Keď ste 32-ročný indoamerický režisér a vaše ostatné tri autorské filmy zarobili bezmála miliardu dolárov, je to úspech ako vráta od stodoly. Keď je reklamná kampaň na každý váš nový kus postavená na vašom mene, hoci hlavné úlohy hrajú páky ako Bruce Willis či Mel Gibson, to už je jasná správa o mimoriadnom talente. Keď odborná kritika i diváci začínajú používať vaše priezvisko na označenie určitých filmových výrazových prostriedkov, to už zaváňa nakopávaním stagnujúcej kinematografie. A keď to všetko platí napriek tomu, že vaše meno nedokáže normálny smrteľník vysloviť bez toho, aby sa preňho ukájanie partnera orálnym spôsobom stalo na najbližšie dni veľmi bolestivým procesom, tak je to jednoducho zázrak.
Šiesty zmysel, prvý veľký štúdiový film M. Night Shyamalana, bol o normálnom chlapíkovi s rodinou, ktorý sa stane duchom. Vyvolený pre zmenu rozprával o normálnom chlapíkovi s rodinou, ktorý rozbieha kariéru superhrdinu. Znamenia sú o normálnom chlapíkovi s rodinou, ktorý čelí mimozemskej invázii. Áno, spoločným rysom ostrovidom Shyamalanových filmov je práve to, že sú o takých normálnych ľuďoch. Chvalabohu to ale nie sú žiadne klubové zlátaniny o sociálnom dopade globalizácie, etnických konfliktoch, drogách a homosexualite – tých svojich všedných, obyčajných chlapíkov Shyamalan s chuťou stavia do rýdzo hollywoodskych situácií. A Znamenia v tomto idú až na doraz. Ako sa zachová vdovec, žijúci na odľahlej vidieckej farme, keď mu v kukurici pred domom pristane krvilačný mimozemský výsadok? Nie, nespomenie si na svoju vojenčinu vo Vietname, nesadne do stíhačky a neletí zachraňovať New York a prezidentovu riť. Jednoducho zalezie s deckami do pivnice a zatlčie okná a dvere doskami. A buďte si sakramentsky istí, že sa oňho budete báť stokrát viac, než o tú gumu v kokpite, ktorá s nadšeným salutovaním odpaľuje jednu nukleárnu strelu za druhou.
Áno, strašenie. Tým sa Shyamalan presadil, a to mu ide stále najlepšie. Ani sa tu nejdem strápňovať opakovaním žvástov o \„postupnom budovaní napätia minimalistickými prostriedkami, takmer bez použitia digitálnych efektov a bez videoklipového strihu a samoúčelného šantenia s kamerou\“. Stačí, keď poviem, že shyamalanizmus (no vidíte, už je to tu) opäť funguje dokonale. Zlovestné tušenie hrozby cítite od prvej minúty a ťažkotonážna atmosféra (podporená citlivo dávkovanou hudbou J. N. Howarda) vás pribije do kresla tak mocne, že v ňom odtlačok svojho zadku nájdete ešte aj vtedy, keď prídete na premiéru Matrixu 2. A slabšie povahy ľahko môžu čalúnenie vyzdobiť aj hnedou vzorkou – napríklad scénu s Gibsonom, ktorý strká pod dvere komory nôž, snažiac sa v odraze na lesklej čepeli zahliadnuť vovnútri zavretého emzáka, môžu kľudne púšťať kardiakom, ktorí sa rozhodli pre eutanáziu. Bezchybnej réžii (s výnimkou tých mikrofónov, ktoré veselo poskakujú minimálne v poltucte záberov) pokorne slúžia i herci. Gibson tu odvádza svoj tradičný herecký nadštandard – zarytému katolíkovi so siedmimi deťmi úloha starostlivého reverenda/vdovca sadla ako kvalitný kondóm. Škoda nevyužitého Joaquina Phoenixa, pán Zjazvená Papuľa rozhodne dokáže predviesť aj viac. Zato je Shyamalan opäť výborný pri práci s detskými predstaviteľmi – Rory z klanu Culkinovcov si svoje doláre pre ocka-manažéra poctivo odrobil a malá Abigail Breslin ako hydrofóbna Bo je vzhľadom na svoj vek hádam ešte lepšia.
Od absolútneho hodnotenia delí Znamenia bohužiaľ scenár, doposiaľ vždy najvycibrenejšia a najsilnejšia zložka Indových filmov. Tentokrát príbeh nemá žiadnu prekvapivú pointu, minimum nečakaných zvratov a celkovo je priamočiary a priehľadný ako pozvánka do bytu za účelom prehliadky zbierky motýľov. A originalita? Zabudnite. Báchorka o veriacom týpkovi (či priamo kňazovi), ktorý na základe traumatizujúceho životného zážitku (dobrá smrť manželky nikdy nie je zlá) začne nenávidieť Boha a potom v priebehu deje pod tlakom okolností svoju vieru zase nájde a v závere veselo nakluše do kostola, patrí do domova dôchodcov všetkých filmových zápletiek. A to nie je všetko, čo Shyamalan zanedbal. To, že masívna mimozemská invázia, o ktorej sa Hessovci dozvedajú zo správ, je vlastne presnou kópiou vesmírneho útoku z Dňa nezávislosti, môžeme ešte brať ako autorovo zábavné pohrávanie sa s témou. Lenže skutočnosť, že základná dejová línia je do posledného klinca v zárubni okopčená z Night of the Living Dead Georgea Romera, to už zaváňa rýdzym béčkom. Aj Romerovi hrdinovia sa zabarikádovali vo vidieckom dome, aj oni sa o globálnej katastrofe dozvedali z televíznych správ, aj im sa jedného dňa objavilo na obrazovke už len zrnenie (resp. monoskop), aj oni sa museli pred postupujúcimi útočníkmi nakoniec stiahnuť do pivnice. Ešte šťastie, že pre Shyamalana je toto všetko iba kulisa, na pozadí ktorej rozvádza úvahu o tom, že nič nie je náhoda a že znamenia, ktoré nám dáva osud, sú dôležitejšie než nejaká poľahnutá kukurica a pšenica. Lenže aj táto rovina filmu je problematická – akokoľvek je výborne dotiahnutá do dôsledkov a súvislostí a akokoľvek skvelými dialógmi je podaná, absolútne nijako nesúvisí s mimozemšťanmi. Škoda, že tu nie je žiadne prepojenie, takto je vlastne úplne jedno, pod akým tlakom hrdinovia menia svoje postoje k viere a osudovej predurčenosti. Kľudne by Gibsonovi mohli na dvere búchať hoci aj tí romerovskí zombíci, ústrednú výpoveď filmu a vývoj charakterov by to nijako neovplyvnilo.
Tak alebo onak je však Shyamalanov komorný (či skôr pivničný) sci-fi horor zdatným súperom pre Minority Report a Epizódu II v súboji o najlepší scifáč roka. Talentovaný Philadelphčan opäť dokazuje, že preňho neexistuje žiadna \„výpravná\“ téma, ktorú by nedokázal rozohrať medzi štyrmi ľuďmi v jednom baráku. Predstavujem si, že keby mu Lucas zveril réžiu Epizódy III, Shyamalan by jednoducho nakrútil Yodu a Mace Windua, ako dve hodiny sedia v jednej miestnosti pred televízorom a filozofujú o Sile pri čerstvých správach z vojny Jediov proti palpatinovcom. A stavím sa, že by to bol bohovský nervák.