Poviedky Roberta E. Howarda mám rád. Aj conanovské, ale hlavne tie temnejšie, s atmosférou á la hmla zvíjajúca sa nad močiarom. Na takého Turlogha O'Briena nedám dopustiť… Preto som sa zbierke poviedok o poslednom piktskom kráľovi potešil. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že v zbierke s jeho menom je vlastne len jedna poviedka, ktorá môže nosiť meno Mak Morn…
V knihe je úvodník Davida Webera (sic!), príhovor pána Howarda a osem poviedok. Vlastne ani nie poviedok, pretože jeden z textov je len fragment, druhý epická báseň a dve poviedky sú akýmisi Nemedijskými kronikami. Posledné dve poviedky zbierky sú príbehy už spomínaného Turlogha O'Briena, ktoré s Mak Mornom súvisia – ale vyšli česky už niekoľko krát. Ostávajú teda dve poviedky… V jednej z nich je Mak Morn prítomný, ale hlavným hrdinom je skôr kráľ Kull, ktorého priviedol časom Mak Mornov čarodejník, aby mu pomohol v boji proti Rimanom. Mak Morn si v poviedke ani veľmi nezabojuje, ani sa inak neprejaví… A tak z celej zbierky ostal len jeden text, jeden príbeh, kde je Bran Mak Morn, kráľ Piktov, hlavným hrdinom. Jedna poviedka, Pomsta ze země, ktorá vyšla kde sa len dalo – pretože je to jedna z najlepších poviedok, ktoré Howard napísal. Nuž, takáto je zbierka o Branovi Mak Mornovi.
Ak odhliadnem od faktu, že som tú lepšiu časť knihy už niekde čítal, tak to nie je zlá zbierka. To v žiadnom prípade nie. Ak sa k nej dostane čitateľ, ktorý nevlastní Howardove texty od samizdatových Poutníkov až po zobrané Conanove spisy, tak dostane plnú hrsť tej najčistejšej sword & sorcery priamo od jej otca. Howard mal zmysel pre drsnú poetiku vresovísk, miloval dobrodružstvo a rád sa pozeral na dejiny ľudstva svojim vlastným pohľadom. Preto je Mak Morn dokonalým exemplárom bojovníka, posledným kráľom rasy odsúdenej na zánik. S mečom v ruke sa snaži vydobyť pre Piktov kus zeme, kde budú môcť dopísať svoju kapitolu v dejinách. Tlčie Rimanov hlava nehlava a pre česť svojho ľudu neváha vkročiť do pekelných jám. V knihe sú vlastne tri druhy textu.
Sú tu poviedky, ktoré nie sú poviedkami, a rozprávajú o osude Piktov ako prastarej rasy, ktorá pomaly vymiera, zatlačená najprv Keltmi a potom Sasmi a Rimanmi do zabudnutia. Sú to poviedky, ale ich prevažná časť je vyplnená rozprávaním o Piktoch, raz spomína prastarý náčelník kmeňa a raz čarodejník v tranze. Jadro týchto textov je v obraze rasy… ale nečíta sa to zle.
Potom je tu jedna poviedka s Mak Mornom a je to fakt „pecka“. Pikt, urazený do hĺbky duše sa za pomstou vyberá k prastarej rase, ukrytej už veky pod zemou. Do stávky dá vlastnú dušu a hrá vabank, v ktorom sa snaži vyhrať smrť pre rímskeho guvernéra Tita Sulla. Neprehrá, ale ťažko povedať, či zvíťazil. Atmosféra tejto poviedky je maximálna, čistá esencia strachu z temnoty, z hrôz, ktoré sa človeku v noci skrývajú za chrbtom. Výborná temná fantasy. A zvyšok zbierky tvoria poviedky, v ktorých nehrajú veľkú úlohu ani Piktovia, ani Mak Morn. Je to čistý Howard: dobrodružstvo, exotické prostredie, rýchle dialógy a strhujúci dej. Mágia dostáva zabrať, každému čarodejníkovi sa čaruje zle, keď má v čele zaseknutú sekeru. Čistá sword & sorcery.
Takže: ako zbierka o Mak Mornovi je to o ničom, ako zbierka fantasy poviedok je to fajn. Ale len pre človeka, ktorý nečítal zbierky Svatyně odpornosti, Říše fantasy, Tygři moře a starých Poutníkov… Tak.