skryté poklady a v hrudi ich tlačí ten nádherný pocit napätia a dobrodružstva, napriek tomu, že nájdu iba staré kufre a pár bôt. Zamilované listy, ktoré dedko písal babke, alebo ukryté pohladnice od neznámeho milenca…či snáď priateľa? Pred očami sa mi vždy odvíjalo tisíc príbehov, no ani jeden ma nefascinoval tak, ako žena z obrazu.
Očistila som ho od prachu a pavučín, vysvetlila pavúkom ako sa to má s podnájmom, a že si budú musieť hľadať nové bývanie. Ukázala som im starý babkin kufor – je priestornejší, tmavší, a určite im budú to luxusné bývanie všetky ostatné pavúky závidieť. A tak som sa dostala k obrazu. Žena z neho na mňa hľadela nádhernými, zeleno-modrými očami, a jej medené vlasy sa leskli akoby slnko žiarilo iba pre ne. Bola priam dokonalá – pamätám si, že to bola prvá vec ktorá ma pri pohľade na ňu napadla – dokonalá. Mala ten zvláštny sebavedomý pohľad, aký mama používala na otca, a on bol ako baránok, až na to že mamin pohľad nikdy nebol až takýto silný. Ten obraz ma fascinoval od prvej chvíle ako som ho vzhliadla – najprv to boli iba časté návštevy na povalu, neskôr som si ho zniesla dolu a presedela pri ňom hodiny, predstavovala si jej život, vymýšľala pre ňu dobrodružstvá, a v každej mojej predstave bola jednoducho..dokonalá.
Keď som bola trochu staršia a naučila sa kresliť, prvé čo som nakreslila bola jej tvár. Nikdy nebola tak dokonalá ako na tom obraze, a to ma hnalo kresliť ďalej a viac, ďalej a lepšie. Napriek obdivu okolia a otázok kto je tá prekrásna žena, ktorú všade kreslím, som nikdy nebola spokojná. Mojim obrazom chýbala tá iskra, ktorá jej sálala z očí, to sebavedomie s akým sa dívala na svet, na mňa…vždy som jej tak trochu závidela, aj ten dokonalý život ktorý som jej vymyslela.
Nikdy som to nevzdávala, a kreslila ju ďalej – kreslila som ju ako malé dievča, všade obľúbené, kreslila som ju v škole, ako sen všetkých študentov, kreslila som ju doma ako sen všetkých rodičov…a môj pohľad snáď tisíckrát zaletel k mojim nedokončeným úlohám a prázdnym diárom, no vždy som kreslila ďalej. Jej prvú lásku, jej princa na bielom koni, jej dokonalú svadbu a dokonalých svokrovcov.
Vtedy som jej dala meno Sára.
Možno som si ani nevšimla, ako som sama dospela a pretĺkala sa životom, s večne nespokojnými rodičmi za chrbtom – prvoradá bola Sára a jej dokonalý život. Kreslila som ako blázon, jej dokonalú prácu a krásu ktorá všetkým vyrážala dych. Predstavovala som si ako ráno vstáva, od svojho úžasného muža, sprchuje sa a oblieka si najnovšie a najmódnejšie oblečenie, ktoré jej dokonale sadne. Ako nastúpi do auta, a keď vystupuje v práci, všetci muži na ňu hľadia a snívajú o nej, túžia ju vlastniť. Zavrela som oči a videla aká je krásna, a múdra, a šikovná…a má všetko.
Neskôr som si uvedomila, že v Sárinom živote predsa len niečo chýba. Opäť som teda kreslila – Sáru s bruškom, a neskôr s dvomi nádhernými deťmi, chlapcom a dievčatkom. Sáru s rodinou na výletoch, na dovolenkách, ich prvé kroky a prvý deň v škole…dve dokonalé deti a jedna dokonalá rodina. Sára bola úžasná mama a úžasná žena. Úspešná vo svojej práci, obdivuhodná, a tak, tak prekrásna.
Jedného dňa som chytila do ruky ceruzku a sadla si pred televízor, ako som to často robievala keď som potrebovala mať pozadie pri kreslení. Práve išli správy, a redaktor rozprával o smrti nejakej 36-ročnej ženy, ktorá si podrezala žily. Trochu som prižmúrila oči, môj zrak sa v tej dobe dosť rapídne zhoršoval. Záber na veľmi pekný rodinný dom, ktorý kazila iba mŕtvola na nosidlách, zakrytá čiernym igelitom. Trochu ma striaslo, zvesti o smrti som nikdy nemala rada. Spod igelitu vykuklo zopár medených vlasov, ktoré aj napriek smrti žiarili akoby slnko svietilo iba pre ne.
Sára M., 36, matka dvoch detí, manželka a úspešná podnikateľka, dnes náhle a nečakane ukončila svoj život v kúpeľni, keď si podrezala žily. Príčiny zatiaľ nie sú známe, prípad vyšetruje polícia.
Susedia vraveli, vraj mala dokonalý život. Nevedia čo ju k tomu dohnalo. Bola tak krásna.
Bola tak krásna.
Oheň spálil všetky moje kresby spolu so všetkými snami a predstavami. Spálila som Sáru, tak ako to za chvíľu spravia aj jej príbuzní…oheň spáli, oheň očistí. Obraz som odložila na povalu, do najtemnejšieho kúta, nech zapadne prachom a pavučinami. Jej medené vlasy som prekryla plachtou, takisto ako jej belasé oči.
Už nemala meno. Opäť to bol len obraz na povale.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
