“Lasciate ogni speranza, voi ch’intrate.”
Prešiel som po nehorázne zanedbanej ceste v hustom lese, až som dorazil na miesto. Vzhliadol som hore a prekvapilo ma, aká je budova malá. Možno znútra je to lepšie. No áno, mreže na oknách. Všade. Aj primár mal na oknách mreže. Zdalo sa, že mu to nevadilo. Mrežované dvere.
Tvrdá rúčka kufra ma nepríjemne rezala do dlane. Nadhodil som si ťažkú batožinu v rukách a lakťom stlačil zvonček na múre, hneď pri ceduli Sanatórium Jána Gottfrieda Höllenbacha. Už len dúfať, že ten zvonec funguje. Zložil som kufor na zem a čakal. Náhodou práve nepršalo, ale asfalt bol aj tak mokrý.
Z dverí ústavu vyšla postava v bielom a cez rozmočenú, zanedbanú záhradu sa približovala hojdavým, lenivým krokom. Ošetrovateľ, usúdil som, keď som uvidel tmavohrdzavé vlasy, narcisticky vytrénované telo a hrubo tesané rysy tváre. Bol ešte mladý, ale zaručene schopný robiť ošetrovateľa v blázinci.
Kam to ja idem robiť lekára, pomyslel som si pobavene. Preboha, prečo? Prečo pobavene? Prečo idem robiť lekára? Prečo do blázinca? Prečo práve sem?
No, neskoro. Kam inam by som šiel? Ošetrovateľ odomkol bránu a pozrel na mňa. “…si ten nový doktor?” zatiahol bez záujmu a pozeral na mňa zvrchu. Dotklo sa ma to, nezvykávam si tykať s ľuďmi, a už vôbec nie s takýmito, pri prvom stretnutí. Ale napokon budeme tu spoločne tvrdnúť dosť dlho, aby sme si potykali, tak na čo čakať.
“Máš so sebou aj pinkel? Poď ďalej, ukážem ti byt.” Vošiel som dnu, ošetrovateľ zamkol a kráčal predo mnou k budove. Keď sme si už tak pekne potykali, mohol mi pomôcť s batožinou. Vošli sme do ústavu a mne pripadalo, akoby som tam vonku nechal aj svoj rozum.
Bývať priamo na pracovisku a ešte k tomu v blázinci zaručene nebola tá najlepšia ponuka, ale nič iné som nemal. Po skončení školy ma z internátu nemilosrdne vyhodili. Doma v dedine sa pre psychiatra uplatnenie nečrtalo, musel som hľadať. A našiel som. Dokonca aj s ubytovaním. “Viete, predtým to býval kaštieľ, a niektoré izby na prízemí prerobili na byty pre personál,” povedal mi dôverne primár pri prijímacom pohovore. Súhlasil som s miestom aj s ubytovaním. Vyberať som si nemohol. Večne som len sedel doma s vedomím zbytočnosti, Beáta ma definitívne okašľala, bol som skrátka na dne. A potom… Bože, čo bolo potom? To je divné, nedokážem si spomenúť vôbec na nič, čo predchádzalo môjmu príchodu do tohto sanatória. Neviem sa rozpamätať, odkiaľ som sa o tomto mieste dozvedel. A čo sa dialo medzi pohovorom a príchodom sem. Les, išiel som cez les. Hustý, divoký a tuším tam žili vlci. Zbláznil som sa?
Teraz sa tým zaoberať nebudem. Prichádzam na nové pracovisko.
Byt nebol bohvieaký, jedna izba a kuchyňa s kúpeľňou a záchodom, ale pre mňa to predstavovalo komfortný apartmán. Len som si zložil kufor a cestovnú tašku, (nemal som predtým iba kufor? nie, zvonček som stláčal lakťom, musel som mať niečo v oboch rukách) a popoháňaný ošetrovateľom som sa pobral k primárovi. Prešiel som popri unudenej, tučnej sekretárke v najhorších rokoch. Mala cestovitú, neústupčivú tvár a riedke, špinavožlté vlasy, zmoknuto spočívajúce na hlave. Oblažila ma mdlým úsmevom a pokynula ďalej: “Pán primár vás čaká.” V ústach akoby mala liter oleja. S vďačnosťou som prikývol.
“Á, pán kolega,” potešil sa primár, tučnučký mrož s ovísajúcimi fúzmi a odsunul od seba tanier s jedlom. “Tak už ste tu. Ako sa cítite?” zarehotal sa. “Duševne – v poriadku?”
“Samozrejme,” zmohol som sa na odpoveď, hoci ani za svet som nemohol pochopiť, čo je na tom také smiešne. Mohutné telo primára sa ešte v hĺbke otriasalo smiechom, vyzeralo to ako zemetrasenie, jednotlivé vlny sa valili cez jeho telo, keď zdvihol telefón a zahlásil: “Klárika, nože mi prineste doktorku Ambrózovú. Ďakujem vám, anjel môj! No, anjelom by som ju azda nemal volať,” dodal zamyslene, keď zložil a znovu sa zachichotal.
Prečo povedal prineste a nie zavolajte? Doktorka Ambrózová je invalid? To sotva…
Žena, čo vkročila do dverí, nevyzerala ako invalid. Statná, atraktívna tridsiatnička v bielom, okuliarmi v kovovom ráme a drdol mala rovnakej farby ako ošetrovateľ, s ktorým sa dnes stretol. Ale ona si asi tie vlasy farbí. Snažila sa tváriť seriózne, až to k jej veku nepristalo. Ktovie, škaredá nie je. Možno…
“Doktorka Ambrózová, toto je náš nový kolega, doktor Daniel Tell. Bol by som rád, keby ste ho previedli ústavom a zoznámili ho, hehe, s niektorými pacientmi.”
“Veľmi rada,” povedala profesionálne. Pokynula mi: “Pán kolega…” Nasledoval som ju po chodbách. “Toto je naša spoločenská miestnosť, tu sa teraz nachádza väčšina našich pacientov, samozrejme. Poďte sa pozrieť,” zaťahala ma za rukáv s náhlou dychtivosťou. Pokorne som šiel za ňou. Vzorka pacientov bola obvyklá. Pár… ako sa im hovorí? Dočerta, určite majú nejaké pomenovanie, počujem, ako mi to Ambrózová jedno po druhom vymenúva. Pomenovanie niečoho… niečoho… Je to dôležité? Asi nie.
Ambrózovej sa na tvári zjavil široký, šťastný úsmev. Mala priveľké zuby, azda preto sa väčšinou tvárila tak seriózne. Jedným uchom som počúval prúd jej rečí. Používala slová, ktorým nerozumiem. Paranoička… Schizofrenik… Ťažký mentálny postih… Čo spravil, že ho tak ťažko postihli? Ambrózová mi poukazovala všetkých pacientov a teraz stála v kúte a všetkých ich objímala pohľadom. Zaujímavé, takýto vzťah k nim.
Neviem, čo tu vlastne chcem, ale zrejme sa odo mňa čaká, aby som sa zaujímal o pacientov. Pristúpil som k nej a ozval sa: “Sú tu ešte nejakí?” Strhla sa: “Ach, samozrejme. Poďte.” Viedla ma ďalej, popri zavretých dverách, občas prehodila k niektorým z nich, že tam leží katatonik alebo je zavretý schizofrenik. Kam na tie nepochopiteľné výrazy chodí… Pri jednej izbe sa zastavila a vybrala z vrecka kľúče: “Musíte ho vidieť.”
Pacient bol neurčitého veku, sedel nevšímavo v kúte. Keď sme vošli, ani sa nepohol, len nás sledoval bystrým a akoby unaveným pohľadom. “Ahoj, Michael,” pozdravila ho Ambrózová s akousi neistou, podriadenou veselosťou. Zdvihol k nej oči, ale mlčal. Lekárka sa zvrtla ku mne a potichu povedala: “To je anjel!”
“Archanjel Michael?”
“To len ja ho volám Michael,” mávla rukou netrpezlivo. “Ale podstatné je, že je anjel. Len sa ho niečo spýtajte!”
“Čo sa ho mám spýtať?” zarazil som sa.
“Hocičo,” ozval sa anjel unavene. “Trebárs či som naozaj anjel.”
“Hm, v poriadku, si… ste teda anjel?” O čom sa mám rozprávať s človekom, čo si myslí, že je anjel?
“Som anjel.”
“A predtým ste boli čo?” Takto sa psychiater nepýta. Lenže – ako sa vlastne pýta? Som ja psychiater? Čo je vlastne psychiater?
“Aj predtým som bol anjel,” dostalo sa mi odpovede.
“Archanjel?”
“Nemali sme archanjelov.”
“Ale v biblii…” namietol som. Anjel rozhorčene vstal a prechádzal sa po tesnej izbe: “V biblii je kopa nezmyslov. Čo mohli tí ľudia vedieť o Bohu,” mávol krídlom. Nie, rukou, nemal predsa krídla… “Nič. Evanjelisti si toho navymýšľali! Veď máš vidieť, kde sú teraz. U nás som ich nevidel, môžeš mi veriť!”
Obchádzali ma mrákoty. Rúhajúci sa anjel v blázinci.
Ani neviem, ako som sa odtiaľ dostal, nasledovaný Ambrózovou. Zrazu sa pri nás vynoril ošetrovateľ a povedal: “Stačilo, Ružena, ideme jesť. Večer sa môžeš vrátiť do služby. Náš nový sa ešte potrebuje porozhliadnuť,” povedal, akoby som tu ani nestál.
“Veď mám čas,” zažobronila lekárka nešťastne. Ošetrovateľ zaťal päste a zareval: “Čo si myslíš, kto si? Padaj do jedálne, ale okamžite, lebo ťa zavriem na týždeň!!!” Ambrózová smrkla, ale poslušne si zložila okuliare, uvoľnila drdol, a vyzliekla biely plášť, pod ktorým mala rovnakú šedomodrú nočnú košeľu, ako ostatní pacienti. Všetko podala ošetrovateľovi a hľadiac do zeme odcupitala s ním.
Oprel som sa o stenu a snažil sa prinútiť svoj mozog, aby uvažoval. Popri mne sa ponáhľala Klárika a priateľsky ma oslovila: “Nejdete na večeru? Rýchlo, lebo vám to všetko zjeme,” zachichúňala sa. Prispôsobil som jej krok a spýtal sa: “Prepáčte… doktorka Ambrózová je tu… pacientka?”
“Samozrejme,” prekvapila sa Klárika. “Je nám veľmi vítanou pomocou. Jej vedomosti sú úžasné. Pravdu povediac, pán primár sa o ostatných pacientov nezaujíma. Môžeme aj rozbiť celé sanatórium na prach, on si to nevšimne, kým mu nespadne omietka do taniera. Všetko tu obstarávali Ambrózová s Marcelom, ošetrovateľom. Som rada, že ste prišli. Konečne bude o nás dobre postarané.”
“Vy ste tiež pacientka?” zhrozil som sa.
“Všetci sme pacienti. Aj Marcel. Vy azda nie? Myslela som si…” ukázala mi na zápästia. Chvatne som ich schoval za chrbát. Na ľavej ruke som mal hodinky, ale pravý rukáv sa mi hocikedy mohol vyhrnúť a ona už asi aj videla jazvu a domyslela si…
“Aj primár?” odohnal som nepríjemné spomienky.
“Myslím, že on nie. Zložku s jeho menom nemám. Ale vašu áno. Depresie z frustrácie, pokus o samovraždu…” recitovala veselo.
Vošli sme do jedálne. Beztvará masa šedomodrých košieľ a popri nej behal biely háv Marcela. Klára si s úľavou zobliekla jednodielne elegantné šaty a v rovnakom mundúre pacienta sa vnorila do davu. Stôl bol len jeden, tak som si rozpačito sadol na jeden koniec. Kým som do seba hádzal jedlo, v hlave mi v chaose vírili moje jazvy. Áno, pamätám si na žiletku a na krv. Ale vôbec si nepamätám, ako ma zachránili, a to ma zjavne museli, keďže som teraz tu. A prečo ma vlastne neposlali na všetky možné psychiatrické vyšetrenia…
Moja vidlička tresla o tanier. Veď som v blázinci!
Lenže mňa sem prijali ako lekára, o žiadnom pacientovi reč nebola! Tak čo tu robí nejaká moja zložka, ktorú má u seba Klára?
Po večeri som sa ponáhľal do svojej cely – nie, bytu! Na oknách mreže… Lekár? Pacient?
Nemohol som zaspať. Celý ústav preliezlo dusno a horúčava a nepomáhali ani otvorené okná. Akoby niekto kúril priamo pod dlážkou. Chodbami sa rozliehali agonické výkriky. Asi by som tam mal ísť. Cestou sa zastaviť v ordinácii a… Záclony rozvlnil chladný vzduch zvonka a striaslo ma. V celom ústave nebola ordinácia! Ani miestnosť pre sestry. To natoľko neprekážalo, veď tu bol len jeden ošetrovateľ. Jeden ošetrovateľ v celom blázinci?
Vietor sa utíšil a opäť bolo letné dusno. No a čo, asi na to stačí. S Ambrózovou, ktorá je blázon. So mnou, čo som… blázon?
Výkriky utíchli. Stál som pri dverách a počul, ako ktosi kráča po chodbe a vchádza do bytu oproti. Marcel.
Idem za ním a vypýtam si niečo na spanie. Bez zaklopania som otvoril dvere a ocitol sa v miniatúrnej predsieni. Zasklené dvere do izby boli odchýlené a doliehal spoza nich šepot. Nerozhodne som zastal. Čo ak tam niekoho má? Ambrózovú?
Prikradol som sa k dverám, nazrel donútra a zmeravel. Celá izba bola obložená zrkadlami. Marcel, vyzlečený do pol pása, stál bokom ku mne, nevidel ma. Sústredene sa tisol k zrkadlu a mrmlal si: “Milujem ťa, bože, pochop to! Si taký krásny, dokonalý, chladný!” Prisal sa na sklo perami, ale po chvíli odskočil a na tvári sa mu objavil zlostný úškľabok. “Zase si to urobil! Ty zlý! Koľkokrát ťa za to potrestám?!” Siahol na stoličku, čosi z nej vzal a švihol sa tým po chrbte. Tenké pásiky sa zaryli do kože. Bič. S niekoľkými remienkami. Marcel zastonal a bez zaváhania sa udrel znova. Fascinovane som pozoroval jeho chrbát, staré jazvy prekrývali tenké čiarky. Niektoré sa otvorili a krv stekala dolu. Marcel vykríkol a pustil bič. Snažil sa rukami zovrieť svoj obraz a zakňučal: “Bi ma! Bi ma koľko chceš! Nikdy ťa neprestanem milovať!” Dlane sa kĺzali po skle a vydávali zvuk ako brzdiace auto.
“Blázonko, môj malý blázonko! Poď ku mne!” Oprel sa čelom o zrkadlo a roztrasenými rukami si začal rozopínať nohavice. Zacúval som a prebehol do svojho bytu. Srdce mi tĺklo ako nikdy. Mal som pocit, že sa dusím, že celé telo mi horí, že sa spálim…
S mocným šklbnutím som sa prebudil. Hlava ma bolela a celý som bol spotený. Zvonka prúdil čerstvý vzduch. Zamieril som do sprchy. Vlažná, sírou páchnuca voda ma prebrala a prinútila uvažovať o včerajšku. Ak to bol sen, tak do tohto blázinca zaručene patrím. Ak nie, je čas sa odtiaľto pobrať a o čudnom ústave niekoho kompetentného informovať. Jediný ošetrovateľ, ktorý sa bozkáva so zrkadlom a popritom sa bičuje…
Obliekol som sa, vyšiel z dverí a na odchod som hneď zabudol. Lenivo som sa vliekol do jedálne, kde ostatní už ticho sedeli. Pokynul som Ambrózovej, ktorá mala pohľad ponorený do taniera a ignorovala ma, Klárika mi priateľsky zamávala. Okolo prechádzal Marcel. Sklonil sa k žene, čo sedela oproti mne a vložil jej príbor do rúk. Zbadal som na jeho krku čerstvú ranu. Tak predsa…
To pre mňa znamená jedno: nie som blázon! Som lekár!
Po raňajkách sa niektorí pacienti vytratili, niektorí sedeli a nečinne pozerali do nikam, niektorí hrali človeče alebo šach s veľmi originálnymi pravidlami. Ambrózová si od Marcela vymodlikala plášť a okuliare a vyrazila von ako lekárka. Klára sa prezliekla a tiež odišla, robiť sekretárku. Ja som sa pohodlne rozložil v kresle a s ironickou zhovievavosťou som pozoroval bláznov. Dvere sa zrazu otvorili a donútra vošiel ten anjel zo včerajška. Zvláštne, včera mal tuším krátke vlasy. No a čo, dnes ich má dlhé, ako anjel si to môže dovoliť.
Mieril priamo ku mne a rozmrzene si ma premeriaval. “A ja že ty si naozaj lekár.”
“Naozaj som lekár!” ohradil som sa pobúrene. Nestačí, že ja som už mal pochybnosti, z akého titulu som vlastne tu, ešte mi bude moje vedomie podrývať nejaký šialenec, vydávajúci sa za anjela.
Anjel sa len zasmial a zlomyseľne ukázal na moje šaty. Sklopil som zrak a s hrôzou zistil, že mám oblečený ten istý mundúr, ako všetci naokolo.
“To je omyl, to mi niekto podstrčil,” vyjachtal som zhnusene. “Ja predsa nie som blázon!”
“Tak čo tu robíš?” zaujímal sa anjel živo.
“Lekára.”
“Druhá Ambrózová.”
“Nie.”
Anjel si sadol oproti a prehodil nohu cez nohu. “Tu sú všetci blázni.”
“Teda aj ty,” odvrátil som úder.
“Iste. Ani nie blázon ako nebotyčný hlupák. Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami, pamätaj si to.”
“Mal si dobrý úmysel?” zaujímal som sa, akoby sme hovorili o nejakej exotickej chorobe.
“Áno. Hnevalo ma, že viera sa stráca a – bál som sa. Keď viera zanikne, zanikne aj môj Pán. My vidíme, kto naozaj verí, a kto len…” hľadal vhodné slovo. Napokon mávol krídlom. Rukou. “Tak som sa na vlastnú päsť vybral do tohto sveta, aby som ľudí presvedčil.”
“To bolo hlúpe.”
“Viem. Našťastie mi nikto neuveril. Bol som dôkaz, chápeš. Viera a dôkazy sa vylučujú. Tak ma Pán strčil sem. Na toto prekliate miesto.”
“On?”
“Pravdaže. Kto iný? Idem preč. Len vo svojej izbe sa cítim bezpečne. Trochu.”
Neostalo, len súhlasiť. Keď som vošiel do svojej izby, hlava sa mi trochu vyčistila a znova som sa považoval za blázna.
Najmenej desaťkrát v nasledujúce dni som skúšal odísť, ale nikdy som nezašiel ďalej, ako po bránu, kde som zastal a roztržito pozeral von zamrežovaným okienkom. Pokúsil som sa ozlomkrky bežať až k bráne, zalomcoval som kľučkou, ale bolo zamknuté. Samozrejme. Bláznov treba izolovať. Musím si vypýtať od Marcela kľúč. Ja som normálny, našťastie. Blúdil som po chodbách a hľadal ryšavého ošetrovateľa. Nebolo ho.
Z anjelovej cely som začul plač a vošiel dnu. Našiel som Marcela kľačať na zemi, hlavu si zložil anjelovi do lona a zúfalo nariekal. “Zase! Zase! Neviem sa toho zbaviť! Nevládzem roztrieštiť tie zrkadlá! Nedokážem mu ublížiť! On ma stále zraňuje – pozri na môj chrbát. Vždy ma odkopne, priplazím sa k nemu na kolenách, aby mi dovolil pobozkať ho, objať, pomilovať sa s ním… Pohŕda mnou… Ale musí predsa niečo ku mne cítiť, inak by stále za mnou nechodil, nebozkával ma… Čo mám robiť?”
“Daj sa vypchať,” povedal anjel neprítomne a hladil ho po hrdzavej štici. Znechutene som odišiel a vrátil sa, až keď bol Marcel bezpečne vzdialený.
“Čo tu chcel ten blázon?”
“To isté, čo ty. A čo tu chceš ty?”
“Vlastne nič.”
“Presne to isté chcel aj on.”
“Dokedy tu budeš?”
“Vyjadruješ sa hlúpo. Stále som tu. V tvojom ponímaní tu budem naveky a aj som tu odjakživa bol.”
“Nemohol si tu byť odjakživa. Tento blázinec predsa musel niekto niekedy postaviť a skôr si tu byť nijako nemohol.”
“Myslíš, že tento blázinec niekto staval?” Anjel sa zasmial: “Toto tu len niekto zorganizoval a teraz som tu aj ja, aj ty.”
“Ale ja nie som blázon.”
“Duševná choroba nie je hlavným kritériom.”
“A čo je?”
“Odkiaľ to mám vedieť? Čo som ja – vševediaci?”
“Idem preč,” vzdychol som si a odišiel. Čo som vlastne od anjela chcel? Zaujímavé, on mi pripadá ako normálny. Už som o ňom nerozmýšľal ako o pacientovi, vždy to bol len anjel. Aj ostatní pacienti za ním chodili a aspoň sa naňho dívali. Na ňom bolo vidno, že sem nepatrí. Pripadal nám ako dôkaz existencie niečoho iného, než je tento prízračný blázinec, absolútne izolovaný od sveta. Za celý čas som nevidel, že by niekto prišiel alebo odišiel. Ani zásobovacie auto.
Mohol som len súhlasiť s anjelom, že v izbe je najbezpečnejšie. Často som chodil po jej obvode a zdržiaval chuť vyjsť von. Vedel som, že inde sadá hmla a brodiť sa v nej ma veľmi unavovalo. Najčastejšie som sedel v spoločenskej medzi bláznami a pozoroval ich. Keď nás po večeri Marcel nahnal do izby, niekedy som od zúrivosti až búchal do stien a dverí, ale neodvažoval som sa ich otvoriť. Len som si sadol na zem a nešťastne si podoprel hlavu. Nemohol som von…
Toho večera sa stalo niečo zvláštne. Primár vyliezol zo svojej kancelárie a namáhavo fučiac sa prechádzal po ústave, sledovaný štebotajúcou, ale tiež očividne nesvojou Klárikou, ktorá mu otvárala dvere. Znepokojene prešiel každý kút a na chvíľu zmizol. Sedel som v spoločenskej a driemal. Dvere sa zrazu rozleteli a donútra vpadol Marcel, oči vytreštené a plné sĺz. Potriasol mnou a vykríkol: “Ty si lekár, nedovoľ im to! Berú ho preč.”
“Koho? Kam?” spýtal som sa tupo a neohrabane vstával.
“Môjho anjela,” vzlykol Marcel. Ponáhľal za ním. Na chodbe boli zhromaždení všetci pacienti, niektorí plakali, ďalší niečo nesúvisle mrmlali. Ozývali sa zúfalé, zvieracie výkriky.
Na dvore stála nervózna Klárika s nervóznym riaditeľom. Nervózne pozerali na čierne auto, ku ktorému mieril anjel, podopieraný akýmsi mužom. Ambrózová kľačala na zemi a vzlykala. Vlasy si rozpustila a prach zo zeme si sypala na hlavu. “Zradkyňa, zradkyňa,” vyrážala zo seba zhnuseným, nenávistným šepotom.
Ani neviem, ako som sa dostal z brány a pribehol som k odchádzajúcim. Položil som mužovi v čiernom ruku na plece a obaja sa obzreli. Anjel mal žiarivé dlhé vlasy, splývavý háv a krídla. Jeho sprievodca vyzeral nepríjemne. Svietiace sivé oči, výraznú sánku a kruté vrásky okolo úst. “Uhni,” zasyčal.
“Ja ako lekár nedovolím zobrať tohto pacienta preč!” povedal som odbojne.
Vietor sa znovu zdvihol a odvial hmlu. Vedel som, že ak teraz dovolím anjelovi odísť, zavisnem tu naveky ako Ambrózová. Čierny muž sa len zasmial: “Tento váš pacient je odteraz mojím zamestnancom, vážený. Pán primár ho prepustil a svoje dobrozdanie dala aj doktorka Ambrózová. Uhni!”
Začul som za chrbtom vystrašený Klárikin šepot: “Nechajte ho, pán doktor, to je náš šéf!” Náš šéf!!! Anjel netrpezlivo mávol rukou. Krídlom. “Je to fuk. Čo sa už môže stať s padlým anjelom? Presne toto. Tak či tak sa sem vrátim. Možno. Vypadni už. A ďaleko,” poradil mi.
“Kuš!” okríkol ho muž v čiernom a odsotil ma nabok. “Len ty tu pekne ostaň,” zakričal na mňa. “Užívaj si, keď si sa sem tak pchal!” Strčil anjela do auta, sám si sadol za volant a s odpichom sa hnal preč. Obzrel som sa. Všetci už stáli vnútri a cez otvorené dvere ma pozorovali. Marcelova tvár bola ľahostajná a oči prázdne, a jeho slzy ešte ani nestačili uschnúť. Všetci mali ľahostajné tváre a prázdne oči. Ambrózová s rozpustenými vlasmi a špinavou tvárou stála za nimi, akoby sa nič nedialo.
“Poď už,” zaštrkotal Marcel kľúčmi, “nech môžem zamknúť.” Pozerali na mňa a ich pokoj sa začal roztápať. Klára si hrýzla pery a po cestovitej tvári jej stekal pot. Zmocnil sa ich strach, ako som tam stál a nehýbal sa. Ambrózová sa usmiala: “Poďte, pán kolega, večer s vami musím konzultovať jeden súrny prípad!” Vytreštené oči jej vrieskali od hrôzy. Primár sa triasol a Marcel zakňučal.
Otočil som sa a rozbehol. Prenasledoval ma zúrivý vresk tých vzadu. Šedomodrý mundúr na mne vzbĺkol. Páliac si ruky som ho roztrhol a zhodil zo seba. Nezastavoval som sa. Nahý som bežal lesom, stúpal na ostré kamene, vetvy stromov ma šľahali. Krv, pot a špina sa na mne miešali a odporne páchli. Prerazil som živý plot, tŕne mi do krvi poškriabali brucho.
Zjavilo sa predo mnou more, odrážalo tmavú oblohu s hviezdami. Na chrbte som stále cítil horúčavu, vrhol som sa do vody. Príjemne chladila a zmývala zo mňa špinu a smrad. Plakal som, až sa kalné slzy očistili. Potom som zamieril ďalej od brehu, k osamelému ostrovu.
Na vrchole hory ma čakala Beáta.