Mohlo to dopadnúť kadejako. Rokfortskí profesori mohli namiesto čiernych habitov a špicatých klobúkov nosiť pončá a sombrerá, na hodinách elixírov sa mohlo vyučovať pálenie tequily a polia okolo univerzity sa mohli vlniť dozlata vyzretou kukuricou v záplavách tropického slnka. A k tomu všetkému by hrali zvonivé španielky a rozjasané trúbky: „Aj-jaj-jaj-jáááááj!“ Stal sa presný opak. To, že sa réžie Väzňa z Azkabanu chopil mladý Mexičan Alfonso Cuarón, uvrhlo svet Harryho Pottera do kráľovstva temnoty, studeného dažďa a hmlou dýchajúcich lesov.
Zmena režiséra bola nevyhnutná. Nie preto, že by sa to Chrisovi Columbusovi vymklo z rúk – za prvé dva diely buď mu večná vďaka -, ale tretí film jednoducho MUSEL vyzerať inak. Z prostého dôvodu: príbeh je zase o tom istom. Harry po prázdninách nastúpi do školy (lietajúce auto z dvojky vystriedal prízračný autobus), kde sa zoznámi s novými učiteľmi, narazí na záhadu, trochu si zadobrodružní s nejakou tou mýtickou bytosťou (aj maníci z ILM potrebujú jesť a za hipogryfa si zaslúžia kamión pizze), naučí sa nové kúzlo a v závere tajomstvo rozlúskne, pričom všetko samozrejme súvisí so smrťou jeho rodičov a vznáša sa nad tým tieň „toho oného, šak víte keho“. A Hermiona dá na bendžo Malfoyovi, ktorý je zase hnusný, až z neho kvapká sliz a vôbec všetko, čo zvykne kvapkať z puberťákov. Knihu som nečítal, ale videl som jej hrúbku, takže verím, že Rowlingová to v románe všetko premakala a zauzlila podstatne dôkladnejšie. Lenže film je film a je to skrátka tretíkrát rovnaká schéma. Ani by mi nenapadlo generovať svoj názor na film porovnávaním s knihou, avšak z celkového diania na plátne je tá amputácia či razantná redukcia niektorých zápletiek a motívov citeľná. A „to nie je dobre, to nie je dobre!“, ako kričal Johnny Depp, keď mu pálili sudy s rumom. To som ako divák neznalý knihy cítiť nemal, podobne ako mi bolo šumafuk vygumovanie nejakého Toma Bombadila. A na adresu scenára, vážený súd, vznášam ešte jedno vážne obvinenie: v snahe o celkovú dynamizáciu (zjavne kvôli mladším divákom), akosi zabudol dať dostatočný priestor postavám a vzťahom medzi nimi. Profesorský zbor (s výnimkou príjemne sústredeného Davida Thewlissa alias Lupina) je tak iba prehliadkou kratučkých hereckých štekov (zabolí to hlavne pri Emme Thompson, ktorá okrem srandovného ksichtenia sa nepredvedie NIČ). Rovnako Hermiona a Ron a Hagrid sú akýsi bezvýrazní a nebude to len Cuarónovým zámerným utlmením farieb. Dlho očakávaný Gary Oldman si tiež túto fušku asi odohral počas voľného víkendu, keď akurát nemusel hrať ďalšieho psychopata v americkom trháku. A že vo filme hrá Julie Christie, to mi docvaklo až pri záverečných titulkoch, v tej rýchlosti som jednu z dám britského herectva skoro nezaregistroval.
Takže ak by som mal priamo odpovedať na otázku, či je Väzeň z Azkabanu lepší ako prvé dva diely, odpovedal by som: „Ani náhodou.“ Iné je to už s otázkou: „Je lepšie nakrútený?“ Tam sa niet o čom baviť. Vždy som si predstavoval, ako by to vyzeralo, keby Harryho Pottera dostal do rúk Tim Burton. Už netreba. Cuarón urobil z tohto „detského“ filmu Ospalú dieru 2, vrátane tekvíc a krákajúcich havranov a vysušených voodoo hláv. Myslím, že keby tým deckám, ktoré vyplnili kino do posledného miesta, premietli Texaský masaker motorovou pílou, nemali by z toho nejako podstatnejšie traumatizujúcejší zážitok. Iste, aj Columbus dokázal dať prvým dvom dielom slušnú „ostrovnú“ atmosféru, ale po zážitku z trojky odrazu Kameň a Komnata vypadajú ako piknik na vidieku upravenom pre pohodovú agroturistiku. A je to príjemné, sakramentsky príjemné. Teraz je to konečne Británia, kde dažďami obrúsené menhiry stoja na víchrami drásaných kopcoch, lesy sa ozývajú vytím vlkolakov a kde vás nízko visiace mraky tlačia k zemi, akoby boli vážne z olova. Film je od začiatku do konca prešpikovaný výraznými, fantasticky fungujúcimi režijnými nápadmi – stačí do rokfortskej architektúry a dôležitých záberov zakomponovať jedno majestátne sa kymácajúce kyvadlo a zrazu to má celé osudovú atmošku o sile Blade Runnera. Alebo trebárs len tak pre odľahčenie nechať Hagrida hádzať si žabky. Prelet ponad školu a priľahlé jazero na chrbte hipogryfa svojou silou takmer dosahuje pôsobivosť príjazdu Gandalfa do Minas Tirith. Triky sú bezchybné (metlobal v daždi a hmle, uááááá!), kamera výborná a hudba prekvapuje nezvyčajnými novými motívmi, ktoré akoby ani nevrhol na notový papier John Williams.
Väzeň z Azkabanu je zmena. V niečom k horšiemu, v niečom k lepšiemu, ale dôležité je, že do cyklu bola napumpovaná nová energia a nové výzvy pre režisérov, ktorí prídu po Cuarónovi. Napokon, Mike Newell už tvrdo maká na Ohnivej čaši. Španielky a trúbky doznievajú v diaľke a zručný mexický chlapík kdesi za oceánom žmýka lejakmi nasiaknuté pončo a chystá pochmúrnu futuristickú sci-fi Children of Men. „La cucaracha, my dear!“
(0 hlasov)
