Kopol som malú oštaru do tváre a s mľaskaním vytrhol meč z jej hrude. Slnko pomaly klesalo za krvou zmáčaný horizont, vo vzduchu stále víril prach neutíchajúcej masakry. Toto sa už bojom nedalo nazvať.
„Arnem! Arneeem!“ reval som, ale môj hlas mizol v huriavku ako kvapka vody v rozbesnenej rieke.
Že niečo nie je v poriadku som si uvedomil keď už bolo neskoro. Znenazdajky sa môj vyčerpaný žrebec postavil na zadné a hlasno zaerdžal. Pustil som meč a snažil sa zachytiť uzdu aj druhou, rukou, ale zbytočne. Tvrdý dopad mi vyrazil dych a len v poslednom okamihu som sa pretočil do strany, aby na mňa nedopadlo vlastné umierajúce zviera. Z mohutnej hrude verného sivka trčal masívny oštep.
Takej ohromnej zbrani nemohol vládnuť žiadny škrat…
Z mora krpatej hávede sa do čela armády začali trúsiť vysoké zahalené siluety. Boj ustal, začínali čistky… Skôr než som stihol zareagovať, sa nado mnou mihla malá beštia a treskla ma kladivom do hlavy. Kovová prilba zazvonila, stratil som vedomie.
„Existujú len dve možnosti,“ usmial sa kruto ghúl. „Buď naverbujete do našej armády, alebo vás rozpárame a zožerieme za živa.“
Nikto z nás nemal najmenšiu chuť zomrieť. Na pokraji síl a s početnými zraneniami som pozrel na najhúževnatejší výkvet Balmerských rytierov. Spolu so mnou na čele patrili k jediným, ktorý prežili zdrvujúcu porážku pri obrane prvých línií Snérie.
V očiach druhov horel oheň života. Boli odhodlaní žiť, nie zomrieť.
„Ste len žoldnieri,“ apeloval ghúl. „Bojujete za toho, kto dá viac. Váš rád je rozprášený, veľmajster mŕtvy. Niet nikoho, kto by reguloval váš podiel na koristi, neexistujú regule, ktorých by ste sa držali. Zostali ste sami. Bojujte za nás a môžete si odvliecť čo unesiete. Spravodlivý podiel z koristi… Je vojna,“ povedal definitívne. „A vy ste vojaci.“
Na moment zavládlo ticho. Bleskovo som zvažoval všetky možnosti s takým zrejmým výsledkom.
„Pridáme sa k vám,“ povedal som zreteľne a myšlienkami zablúdil za obrazom brata, ktorý sedel spútaný kúsok za mnou. „Robím to kôli nemu,“ presviedčal som sám seba…
Orol našuchoril husté biele perie a po krátkej očiste obrátil svoju pozornosť na rušné okolie.
Zo Snérie, mesta, ktoré sa pod ním rozkladalo ako ohromná pavučina ľudskej márnomyseľnosti stúpali husté kúdoly dymu a pach rozkladu. Spálené domy, mäso, ale aj neoblomná vôľa obyvateľov… Všetko pohltil chaos.
Na uliciach ležali stovky mŕtvych, ich krv nasiakla do mäkkého blata a vytvorila krvavočervenú kašu, v ktorej čvachtali kroky dobyvateľov. Strhaní muži, škrati aj ghúli brázdili dobyté územie a nenásytne rabovali.
Boj dávno utíchol a vystriedali ho výkriky znásilňovaných žien, srdnatého smiechu a škratieho hodovania.
Odtrhol som od zvláštneho dravca zrak a rozkopol vráta honosného sídla. V sprievode ďalších rytierov sme vošli do veľkej vstupnej haly. Naše kroky povážlivo zavŕzgali na leštenej drevenej podlahe a prilákali skrytého útočníka. Vybehol spoza rohu s kuchynským nožom a odhodlaným výrazom.
Vyšiel som mu oproti a skôr než stihol bodnúť, zrazila ho k zemi moja kovaná rukavica. Tresol na zem v bezvedomí, až to nepekne zapraskalo.
„Prehľadajte prízemie,“ povedal som chladne a vykročil po širokých schodoch na vyššie podlažie, kde zaznel tlmený ženský plač.
Oheň ticho praskal a uhlíky žiarili v nadchádzajúcom večeri ako zlaté mince v našich mešcoch. Nadobudnutú korisť sme prerozdelili, kuchyňu prekutrali a teraz sa na ohni pred nami piekli skromné zásoby, ktoré zostali bývalým majiteľom domu po dlhom obliehaní mesta.
„Kasnir je na stráži a ostatní chlapci sa už uložili na odpočinok,“ povedal srdnatý chlap a keď si vedľa mňa sadal, opieral sa o obrovskú širočinu.
„Uhm…“
Praskanie ohňa prerušil nesmelý piskot píšťalky. Armen hral svoju obľúbenú melancholickú melódiu a všetci chlapi tupo zízali do ohňa. Pred našimi očami sa mihali obrazy minulosti a pošpinená, krvavá prítomnosť. Smutné bolo, že sme proti tejto zmene nedokázali nijako bojovať, aj keď ju každý podvedome vnímal.
„Ako ste sa sem vlastne dostali vy a váš brat?“ spýtal sa Severan a pozrel na hrajúceho Arnema.
Jeho slová pretrhli niť spomienok, odpovedal som trochu príkro: „S Balmerskými rytiermi.“
„Aha.“
Krátku odmlku vyplnila ďalšia ťaživá melódia. Upokojil som sa a pokračoval:
„Arnemovu snúbenicu raz v zime napadol leví pes rovno pred jeho očami. Boli vonku v lese za hradbami, mladí a pochabí. Nedokázal dievča zachrániť, utiekol… Keď sme došli s lovcami na miesto, bolo neskoro. Krvavé ostatky dávali tušiť, že neexistovala nádej, aby mladá deva prežila. Arnema tá strata nadobro zlomila a prisahal pomstu celému svetu. Utiahol sa do seba, začal piť a bojovať. Kým nadišla jar, naučil sa zachádzať s mečom a lukom ako väčšina bojovníkov v osade. A rozhodol sa ísť do Snérie, kde zvesti rozprávali o ohromnej bitke, ktorá mala čoskoro pohltiť celé pohraničie.“
„A ako si sa do toho zaplietol ty? Žeby bratská láska,“ uchechtol sa.
„Tiež som mal mladú ženu a čakala dieťa. Žiaden muž by nemal svoju manželku v takom stave opustiť, ale vôľa vladára bola iná. Otec Arnema nadovšetko miloval a nechcel si pripustiť, že by ho mal stratiť. Veril v moje schopnosti, ale nenávidel ma. Vinil ma zo smrti svojej prvej manželky. Zomrela pri páde z koňa, keď ma učila jazdiť.
Bol som široko – ďaleko najlepší bojovník a šermiar. Chcel som zostať doma, tušil som, že bratovi už niet pomoci. Alkohol a zlosť mu dočista pomiatli hlavu. Otec ma poveril ochranou brata, nedbajúc moju osobu.“
„Ale na bojisku sa Arnem bije ako lev.“
„Ako lev, čo túži po smrti,“ pritakal som.
„Nuž, mne išlo odjakživa o peniaze.“
„A čo ten náramok, na ktorý nedáš dopustiť?“
Severan pozrel na bezcenný vyšívaný kus kože. „Ále,“ kývol rukou.
„Šípim v tom ženskú,“ zasmial som sa.
„Ako hovorím, korisť!“ Jeho silený smiech ukončil náš krátky rozhovor.
Kúdoly hmly. Všade naokolo mliečna krajina. Sformované v prísnom šíku
cválali kone rovno proti súperovi. Údolím burácala ozvena cvalu, ale okrem
toho nič, absolútne nič.
Popchol som paripu do trysku a sklonil sa tesne k jej pulzujúcej šiji. Meč
v ruke už brnel nedočkavosťou, aby sa napil krvi.
Prvý muž predo mnou padol a jeho kôň podrazil ďalších dvoch. Nechápavo som hľadel na ten zvláštny obraz… tých pár siah čo som dovidel padali kone aj jazdci ako podťatí.
Vzduch nehlučne pretínali mračná šípov. Konský cval rýchlo ustal a vystriedali ho vydesené výkriky jazdcov a erdžanie koní. Z prízračného sna ma vytrhol šíp, ktorý trafil môjho žrebca do sedla. Okamžite som nad seba pozdvihol štít a obrátil zviera na ústup. Popri mne sa mihol Arnem s taseným mečom.
Cvalom som ho dohnal a strhol jeho koňa za uzdu.
„Toto je prehraný boj!“ zareval som a ťahal ho preč. Soptil, ale poslúchol. Za ten čas, čo sme spolu strávili sa naučil vážiť si aspoň môj život, keď na vlastný už zanevrel. Trvalo celú večnosť, kým sme ustúpili z dosahu šípov, ktoré vystriedala kanonáda explózií.
Kone prešli v poklus a mne sa po prechode na vrchol kopcov naskytol výhľad na zdecimovanú jazdu. Snérijské zbrane mali jediných obstojných protivníkov – ghúlov.
Preklusal som do stredu tábora podať hlásenie. Arnem sa držal kŕčovito za mnou a až teraz som si všimol, že niečo nie je v poriadku.
„Braček?“ zachytil som jeho koňa za uzdu a pritiahol ho k sebe. Arnem sa na mňa mlčky usmieval s krvou zmáčanými perami.
„Arnem!“ Okamžite som zoskočil zo sedla a sňal zraneného brata dole. Krúžkové brnenie na chrbte rozsekala spolu s jeho vnútornosťami kartáčová strela. Čo dokážu snérisjké zbrane som mal možnosť vidieť už nespočetne veľa krát. Z rany viseli kusy mäsa a látky, krv vsiakla do šatstva ako atrament.
„Arnem!“ Trasúcimi sa rukami som ho položil na zem a začal sa rozhliadať po nejakých ránhojičoch.
V hlavnom stane si už všimli, že sa niečo deje a davom sa ku mne predierali dvaja ghúli. Na kopci sa začínala zhromažďovať zdecimovaná jazda a ku stanu bežali zvedovia so zlými správami. Vysoký ghúl odsotil skupinu škratov, ktorí Arnema hladne obstúpili.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa jeden z nich a kľakol si k zranenému bratovi.
Predral som sa pomedzi škratov k zranenému, po felčiaroch ani stopy.
„Prepadli nás, zo zálohy… ohromná palebná sila…“
Ghúl ku mne vzhliadol, kým jeho druh odbehol späť do stanu vyspovedať zvedov.
„Choďte za veliteľom, okamžite!“
„Dokážete mu pomôcť, je to…“
„Nebudeme živiť skapínajúce mŕtvoly,“ odfrkol a jediným plynulým pohybom zlomil môjmu bratovi väz. Kosti zaprašťali a na tvári ghúla zaihral úsmev.
Ohromná salva explózií ohlušila celý tábor a kúsok od veliteľského stanu vytryskol gejzír zeme. Skôr než som si stihol uvedomiť čo robím, tasil som meč a ťal po čupiacom ghúlovi. Výbuch ho načisto prekvapil a letiacu čepeľ ani nezaregistroval. Železo preliačilo lebku a pribilo hlavu k zemi.
Tých pár škratov, ktorí neutiekli pred výbuchom zajačalo ako na poprave. Strhol som sa a uvedomil si dôsledky svojho skutku. Zo stanu začali vybiehať ghúlovia a pár z nich vytvorilo nad ostreľovaným stanom magickú bariéru.
Len jeden, druh mŕtveho pri mojich nohách, zaregistroval čo sa stalo. Okamžite si spojil zakrvavenú čepeľ s mŕtvym a s hrozivým výkrikom sa ku mne začal drať.
„Uthen!“ spoza mňa sa vyrútil na svojom tátošovi mohutný Severan a zoširoka ťal širočinou po ghúlovi. Okamžite som vyskočil na svoju paripu a popchol ju do cvalu. Len kútikom oka som zachytil Severanovu obetu, keď ho ghúl nabodol na obrovskú kopiju a strhol na zem.
„A vraj pre peniaze, bratku!“
- * *
Temnota večera prikryla krajinu ako šedivý závoj. Vonku pred bránou debatovali dvaja bojovníci, nijako nevzrušení príchodom po zuby ozbrojeného muža. Keby som bol Šajdánov zved, ľahostajnosť Knautských pohraničných pevností by ma najskôr potešila.
Míňal som učupené chatrče a prešiel zdobenou bránou na akropolu. Na jednom z vyrezávaných stĺpov sedel biely orol.
„Si bes, alebo môj démon?“ spýtal som sa sám seba. Dravec reagoval slabým kývnutím malej hlavy. Mal to byť pozdrav?
Prijímacia sieň nevyzerala ani zďaleka tak honosne ako svojho času. V pozlátenom tróne oproti mne sedel starý zlomený muž. Bujnú hnedú hrivu vystriedali rednúce biele vlasy a prostá kožušina halila krehké vyschnuté údy.
„Uthen,“ povedal s bolesťou v hlase.
Mal som na jazyku toľko slov nenávisti, výčitiek i opovrhnutia, ale nedokázal som ich vysloviť. Muž, ktorý predo mnou sedel už nebol tým mocným arogantným vladárom. Bola to troska, troska, ktorá si zaslúžila skôr ľútosť, než hnev.
„Otče,“ sklonil som hlavu.
„Arnem…“
„Tvoj najmladší syn zomrel v boji,“ riekol som. „Udatne, ako hrdina, našiel smrť, ktorú sa vybral hľadať.“
Otec sklopil zrak a v očiach mu zaiskrila bolesť. So svojimi emóciami ale dokázal stále dostatočne bojovať.
„Ty si sa vrátil,“ povedal nakoniec.
„Ja som sa vrátil.“
„Ale Arnem nie.“
„Arnem nie.“
„Tvoja manželka porodila po tvojom odchode syna.“
Táto zmena témy ma zaskočila. „Mám ťa nechať osamote?“
„Tak to bude najlepšie.“
„Nájdem Marvila, poviem mu, čo sa stalo.“
„Tak to bude najlepšie.“
Zvesti o mojom návrate sa šírili rýchlejšie ako požiar. Marvil ma našiel v kuchyni, kde som sa plánoval pred dlhými rozhovormi trochu posilniť. Jeho tvár tiež nahlodal zub času, a tak isto ako v otcovom prípade, neúmerne výrazne.
Vstal som, že brata privítam. Kedysi sme si boli blízki, ale objatie, ktoré nasledovalo mrazilo ako ľad. Až vtedy som si všimol, že Marvil nosí aj v dome meč i tesák. Bol som na podobné opatrenia zvyknutý, ale na hradisku bolo niečo také odjakživa nevhodné.
„Čo tu robíš, Uthen?“ spýtal sa vyčítavo.
„Vrátil som sa domov.“
„Arnem?“
„Je mŕtvy. Padol v boji, sklamal som rodinu, nedokázal ho ochrániť.“ Z vlastných úst sa mi počúvali výčitky lepšie.
„Mal by si ísť za Villnareou, kým jej povedia iní, že si sa vrátil.“
„To je všetko, čo mi po štyroch rokoch povieš? Čo sa stalo s tebou a… otcom?“
„To je všetko, čo ti po štyroch rokoch poviem,“ odsekol a vstal.
Začínal som pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia vrátiť sa domov. V opustenej jaskyni na konci sveta by som sa cítil viac vítaný, menej ako cudzinec.
Rozčarovaný som otvoril dvere do svojich starých komnát a našiel Villnareu sedieť pri kozube s jednou slúžkou. Obidve mladé ženy sa otočili. Tvár mojej manželky zastrel hnev.
„Ako sa opovažujete bez vyzvania…“ stíchla, spoznala ma.
Nastala nekonečná chvíľa ticha. Už som rozmýšľal, že sa zvrtnem na päte a vypadnem kade ľahšie, keď konečne vstala a váhavo ku mne pristúpila.
Slúžka popri nás prekĺzla ako vánok a už jej nebolo.
„Uthen…“ zašepkala a tuho ma objala.
Všetko zlé zo mňa razom opadlo. To objatie som poznal a konečne som pochopil, čo ma ťahalo domov. Táto žena bola posledným lampášom v temnote beznádeje, ktorý ma pohlcovala.
„Už som ani nedúfala… Mysleli sme, že teba aj Arnema zabili…“
„Arnem padol, ale mne sa podarilo prežiť. Vďaka tebe, vďaka nášmu dieťaťu. To jediné ma držalo pri živote.“
Odtiahla sa odo mňa a premerala si ma od hlavy po päty.
„Podobá sa na teba, Ronar. Je rovnako silný a odvážny ako jeho otec. Už ho učím jazdiť aj na koni.“
Usmial som sa a pritiahol ju k sebe. „Kde je?“
„S Marvilovým synom a pestúnkou.“
„Marvil má syna?“
„Veľa sa toho zmenilo, ale kým sa vrátia, máme dosť času.“ Šelmovsky sa na mňa usmiala a kopnutím zabuchla dvere. Túto ženu som miloval viac ako svoj život. Veľké hnedé oči, drobná chutná postavička a v duši divožienka.
Strhol som z nej halenu a hodil ju na posteľ. Prekvapene sa usmiala, ale neprotestovala.
Ležala vedľa mňa, prikrytá riedkou tkanou látkou, ktorá kopírovala jej dokonalé krivky. Pobozkal som ju na obnažené rameno a objal.
„Zmenil si sa,“ zašepkala a zložila mi hlavu na hruď. Jej husté gaštanové vlasy sa mi rozprestreli na bruchu ako čangský vejár.
„Všetko sa zmenilo,“ pritakal som potichu a pohladil jej rameno. „Otec vyzerá veľmi biedne a Marvil… Nespoznávam ho. Kedysi sme si boli blízki…“
„… ale to sa zmenilo od dôb, kedy sa zaľúbil do Varghamovej manželky,“ dopovedala Villnarea.
„Lillian?“
„Áno. V zaľúbenom zaslepení ju uniesol a prehlásil za svoju ženu asi pol roka po tvojom odchode. Otec bol v plnom rozkvete síl, hradisko prosperovalo…“ Na chvíľu sa odmlčala. „Varghama Marvilov čin rozzúril a okamžite zaútočil. Boj trval tri krátke dni. Marvil sa na neho veľmi dobre pripravil a zvíťazil, ale s obrovskými stratami. Otec neveril vlastným očiam. Stal sa figúrkou v Marvilovej zaslepenej hre vášne. Od vtedy chradne a upadá. Marvilovi sa nepodarilo vyzabíjať celý Varghamov rod a teraz, po rokoch pokoja sa bojí krvnej pomsty zo strany tých, čo prežili. Neurobí jediný krok bez zbrane.“
Villnarea stíchla a vzdychla. Na ramenách jej vystúpila husia koža, chĺpky sa jemne zježili. Slnko vonku zapadlo a s ním pomaly ustupovalo aj teplo.
„Radšej poďme,“ povedal som rozhodne.
Vtom sa dvere do izby rozleteli a dovnútra vtrhla zahalená postava. Vyskočil som na rovné nohy a bleskovo tasil tesák ležiaci kúsok vedľa. Villnarea zvýskla a skryla sa za mňa.
„Marvil?“ zvolal som neveriacky.
„Mám taký pocit, braček, že si neprišiel sám,“ povedal vzrušene. „Práve do mesta pricválal malý chlapec. Jeho farmu vraj vypálila tlupa škratov a zháňali sa po tebe…“
Vak so zásobami som priviazal na sedlo. Pri rozlúčke sa na dvore neukázal nik okrem Villnarei a Ronara. Villnareina tvár, červená od dlhého usedavého plaču, klopila zrak k zemi. Objal som ju a pobozkal. V opuchnutých očiach visela hlboká výčitka, žiaľ. Ronar ma objal okolo stehna, postrapatil som jeho hustú šticu a chlapec zafňukal.
„Ustúpim do močiarov a tam sa ich pokúsim striasť. Villnarea, ja…“
Položila mi prst na pery a zahasila príval ďalších slov.
Zdvihol som Ronara hore a bozkal ho na čelo.
Viac nebolo treba. Vyšvihol som sa do sedla a otočil čierneho žrebca proti vychádzajúcemu slnku. Naposledy som zamával a popohnal paripu cvalom z akropoly do podhradia a odľahlých lesov. Musel som byť čo najďalej od svojich milovaných. Len moja neprítomnosť ich mohla ochrániť.
Deň sa chýlil ku koncu a zvuky v močiari silneli. Nervy som mal napäté ako tetivu luku a po tom, čo nos odmietol poslušnosť a oči cez výpary rozkladajúcej sa vegetácie sotva dovideli na pár siah, som sa spoliehal už len na svoj sluch. A ten jednoznačne identifikoval hluk, ktorý sa ku mne blížil.
Ponoril som sa pod hladinu, nohy zaborené v mäkkom bahne, nad vodou trčala z blata a rákosia len moja prilba. Od zimy som sa triasol, ale pohyb môjho maskovania zakrýval slabý vietor, ktorý ohýbal porast naokolo. Snažil som sa upokojiť, ale keď sa mi pod vodou vrazilo do nohy niečo tvrdé a živé, stálo ma to všetko koncentráciu.
Zovrel som pery a zažmúril na tiene vynárajúce za z hmly. Pôsobili ako duchovia, ale neohrabané pohyby a stále hromženie mohli patriť jedine škratom.
Ghúl, či stopár zjavne zostal na brehu a nechal škratov, nech prečesávajú močiar sami. Nebol hlupák a tušil, že proti domácemu nemajú v tekutom pekle veľké šance.
Počkal som, kým ma v bezpečnej vzdialenosti minú a potom som luk opatrne zodvihol nad hladinu. Vlhká tetiva potichu zaspievala a zaostávajúci škrat s chrčaním klesol do hlbín. Zmiznutie člena bandy si všimli len dvaja kompáni. Vytasili tesáky a začali ho hľadať. Pomaly a nepozorovane som sa k nim blížil. Založil som do tetivy ďalší šíp a zacielil. Krátko na to klesol pod hladinu druhý škrat, stihol však vydať pridusený výkrik. Jeho druh to okamžite zaznamenal a nahlas jačal na poplach.
Vztýčil som sa z porastu a s námahou k nemu prikročil. Voda mi siahala po pás, kým jemu až po hruď. Nestihol včas reagovať. Zajačal, možno v domnienke, že na neho zaútočil lesný démon. Vrazil som mu tesák do čela a a stiahol ho pod hladinu.
Kým sa škrati prebrodili svojim druhom na pomoc, po troch mŕtvych už nebolo ani slychu. Zato ja som čupel sotva dve siahy od nich.
„Do šľaka!“ zahromžil jeden zo škratov. „Ten kretén nás poslal na smrť! Kým on vylihuje na brehu…“
„Nenariekaj a hľadaj,“ zahriakol ho jeden z jeho druhov. „Keď nadíde tma, budeme mať jednoznačnú výhodu!“
To ešte netušili, aká býva v noci v močiaroch hmla…
Na ostrovčeku sedel škrat a veselo si nad ohňom opekal kus mäsa. Ponoril som sa po krk do vody a nehybne stál, mapujúc vegetáciu navôkol. Už som trčal v močiaroch dva dni a po ghúlovi ani stopy. Len škrčkovia. Vyzeralo to, že je tu ten hlupák sám. Kúsok od neho ležalo strhané perie a keď drobný úlovok opiekol, s chuťou sa do neho pustil.
Začal som sa k nemu plaziť od chrbta a keď som dosiahol ostrovček, zaútočil som. Škrat prenikavo zajačal a keď zbadal ostrie môjho noža, začal prosiť o milosť.
Pri jeho prosbe som sa len kruto usmial a vrazil mu tesák do brucha. Rýchlo som ustúpil a pripravil luk. Škrat zostal s chrčaním ležať na zemi a dokonca ho popadol neurčitý druh smiechu.
Nikde sa nič nehýbalo, široko ďaleko som bol len ja a umierajúci humusák. Pristúpil som k nemu a kopol ho do zraneného brucha.
„Hovor, prečo ťa tu nechali?“ zrúkol som na neho.
„Už mi nemôžeš ublížiť, aj tak za chvíľu vykrvácam,“ zachrčal.
„Pred smrťou ti môžem stále spôsobiť dosť bolesti,“ šliapol som mu na ruku a kosti na neveľkej pokrútenej paprči zapraskali. Škrat v bolesti zavyl, naďalej som sledoval močiar v očakávaní útoku.
„Ty prekliaty bastard!“ zaškrípal zubami a zasmial sa. „Mal som ti predať odkaz. Preklínam Šajdána, ktorý mi počaril. Až agónia bolesti otvorila moju myseľ,“ zachrapčal a vykašľal niekoľko chuchvalcov krvi.
„Čo si mi mal odkázať?“ znervóznel som.
Škrat sa usmial a kývol hlavou po smere k pevnine. „Ghúla už unavilo duriť ťa. Keď vyvraždí tvoju rodinu, sám si ho nájdeš.“ Chrčanie prešlo v smiech a ten ukončil krvavý kašeľ.
„Proti opevnenému hradisku nemáte šancu,“ precedil som pomedzi zuby a
šliapol mu na druhú ruku.
Nedbal bolesť a hovoril ďalej: „Sami nie, ale kým my sme prvý deň
prečesávali močiar, veliteľ získal pár spojencov…“
„Nikto z tunajších ľudí sa nepridá na stranu takej hávede ako ste vy…“ Prestal som sa unúvať, lebo škrat krátko po svojich slovách vydýchol naposledy.
Utekal som, čo mi sily stačili. Všetky zbrane okrem tesáku, ktorý visel pevne pripevnený ku opasku, som nechal v močiari, aby mi nezavadzali. Mračná nado mnou sa zatiahli a do trávy udrel silný vietor zvestujúci búrku.
Na pokraji síl som dobehol k prvým obydliam a za tučnú odmenu si požičal od jedného roľníka kobylu. Bola zúfalo pomalá, ale šetrila moje vlastné cenné sily.
Už z diaľky som videl ako k oblohe stúpa dym. Od čeľustí koníka fŕkala pena a mohutné telo sa podo mnou triaslo ako osika.
Väčšmi ako obraz spáleného hradiska, ma vydesil dravec vznášajúci sa vysoko nado mnou. Pripojil sa ku mne v okamihu, keď som opustil močiar. Proti oblohe sa jasne črtalo jeho neprirodzené biele perie.
Zoskočil som z kobyly a minul vypálené podhradie. Na malej akropole sa sem-tam mihla nejaká silueta. Zúfalstvo vystriedala nádej. Čo ak niekto prežil? Villnarea za mladi dobre vládla luku, určite…
Spomalil som a vytiahol tesák. I keď som si to v duchu odmietal pripustiť, mohli to byť nepriatelia. Možno niekoho zajali, nechali na žive…
Ako som sa blížil, rozoznal som známe tváre niektorých otcových družinníkov. Rozbehol som sa ku nim. Muži okamžite popadli zbrane a natiahli tetivy krátkych kompozitných lukov. Čisté tváre a brnenia svedčili o tom, že sa boja vôbec nezúčastnili.
Spoznali ma a na znak pozdravu sklonili zbrane.
„Marvil je vzadu,“ povedal Arn, otcov najskúsenejší a najstarší bojovník. „Prišli sme…“ Hlas sa mu zlomil, postrehol som ako v rukách zviera modrú ženskú šatku.
„Neskoro,“ dokončil za neho druhý.
Prebehol som do zadného traktu vypáleného hradiska a našiel kľačať Marvila pred vchodom do hodovej siene. Ako jednu z mála stavieb, práve hodovnú sieň zbudovali naši predkovia z byteľného kamenia.
„Nemal by si tam ísť, Uthen,“ povedal zlomene.
Zovrel som tesák v ruke a vstúpil dnu. Drevené trámy, ktoré držali strop zhoreli a pokryli zem hrubou vrstvou čierneho popola. Ešte pred dvoma dňami na stenách viseli kožušiny, zbrane a štíty. Starú výzdobu vystriedalo stĺporadie mŕtvol. Stena nimi bola lemovaná ako nejakými grotesknými ozdobami. Bočné steny zdobili prepychovo odetí občania a na stene priamo oproti mne visel otec. Po jeho pravej strane Marvilova rodina, po ľavej moja milovaná Villnarea a Ronar.
Kolená sa mi pri pohľade na zmasakrované mŕtvoly podlomili, klesol som do popola a pustil tesák na zem. Ticho hradiska oživila moja pieseň bolesti a štvornožky som sa dopotácal ku krvavým ostatkom mojej milovanej. Všetkým nebožtíkom škrati roztrhali trup a vyjedli vnútornosti. U Šajdána som si zvykol, že práve vnútornosti sú pre škratov pochúťkou a podobné obrazy ma neprekvapovali. Keď predo mnou ale visela Villnarea, krásna Villnarea, ktorej lono ma hrialo ešte pred niekoľkými dňami, zovrelo mi srdce takým žiaľom, aký som ešte nezakúsil.
Zvesil som zo steny telá a obidvoch ich dlho držal v náručí. Bolesť mi úplne zobrala odhodlanie, so žiaľom zo mňa vyprchával i život. Na akropolu začali bubnovať prvé kvapky dažďa.
Z mrákot bázne ma vytrhlo silné lomcovanie. Lepkavá krv na rukách… dvojica tiel v mojom náručí vrhala prázdne pohľady do diaľok podsvetia.
Marvil ma postavil na nohy a vtisol mi do rúk tesák.
„Poď,“ zachrapčal a zobral ma von.
Medzičasom lejak uhasil aj posledné ostatky tlejúceho hradiska.
„Čo…“ zhlboka som sa nadýchol. „Čo sa tu stalo?“
„Škrati, ktorý ťa prenasledovali sa spojili s Varghamovcami. Niekto z nich sa votrel do hradiska a nikým nepoznaný nám oznámil, že ťa našli mŕtveho na okraji močarísk pri Fiskovom mlyne.“
Fiskov mlyn, prečo by som bol pri Fiskovom mlyne? Je to na míle od močiara…
„Zdalo sa nám to zvláštne,“ pokračoval Arn. „Nespomínal si, že sa chystáš ku Fiskovmu mlynu ale i tak starý pán naliehal, aby sme tam išli…
„Otec?“ spýtal som sa neveriacky.
„Možno ti veľa vecí vyčítal, ale stále si bol jeho syn a Villnarea si za tie roky získala jeho priazeň,“ povedal Marvil. „Celé to bola pasca. Sotva sme vytiahli z hradiska päty, vkradli sa sem Varghamovi muži a všetkých bojaschopných chlapov pozabíjali. Po nich vtrhli na hradisko škrati a dokončili ľahšiu robotu.“ Pri tých slovách ťažko prehltol a zablúdil pohľadom na hrozivú hodovú sálu.
„Dorazili sme neskoro,“ pritakal Arn. „Našli sme len spálenisko a mŕtvoly… Jediný kto nás tu čakal, bol Šajdánov ghúl. Nezaútočil, len nám povedal, aby sme ťa pozdravovali a so smiechom odcválal preč.“
„Áno,“ prikývol Marvil. „Neodvažovali sme sa ich prenasledovať…ten ghúl…“
Sedelo okolo mňa v kruhu desať zničených mužov a ja som cítil ťažobu ich obviňujúcich pohľadov. Smútok vystriedal hnev a ja som vedel, že sa na mňa hnevajú právom. Šajdánových poskokov som priviedol do Knautie ja, ale…
Dlžil som im pravdu, nie rozprávky, ktoré som rozprával po svojom príchode. Museli pochopiť… V krátkosti som vyrozprával celý svoj príbeh a dôvod, prečo som zo Šajdánovho jarma zbehol. Ukrutnosti, ktoré páchal… Zaslepenie bezohľadnosti a poslušnosti, ktorými nás opriadli jeho čary. Neveriacky kývali hlavami a ich črty postupne tvrdli.
„Nie ste však sami, čo niekoho stratili. Rovnako Villnarea, Ronar, ktorého som poznal sotva dva dni…“ hlas sa mi opäť zlomil, oddal som sa ich rozsudku.
„Lillian, moja Lillien zomrela, lebo si na ňu poštval tých zabijakov,“ povedal trasúcim sa hlasom Marvil. „Rovnako ženy a deti, rodiny mojich družinníkov… Povedz, čo s tebou máme urobiť, Uthen?“ Obvinenie v jeho hlase bolo degradujúce, absolútne. Mal pravdu, ale na druhej strane si uvedomoval aj váhu svojej viny. Nebyť Varghamovcov, škrati by hradisko možno nikdy nedobili.
„Bojoval si pod Šajtánom,“ prerušil ťaživé ticho Arn. „Máš so zabíjaním najbohatšie skúsenosti, zavraždil si ghúla…“
„Nemohol sa brániť,“ namietol som, ale Arn sa tým nedal vyviesť z miery.
„Si jediný človek o ktorom som doteraz počul, že to dokázal.“
Nastala dlhá pauza, všetci muži hľadeli do zeme a rozmýšľali. Nakoniec sa ozval zase Arn:
„Nesmieme tu pomrieť od žiaľu a bez pomsty,“ povedal tvrdo a utrel slzu, ktorá sa mu tisla do drsných očí. „Ešte dnes riadne pochováme svojich blízkych a dedinčanov spálime, aby ich nepotrhali zvery.
Proti ghúlovi, škratom a Varghamovým hrdlorezom nemáme dvadsiati šancu. Musíme sa postarať o to, aby všetci vedeli, čo sa tu stalo. Kam až siaha Šajdánova moc. Musíme zburcovať Knautiu do zbrane pred tým, než bude neskoro. A až bude po všetkom, potom sa s tebou porátame, Uthen.“
Nikto nič nepovedal a práve mlčanie vyjadrilo jednoznačný súhlas. Poznal som cenu vedomostí o Šajdánovej armáde, jej slabinách a štruktúre.
Marvil prudko vstal a zasunul obnažený meč do pošvy. „Dajme sa do práce, inak tu všetci od žiaľu pokapeme…“
Trvalo nám celé tri dni, kým sme mohli s pokojným srdcom opustiť svoju minulosť. Štvrtú noc som nezažmúril oka a vstal prvý. Hnev, ktorý vo mne pulzoval nepoznal hranice. Znamenia orla som si vyložil ako výzvu. Vražda ghúla mala náležať len mne. Nik iný proti diabolskej bytosti nemal šancu.
V tichosti som nasadol na koňa a obviazal mu kopytá koženými papučami, ktoré som mu neskôr v bezpečnej vzdialenosti sňal.
Ako povedal škrat, ghúlsky stopár si na mňa chcel počkať. Ak som mal zahynúť, nechcel som priviesť do nešťastia aj ostatných. Ranný vietor ma osviežil a dodal mi síl i potrebnej odvahy.
Okolo obeda druhého dňa som narazil na malé bojisko, kde sa v zaschnutých kalužiach krvi váľalo niekoľko tuctov mŕtvych. Medzi množstvom škratov sa povaľovali členovia Knautskej elitnej jazdeckej, Varghamovi chlapi a jeden dobre oblečený šľachtic v pozlátenej zbroji. Boli mŕtvi obdobným ohavným spôsobom a práve zmasakrované mŕtvoly mi dali nádej, že vrah mojich blízkych je stále na žive a blízko.
Zo stôp som vyčítal, že si na tom mieste škrati rozložili táborisko. Jazdci na nich narazili náhodou. Zaútočili v plnej sile a keby nebolo nadľudských schopností ghúla, určite by zvíťazili.
Okrem toho som našiel na zemi ďalšiu zaujímavú drobnosť. Neďaleko mŕtveho veľmoža ležala na zemi strieborná retiazka s bielym pierkom uchyteným uprostred. Zobral som prostý náhrdelník a povesil si ho okolo krku.
Vysoko nado mnou zaznel ťahavý škrek. Už od hradiska ma sprevádzal ten záhadný biely tvor.
Popohnal som kobylku do trysku. Zviera protestne zaerdžalo, ale nepoľavilo. Dosiahol som hranicu hustého lesa a spomalil. V bujnejšie zarastenom teréne mal ghúl jednoznačnú výhodu a moje šance ustáť nečakaný útok klesali prudko dole. Sledoval som stopy dvoch škratov a ghúla. Podľa množstva krvi som odhadoval, že prišli o svoje zvieratá a že sú všetci traja zranení.
Čoskoro kobyla varovne zaerdžala a úplne zastala. Spoľahlivé ziera sa po prežitej námahe triaslo, mohutné svaly sperlila súvislá vrstva potu.
Okamžite som zoskočil zo sedla a odkotúľal sa do hustejšieho porastu. Tesne ma minuli dva šípy a z krovín vybehli zakrvavení škrati s ghúlom v pätách. Veliteľ mal obviazanú hlavu a zlostné červené oči mu svietili ako žeravé uhlíky.
Vyskočil som na rovné nohy a ghúl sa pri tom geste odvahy nedvojak usmial.
„Zabite ho, škrčkovia,“ precedil pomedzi zuby a s bázňou sledoval, ako jeho poslední poskokovia umierajú pod čepeľou môjho jeden a pol ručného meča.
Poľahky som odrazil ich útok a jedného po druhom beštie zabil. Keď pokrútené telá znehybneli, pristúpil ku mne zamračený ghúl. Matne som v ňom spoznával šľachtica, ktorého druh zabil Arnema a vzápätí padol mojím mečom.
Tvrdo som opätoval jeho pohľad, čo ho zaskočilo. Bol zvyknutý, že v prítomnosti podobných beštií ľudia klopia zrak. Mne zobrala nenávisť a túžba po pomste posledné zábrany. Túžil som len piť krv toho živého démona.
„Musím uznať, že máš odvahu,“ zasyčal do ticha lesa a tasil svoj štíhly meč. „Ale aj keby som bol zranený smrteľne, proti mne nemáš šancu…“
Podnikol bleskový výpad a zaútočil priamo na hruď. Sotva som stihol úder vykryť a ustúpiť, okamžite ma zasypal spŕškou ďalších úderov. Po najlepšom kryte, aký som ovládal, nasledoval ústup. Doprial mi chvíľu odpočinku a uznanlivo prikývol.
„Šajdán v tebe stratil cenného spojenca. Na človeka máš výnimočné šermiarske skúsenosti,“ zazubil sa a zaútočil.
Ustúpil som s rovnakým blokom, ale teraz v mojej obrane našiel medzeru. Bodol dopredu a mne do ramena vystrelila prudká bolesť. V zúrivom zaslepení som nedbal na zranenia a sekol ho do nekrytého boku. So zastonaním sme od seba odskočili.
Z ghúlovej rany sa okamžite začala valiť hustá višňovo čierna krv. Mňa v bodnej rane začalo neskutočne štípať a páliť.
„Hrom aby ťa zabil, prekliata chamraď…“ odmlčal sa, a šokovane hľadel na moju ranu. Doteraz nečinný náhrdelník na krku sa rozpálil ako žeravý kov a celé telo, najmä oblasť zranenia zalialo teplo. Účinky jedu otrávenej zbrane zmizli.
„Vedma,“ precedil pomedzi zuby a do jeho hlasu sa votrel strach.
„Koľko myslíš, že po oblohe lieta bielych orlov,“ zachechtal som sa a zaútočil. Teplo v údoch ma naďalej hrialo. Odrazil som bleskové údery a nabehol útočníkovi na meč. Bodol ma do boku a tým zase stratil možnosť brániť sa.
Sekol som mu rovno po hlave a on uhol, ale neskoro. Po rane v pravom boku som tušil, že uhne naľavo. Nesklamal ma, ťal som do strany a zasiahol jeho rameno. Kľúčna kosť protestne zapraskala a čepeľ prenikla od pravého ramena až k ľavému boku. Do rany som dal všetky svoju silu a torzo ghúla sa s nechutným zamľaskaním rozdelilo na dvoje.
Okamžite som ustúpil a vytrhol si otrávenú zbraň z rany. Keď hojivé kúzlo zase zaúčinkovalo, zo srdca mi padol kameň napätia. Kruto som sa na umierajúceho ghúla usmial a kľakol si k nemu.
„Po vašom vzore,“ povedal som tvrdo a zaboril ruku do obnaženej brušnej dutiny. Keď som sa predral ku utíchajúcemu srdce, s vypätím všetkých síl som mu ho vytrhol a lačne sa doň zahryzol.
Videl som ako to robili ghúlovia svojim obetiam a srdcia odobral aj mojej rodine. Verili, že do nich tak prechádza sila zabitého nepriateľa.
Ghúl, ktorý mal byť dávno mŕtvy sa len chrčavo zasmial: „Ni… nijako sa o… odo mňa nelíšiš,“ a vypustil dušu.
Naraz všetko navôkol stíchlo a vzduch predo mnou zatancoval. Zdesene som ustúpil a niekoľko siah predo mnou sa objavila prízračná postava nádhernej ženy v bielom háve so strieborným opaskom.
„Vedma,“ zašepkal som.
„Uthen. Tým, že si ochutnal srdce nepriateľa sa tvoje srdce
pošpinilo,“ povedala sklamane, no chladne.
„Zavraždil moju rodinu, zbavil ich sŕdc a ja som si zobral späť čo mi
patrí,“ oponoval som prosto.
Vedma chvíľu mlčala a hodnotila ma pohľadom. Jej krása bola
oslepujúca.
„Šajdána treba zastaviť,“ povedala zvučne. „A toto je len začiatok. Musíš zburcovať Knautiu a podporiť trpaslíkov. Len spoločnými silami zdoláte Temného pána.“
Otvoril som ústa, ale ráznym gestom ma umlčala.
„Moja sestra Aiobhneas priviedla z cudzej roviny bytia ľudské mláďa. Má trpaslíkom poskytnúť technológie, na ktoré nie sú pripravení. Podobný zásah do tohto sveta môže byť zničujúci. Pomôžem trpaslíkom spomaliť Šajdána, ale potom chlapca zoberiem späť do jeho sveta.
Tvojou úlohou je, aby si sa postavil do čela Knautie.“
„Všetky tie udalosti čo sem viedli, počnúc smrťou mojej matky, Arnemovej milej, mojou láskou k Veullinei, Lillian…“
„So ženami to vieme,“ usmiala sa a ja som mal sto chutí tú mrchu roztrhať na kusy.
„A oni zase s nami,“ precedil som pomedzi zuby. „Čo keď odmietnem…“
„Neodmietneš. Hnev a nenávisť je už tvojou súčasťou. V budúcnosti počujem legendy, ktoré budú bardi spievať o tvojich skutkoch…“
Skôr ako som stihol niečo namietnuť, vedma zmizla. Zostal po nej len nejasný obraz bieleho orla a aj ten nakoniec odvial vietor.
„Len aby to celé nebola tvoja prekliata hra so Šajdánom,“ precedil som pomedzi zuby a zovrel náhrdelník v dlaniach.
Zaprášení a strhaní sme uviazali kone v stajni a sadli si k výčapu. Pri pohľade na naše brnenia zmáčané krvou si ľudia začali vzrušene šepkať. Možno preto, že vonku táborila ďalšia päťdesiatka dobre ozbrojených vojakov.
„Sú to oni, určite…“ šepkal ktosi.
„Verbujú ľudí… strážia pohraničie… proti Šajdánovi…“
Družinníkom som o svojej výprave nič nepovedal, len toľko, že som bol na výzvedách. Smrťou ghúla by mohli považovať svoju pomstu za úplnú, čo som nemohol pripustiť. Dokonca ma zvolili za vodcu a ani Marvil nenamietal. Strata Lillien ho ku mne priviazala pevnejšie ako teľa ku dojnici. Odvtedy ubehol sotva mesiac a zvesti o našich činoch prenikli až do srdca kráľovstva.
Počas púte po pohraničí sme zachytili správy o tom, že Knautský princ padol v boji so škratmi. Jeho naivná družina napadla tlupu beštií cestou na hrad princovej milej. Doplatil na presilu a v krátkom boji podľahol. Kráľom strata syna otriasla a keď sa dozvedel o našej výprave, dal si nás zavolať. Práve sme boli na ceste k nemu, pridávali sa k nám bojachtivý dobrodruhovia a mladý hlupáci.
Vedma bola šikovná manipulátorka. Smrť dediča trónu predstavovala pádny argument. A kto by už spájal princove pobláznenie mladou devou s jeho smrťou?
„Uthen,“ zasyčal Marvil a bradou ukázal na muža, ktorý prudko vstal a s vydeseným pohľadom venovaným našim chrbtom opúšťal krčmu.
Vstal som a vyšiel krátko po hosťovi. Akurát mizol za rohom neďalekej šopy. Pridal som do kroku a dostihol ho v tmavej úzkej uličke medzi stajňami a veľkým meštianskym domom.
Už takmer bežal a mňa v zakrádaní prezradilo štrnganie železných krúžkov brnenia. Niekoľkými skokmi som ho dohnal a zdrapil za rameno.
„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa vydesene.
Vytiahol som spoza opasku dýku a oprel mu ju o krk. „Kto si?“ zasyčal som.
„Ja vás poznám,“ povedal, hlas sa mu triasol ako vetchý konár vo vetre. „Videl som vás v Snérii, vy… vy ste znásilnili moju ženu..“ hlas sa mu zlomil.
Jeden zo Snérijčanov, ktorého dom sme vyrabovali…
Pozrel do mojich blčiacich očí s nádychom červenej farby z nedostatku spánku, únavy… i ghúlovho srdca. Od tej udalosti som bol prchkejší a výbušnejší, i keď som si to nechcel pripustiť. Upokojil som sa.
„Ste Šajdánov špión, žiaden hrdina,“ hlesol Snérijčan. „Chcete zabiť kráľa!“ Pokúsil sa mi vytrhnúť… Pevne som ho zdrapil a vrazil mu nôž do brucha. Vypúlil na mňa oči a klesol do kolien. Nikto okrem pár vyvolených nesmel vedieť o mojej minulosti u Šajdána.
Mlčky som sa prežehnal a uprel falošný ospravedlňujúci pohľad na bieleho orla, ktorý zľahka dosadol na neďalekú strechu.
Poviedka Biely orol autora Andreja Jáchima získala prvé miesto v Súťaži o poviedku zo sveta Pohrobka 2010.