BELPHEGOR – FANTÓM Z LOUVRU (Belphégor – Le Fantôme du Louvre), r. Jean-Paul Salomé, Francúzsko, 2001 (kino)
Francúzi sú užitoční ľudia. Dokážu (na rozdiel od niektorých iných nemenovaných národov) produkovať veci, ktoré robia radosť celému svetu – od šampanského cez Astérixa až po orálny sex (hoci to posledné vlastne iba preslávili, ku copyrightu by mali čo povedať trebárs starí Gréci a hlasno by protestoval napríklad aj taký Ovídius). A rozhodne vedia točiť dobré filmy. Po hluchých 80-tych a nebyť Bessona a Jeuneta aj 90-tych rokoch sa tamojšia kinematografia konečne pozviechala a začala chŕliť jeden výborný kus za druhým. Z posledného obdobia menujme aspoň čarovnú Améliu z Montmartru, záplavu humoru v akčnom rytme Taxi, taxi, zimomriavkovú pochmúrnosť Purpurové rieky a nesúrodé, no napriek tomu hypnotické Bratstvo vlka. Divák povzbudený týmito pozitívnymi skúsenosťami chňapne po BELPHEGOROVI – FANTÓMOVI Z LOUVRU ako šťuka po červíkovi.
A vzápätí zistí, že má papuľu prepichnutú hrdzavým háčikom.
Tá hrdza sa na ňom vrstvila už od 60-tych rokov, kedy ku každej večernej porcii žabích stehienok patrila i ďalšia epizóda extrémne úspešného seriálu Belphegor. Bol o duchovi dávnovekého kňaza, ktorý vyliezol zo starej múmie v egyptologickom oddelení Louvru, vstúpil do krásnej kočky a potom v jej tele po nociach mátal po múzeu a hľadal sedem amuletov, aby sa ich prostredníctvom konečne mohol odobrať do záhrobia. To je celé (no, vlastne ešte treba dodať, že strašidlo sem-tam zlikvidovalo nejakého toho nočného strážnika), ale čo na tom, vlaňajší remake onoho seriálu chcel byť iba dobrým hororovým béčkom, takže zložitejšiu zápletku ani nepotreboval. Problém je však v tom, že dobré béčko síce môže byť prostoduché, ale zato NESMIE NEBYŤ zábavné. Inak to nie je béčko, ale sračka. A presne to sa stalo BELPHEGOROVI.
Režisér Jean-Paul Salomé má asi toľko invenčnosti a zmyslu pre dynamiku ako stará morská korytnačka, ktorá sa každý rok došuchce naklásť vajcia na to isté miesto. Niet tu jedného jediného originálneho zvratu či osviežujúceho porušenia stokrát obohratých klišé (ako nám to predviedli trebárs Útok z hlbín či Čiernočierna tma) a márne budete čakať aj na nejakú poriadnu hlášku (uchechtol som sa akurát na povzdychu inšpektora Verlaca, keď ho uprostred situácie spejúcej k posteľnej scéne odvolali k ďalšej vražde: „Coitus interruptus.“). Pokiaľ ide o spomínanú dynamiku a celkové vyznenie, režisér sa evidentne sa inšpiroval Múmiou (už egyptský prológ akoby Sommersovi z režisérskej taktovky odfrkol) a pokúsil sa dať BELPHEGOROVI podobne strhujúce tempo. Lenže croissant je croissant a hamburger je hamburger a francúzski filmoví kuchári by sa už konečne mali naučiť potlačiť nutkanie podlievať svoje špeciality coca-colou (vyrobiť chutný mix úderného amerického štýlu a francúzskej elegancie vie iba Pánboh Besson). Jean-Paul Salomé si myslel, že keď bude fakliť jednu scénu za druhou, vyprodukuje divokú jazdu v jonesovskom štýle. Prd. Vďaka až groteskovo rýchlemu skákaniu z jednej sekvencie na druhú sa žiadna (ale naozaj žiadna!) scéna nestihne vyvinúť a nabrať aspoň štipku napätia či atmosféry a dialógy sú necitlivo odsekávané bez toho, aby z nich vyplynul či i len náznak emócie, motivačného backgroundu hrdinov či nedajbože psychologického vývoja postáv. A tak sa BELPHEGOR mení na akýsi podivuhodný 90-minútový trailer na imaginárny niekoľkonásobne dlhší film, v ktorom (ako si divák celý čas túžobne predstavuje) sa tvorcovia nikam neponáhľali a dali si prácu s postupnou gradáciou (namiesto toho, aby už v tretej minúte filme poletoval po plátne komický počítačový duch), budovaním napätia, vrstvením obohacujúcich vedľajších zápletiek, ale hlavne nechali hrdinov aspoň na chvíľu sa zastaviť, normálne sa porozprávať a tým dodať príbehu aspoň kúsok života. Takto je to paradoxne nesmierna nuda, a vás sa pri sledovaní dlhočizného defilé nič nehovoriacich útržkovitých obrazov a jalových kecov postupne zmocní nepotlačiteľná túžba, aby tam už konečne nabehol Rick O´Connell a brokovnicou rozstrieľal toho čaptavého Imhotepovho pohrobka na prach.
A tak jediným pozitívom tohto „filmu“ zostáva Sophie Marceauová, ktorá nielenže stále pôsobí na pozornosť mužského diváka spoľahlivejšie než výkonný elektromagnet na hrsť klincov, ale fascinuje hlavne tým, že aj v takomto nepodarku dokáže byť prirodzená a uveriteľná. Dokonalé potešenie z nej kazí iba fakt, že už aj do francúzskych filmov preniesla svoj zlozvyk z angloamerických produkcií, a tým je neodhaľovanie svojho rozkošného petite poprsia. V starších filmoch by sa jej takáto nepríjemná cudnosť nemohla prihodiť.
Aby som to uzavrel, BELPHEGOR – FANTÓM Z LOUVRU je prototyp absolútne zbytočného filmu. Nepobaví, nevystraší, nezaujme. A hoci kradol z každého žánru, v konečnom dôsledku to nie je ani horor, ani romanca, ani detektívka, ani akčný film, nie je to vlastne nič. Mondieu, na videu či v televízii človek natrafí na kadečo, ale v kine som takýto slabinger nevidel už poriadne dlho.
Hodnotenie: 3/10  Michal Jedinák