 |
„Do Čangskej ríše,“ priškrtene vyhŕklo z Kharzazgha.
„Presne tak,“ uškrnul sa najvyšší ghúl. „Okamžite tam pôjdeš a zoženieš návod na výrobu (strelného) prachu.“
Štefan Konkol: Pohrobok
Ten večer, keď do hostinca zavítal ghúl, mrzlo a husto snežilo.
Vločky tvrdé ako krúpy narážali v poryvoch vetra do severnej steny. V tej našťastie nebolo okno, ale aj tak to znelo, ako keď hádžeš suchý hrach do dieže. Krúpy cupotali a drevo praskalo. Vietor skučal v komíne a zrážal dym do paloty, hostia žmúrili slziace oči a pili takmer poslepiačky. Jesť jedol málokto, chlieb bol suchý a guláš bez ohňa studený.
Keď sa otvorili dvere, všetci vzhliadli. Aj vietor natešene zvýskol a prehnal sa komínom dnu. Snažil sa cudzincovi strhnúť plášť, ale nepochodil. Spod látky vystrelila na kosť premrznutá ruka a zovrela sponu tak mocne, že vietor nemal šancu. Treskol preto aspoň dverami a s urazeným hundraním vyrazil na priedomie, aby sa po chvíli znova napchal do komína.
Nikto nepovedal ani slovo. Traja drevorubači len pozreli po sekerách, čo si položili k nohám. Lovci kožušín, ktorí si urezávali z pôltu slaniny ťažkými tesákmi, si ako jeden vložili odrezky do úst a pomaly prežúvali. Hnať sa nebolo kam, pochopila to aj ochranka obchodníka, čo sa zložil pri stene kozuba. Traja zbraňami ovešaní bradáči sa zomkli viac k sebe, medzi prišelca a ich pána.
„Vitaj, pane,“ povedal krčmár a podišiel k dverám. Ako každý tu v pohraničí, aj on bol mohutný a jeho zhrubnuté hánky vraveli, že keď treba, pre ranu nechodí ďaleko.
„Víno,“ ozvalo sa spod kapucne a v temnote sa zablysli oči žeravé ako uhlíky. „A kus…“
„Víno nemám, vznešený,“ prerušil ghúla hostinský, „Len trpasličie pivo a medovinu z Knautie. Posledný rok bol pre révu zlý, víno nám došlo ešte pred slnovratom.“
Plášť sa rozhrnul a hostinského zovreli ruky tvrdé ako klepetá. Hoci vážil viac ako metrák, elf ho zodvihol a šmaril proti stene tak prudko, až z nej popadali predtým povešané misky.
„Drzáň akýsi,“ zvrieskol ghúl, „šmýkaj do kuchyne a hrab, isto si si niečo schoval do zásoby! Bez vína sa nevracaj!“
Otrasený krčmár sa prevalil na brucho, zodvihol sa na všetky štyri a pomaly liezol popri stoloch dozadu. Z úst mu vytekal pramienok krvi.
Sošne krásna tvár, dosiaľ skrivená zlobou, sa vyhladila a elf sa pri pohľade na „chrobáka“ smerujúceho do kuchyne rozosmial.
„No vidíš, ty divoch, takto sa mi páčiš! A nezabudni na kus mäsa!“
„A vy čo zízate?! Mor na vás, kráľovstvo za škrata, také drzé pohľady som už dávno nevidel. Do misky hľaď, červiak!“
Chlapi jeden za druhým klopili zrak. Niektorí zahanbene, iným v tvári ostal iba strach. Všetci však zbledli a svaly na čeľustiach sa im vlnili.
Ghúl sa rozosmial tak divoko, až prehlušil aj víchricu dobýjajúcu sa dnu. Potom sa oprel zadkom o dosku stola, založil si ruky na hrudi a s úškrnom na perách čakal, kým sa z kuchyne nevynorí hostinský.
„Viac nemám,“ zachrčal stiahnutým hrdlom krčmár. V ruke zvieral krčiažtek zabalený do slamy a obkrútený povrieslom. Vršok mal zaliaty voskom, v ktorom sa skvela pečať so zlatými okrajmi.
Ghúlovo obočie poskočilo. „Prekvapil si ma. Ukáž sem! Božia slza? Čo je to za erb, v živote som o ňom nepočul… Odkiaľ to máš, ty smrad?“
„No-o,“ zahabkal hostinský, „to je víno zo statku pár míľ odtiaľto. Nemajú veľa viníc, ale kupujú od nich aj z Čangu. Krčah tohto je drahší ako sud obyčajného vína, ale vravia, že…“
„Prečo Božia slza, ty červ?!“ vyprskol elf. „Videl snáď niekto z vás Stvoriteľa, keď sa roztáčali hviezdy, vy úbožiaci? Nepatrí tá vinica bielym?“
„Nie, vznešený,“ zastal sa krčmára jeden z drevorubačov, „je to obyčajný statok, akých je v okolí veľa. Pravda, nikto nevinárči, je to tu samý salaš so stádom, ale Borek si postavil hlavu. Za mlada pochodil svet, a keď sa vrátil, tak si tu vyhliadol jeden južný svah a tam vysadil révu. Je tomu zo dvadsať liet.“
„K veci,“ zavrčal ghúl. Odlomil hrdlo krčaha aj s pečaťou a zhlboka sa napil. Potom pochvalne mľaskol. A lupol okom po hostinskom.
„Veru, dobré je, hneď mi je teplejšie. Si si istý, červík, že viac nemáš?“
Krčmár len zakrútil hlavou a vystrašene zaspätkoval.
„A mäso si zabudol!“ zrúkol odrazu elf, „Hybaj späť do kuchyne! A ty vrav, čo je ten Borek zač a ako si trúfol víno takto nazvať!“
„No, povráva sa, že je víno preto také dobré, že má v pivnici čarovný kameň.“
„Čo vravíš?“ nahol sa ghúl k drevorubačovi.
„Čarovný kameň,“ vyhŕkol chlap. „Veď z toho kusa skaly nemôže byť také víno! Ani tu neprší, leto je suché a na jeseň fúka taký teplý vietor zo savany, že sneh príde až na slnovrat. Všetci vravia, že Borekovo víno je očarované, len on sám sa tomu smeje. A víno, ktoré spočiatku predával ako Borekovo krvavé, hneď premenoval na Božiu slzu.“
„O krvavom som počul,“ zahundral si pre seba elf. „Tak čarovný kameň, vravíš?“
„Vidieť som ho nevidel, tvoja milosť,“ zahabkal drevorubač a vyzeral odrazu ako medvieďa, čo spadlo do potoka. Došlo mu, čo znamená plameň, ktorý sa zažal ghúlovi v očiach.
„Ráno ma tam zavedieš!“ uzavrel rozhovor temný elf. Prevrátil do seba zvyšok vína a vrhol sa na mäso, čo práve prinášal krčmár. Za stenou ďalej skuvíňal vietor a ľuďom v hostinci sa zdalo, že prechádza skrz a stíska im duše v mrazivom objatí. Lúče dohoreli, miestnosť sa prepadla do tmy a mlčania, ktoré rušilo len ghúlovo mliaskanie. Jemu tma nevadila.
Sneh padal celú noc a cesta zmizla, neostal po nej ani náznak. Mladé smrečky boli zasypané až po vrchovec a ghúlov vraník sa spočiatku boril až po hruď. O chvíľu však vybehli drevorubači sledovaní ohnivým pohľadom a začali raziť chodník ako štôlňu. Len namiesto čakanov im slúžili ruky a nohy obalené v kožušinách. Spočiatku postupovali pomaly, ale keď sa v trojici začali na čele striedať, skupina napredovala celkom rýchlo. Nebolo ešte ani poludnie, keď vyšli na vŕšok, z ktorého uvideli veľké stavisko na stráni ďalšieho kopca. Jednoduchá budova bola vtisnutá do svahu, jej zadnú stenu tvorila zem.
„To je ono?“ zavrčal ghúl. „Nevyzerá to obývané.“
Jeden z chlapov sa k nemu obrátil. „Borek vravel, že na zimu zalezú pod zem, ako jazvece. Že tam chladno nie je a že v dome stačí raz za pár dní zakúriť, aby nepopraskali múry. V pivnici že je vraj stále rovnako, v zime či v lete.“
„Alebo ho hreje ten kameň,“ riekol zamyslene elf a skúmal pohľadom okolie. Sneh vyzeral neporušený, nikde neboli ani stopy po zveri. Po vinici taktiež, všade sa vlnila tichá biela hladina.
„Nuž, kopte ďalej, červíci!“
Bránu ghúl vyrazil. Ťažké vráta chvíľu vzdorovali, ale keď sa im vytrhli pánty zo steny, len zapraskali a padli.
„Držte sa za mnou,“ štekol elf a rozbehol sa dovnútra.
„Nie,“ ozvalo sa za ním, „tu tvoja cesta končí, Kharzazgh.“
Ghúl zastal, zvrtol sa a zvrieskol: „Čo to vravíš, drzáň?!“
Drevorubači zvierali v rukách sekery a ako jeden postupovali bok po boku chodbou proti temnému elfovi.
„Kto si myslíte, že ste?“ uškrnul sa ghúl a tasil. Dva scimitary sa lačne zaleskli v posledných lúčoch zimného dňa. „Myslím, že koniec čaká niekoho iného!“ vykríkol a rozbehol sa proti mužom.
„Nie,“ zaznelo mu znova za chrbtom.
Elf zastal. Zaťal zuby a pomaly sa otočil.
Na konci chodby stála ďalšia trojica. Vysokí muži v ťažkých kabátoch, dvaja s napnutými lukmi, jeden so sekerou, navlas takou, ako si priniesli drevorubači z hostinca.
Ghúl vyceril zuby v nepeknom úsmeve. „Pasca, červiaci? A nie je vás primálo?“
Šestica mužov nepovedala nič. Sekery sa napriahli a kým sa elf stačil pohnúť, zabodli sa doňho dva šípy. Do hrude.
Ghúl zachrčal a poklesol v kolenách. Kým však muži dobehli až k nemu, znova stál a vyrazil do protiútoku.
Kov na kov, iskry ožiarili temnejúcu chodbu. Škripot, výkrik, svist pretínaného vzduchu. Duté mľasknutie a praskanie kostí. Rev.
Štvorica mužov sa rozletela do strán. Jeden z nich ostal ležať, zvyšní sa otriasajú a snažia sa pohnúť k postave, čo sa týči medzi nimi.
Ghúl je zhrbený a chrčí. Meče však nepustil.
Prileteli ďalšie šípy. Náraz do hrude elfa odhodil, ale podarilo sa mu zmeniť pád na piruetu. Rameno má bezvládne, ale samotné otočenie mu pomohlo, čepeľ letí, fŕka z nej krv a nakoniec sa zatína do tváre útočníka. Ghúlovi zabuble v hrudi, snaží sa smiať. Vrhá sa proti lukostrelcom a nedbá na rany, čo mu dopadajú na chrbát.
Kruh mužov sa znova rozpadne. Na nohách ostávajú iba dvaja, proti nim sa z posledných síl kolíše dosekaný elf.
„Do… brý boj, chlap… ci.“
Muži neodpovedajú. Sami doráňaní, snažia sa nepadnúť.
„Ka… meň. Tu. Nie… je?“
Otázka však ostala nezodpovedaná. Spolu so slnkom vyhasol aj ghúlov pohľad, v náhle úplne temnej chodbe sa elf prepadol dopredu a vydýchol.
Ticho a tma trvali dlho. Poslední preživší nemali silu rozložiť oheň.
Napokon sa však noc predsa len prejasnila. Raneným mužom sa zdalo, že prišla hviezda. V temnote sa zjavil jasný bod, ktorý bol čoraz mocnejší, až si museli zakryť oči skrvavenými rukami.
„Tak sme ho dostali,“ ozval sa zo svetla tichý ženský hlas.
„Ako si vravela, pani,“ zasipel jeden z mužov, „šiel sám, odľahlým chodníkom. Chytil sa na víno, šiel sem ako somár za mrkvou.“
„Dúfala som, že to bude tak. Nevedeli sme, kade pôjde a je nás primálo. Pár krčahov a silné hliadky v pasci sa nám zdali byť lepšie ako chlapi striehnúci na všetkých možných chodníkoch.
Ale keď vás vidím…“
Zranený sa kašľavo rozosmial. „Vznešená, aj tak bol na nás prisilný. Proti elfovi možno postaviť iba elfa.“
Zo svetla vystúpila drobná žena. Sklonila sa k mužom a pritisla im dlane na rany. Tie sa hneď začali zatvárať, spolu s unavenými očami, ktoré neudržali viečka. Nič nedbali na chlad, ktorý sa dral vyvalenými dverami.
Vedma si vzdychla. Podišla k temnému elfovi, čupla si mu k hlave a pohladila ho po doráňanej tvári.
„Zle si hľadal, Kharzazgh,“ povedala, zodvihla ruku a pozrela si do dlane. Kropaje ghúlovej krvi sa zbiehali po čiarach, až vytvorili jednu veľkú karmínovú kvapku. Slzu.
„Stvoriteľ plakal, keď ste ho odvrhli, ale vy ste to už nevideli. Teraz sa ho bojíte a strach ukrývate za pýchou a aroganciou. Keby ste menej počúvali Šajdána a viac svoje srdce, nebol by svet plný kostí Prvorodených.“
Vedma vstala, presunula sa k raneným, vzala ich za ruky a keď svetlo v chodbe pohaslo, boli všetci preč. Dom osirel.
Z ghúlových rán ešte chvíľu vytekala krv. Stružky sa zlievali do kaluže, ktorá si hľadala cestu pomedzi dlažobné kamene. Ako sa zväčšovala, natrafila na štrbinu v podlahe a stiekla dolu, až do vínnej pivnice, kde sa zmenila na drobný krvopád. Kvapky dopadli do prachu.
Nebol to však strelný prach z Čangu. Ten tento rok Šajdánovi nepríde.
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2009. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.