Fantastika v Amerike stojí uprostred križovatky a rozmýšľa, ktorým smerom sa pustiť. Nedá sa jej pomôcť?
Nie je to len problém SF, fantasy a príbuzných žánrov – pri analýze súčasnej americkej literatúry Washington Post narieka, že v dnes takmer nie je celosvetovo známy americký autor, ktorý by bol literárne na vysokej úrovni, snáď až na černošku Toni Morrisonovú a Toma Wolfa. A žiadny nie je uznávaný ako celebrita – tak, ako bol v 20. rokoch F. S. Fitzgerald a v 40. a v 50. Hemingway.
Podobné hlasy sa ozývajú aj vo fantastike. Norman Spinrad vo svojich najnovších recenziách pre Asimov‘s Science Fiction plače nad tým, že od cyberpunku neboli v americkej SF nijaké hnutia, ktoré by ju posúvali dopredu. Hnutím on pritom nazýva spolok autorov, ktorí môžu alebo nemusia byť podporení publicistami, ktorí však podobným spôsobom vnímajú okolitú realitu a literárne ju spracovávajú. Druhá vec je, že cyberpunk bol podľa neho prvým takýmto hnutím – a teda jediným. Nová vlna, ktorá začala v Anglicku v 60. rokoch a pokračovala v USA, skončila spolu s hippies a o nejakom spoločnom vedomí, nehovoriac už o manifestoch, tam nie je ani reči. Každý zárodok možného spoločného vnímania autorov 70. rokov zabili workshopy a nové média, teda filmy a seriály. Začiatkom 80. rokov teda s Gibsonovou príznačne nazvanou poviedkou Gernsbackovo kontinuum prišiel cyberpunk. Všetci sme ešte pred rokom mali predstavu, čo to je. Punkeri, ležiaci na ulici s hŕbou implantátov v tele, prenajímajúci sa na hackovanie a nasadzovanie vírov do sietí. Do toho nejaké tie omamné látky. Ťažká postmoderná štylistika. Potom však vyšla po česky kultová antológia Zrcadlovky a všetko bolo inak. Z tých 13 poviedok sú takéto možno tri. Píše sa o všetkom možnom, len počítačové prostredie tam chýba. Autori sú výbornými rozprávačmi, čo mňa osobne teší oveľa viac ako neprehľadná poetika Gibsona. Dnes mi už vôbec nie je jasné, aký text je cyberpunk.
Hnutie to však bolo, ako sa patrí – malo svojich bohov, prorokov, tlačové orgány, manifesty aj odporcov. Americkú literatúru zasiahlo iba minimálne – Gibson je tam celkom známy len vďaka Timothymu Learimu, ktorý ho dosť propagoval. V každom prípade, vydržalo iba pár rokov. Začiatkom 90. rokov už Bruce Sterling píše články o tom, že sú všetci jeho kmeňoví autori niekde inde. Tvrdú sci-fi však toto hnutie zasiahlo rovnako ako Nový vlna – každý sa s ním musel vyrovnať, vyzeralo to, že scifisti už nebudú chcieť čítať knihy písané starým štýlom. Čo bol rovnako ako pri Novej vlne omyl.
A čo ďalej? Cyberpunk ako literatúru sa pokúsil vzkriesiť ešte Neil Stephenson a skončil rovnako ako mnohí autori hnutia – pri hororoch. Prišli snahy o podobné hnutia – steampunk, splatterpunk, nanopunk. Možno iba súhlasiť so Spinradovym názorom, že to bolo iba komerčné napodobňovanie, ktoré sa snažilo napodobniť úspech cyberpunku (toto nálepkou sa totiž začalo označovať všetko – filmy, seriály ako Max Headroom, začínajúca techno-raveová hudobná revolúcia sa k nemu tiež uchyľovala). Literatúra už však bola niekde inde (pritom ani v 80. rokoch nebol cyberpunk medzi scifistami najpopulárnejší – ceny od Nebuly, ktorú priznávajú kritici, až po fanúšikovský Locus získavali Card, Cherryhová, Pohl, Niven, Lucious Shepard, Brin, Simmons – možno to je dôvod, prečo po česky nevyšli kultové knihy cyberpunku od Sterlinga, Shinnera, Shirleyho, Cadiganovej, ani Bearova Hudba krve).
Dnes sa už na hnutie iba nostalgicky spomína. V týchto dňoch pripravila kráľovná cyberpunku Pat Cadiganová antológiu The Ultimate Cyberpunk. Okrem jedinej poviedky sú tam samí už spomínaní „starí králi“ a prekurzori hnutia. Nepredpokladá sa, že by hnutie oživila japonská próza – aj keď román Blood Electric Kenjiho Siratoriho má na obálke krásny nápis \„the new Japanese cyberpunk classic\“.
Tá jediná poviedka od mladšieho autora v Cadigankinej antológii je od Paula J. McAuleyho. Meno nám nie je neznáme, vyšlo už od neho po česky päť kníh. Tento autor, spolu so Stephenom Baxterom, Gregom Eganom, Peterom F. Hamiltonom, Ericom Brownom, Molly Brownovou a ďalšími dokázali niečo, o čom stovky autorov na celom svete iba snívali – presadiť sa v Amerike. Bola to vlastne generácia nových autorov 90. rokov, ktorí začali v anglickom časopise Interzone. Ich romány a poviedky označujú v Amerike za obrodu tvrdej sci-fi. Pritom im neboli schopní dať žiadnu z hlavných cien napriek tomu, že sa nepredávali zle.
Čo ďalej? Tu je zrejme zaujímavá kategória Najlepší debut v cene Locus. Kým v 90. rokoch patrila hlavne ženám, ktoré písali o nanotechnológiách, dnes ju dobíja science fantasy a dark fantasy. China Miéville a Nalo Hopkinson, plus už dávnejšie známi, no dnes na vrchole Neil Gaiman a John M. Ford ukazujú, kam sa SF v Amerike môže pohnúť. Otázne je, dokedy to priaznivci tvrdej sci-fi čítať vydržia. Kedy príde nové hnutie. Nie len Spinrad po ňom volá. Určite ste si všimli vo fantázii titulok Je čas na novú revolúciu. Je to citát práve McAuleyho. Nemohla by prísť práve s Európy? Keď si ináč porovnáte počet recenzií na neangloamerické romány s minulými desaťročiami. Uvedomíte si, že niečo sa s Američanmi deje. Spinrad recenzuje Francúza Philippa Curvalla, vysoké uznanie dosiahli Mravci jeho rodáka Bernarda Webera či MIDAS Wolfganga Jeshkeho. Podľa Lema pripravujú film Sonenbergh s Cameronom. Bolo by dobre, keby sme nezaspali. Autori by sa tu aj našli, chýba nám však druhá časť základu – prekladatelia do angličtiny.