Nasledujúca recenzia historického veľkofilmu Alexander Veľký nebude filmovou kritikou, ale zameriame sa skôr na historické reálie diela. V poslednom období sa v kinách objavilo hneď niekoľko filmov, ktoré čerpajú inšpiráciu zo starovekých dejín (Alexander Veľký), teológie (Utrpenie Krista – Mel Gibson, USA, 2004), či mýtov (Trója – r. Wolfgang Petersen, USA, 2004; Kráľ Artuš – r. Antoine Fuqua, USA, 2004). Otázkou je, či filmári musia pracovať presne podľa historických reálií, alebo môžu výraznejšie zapojiť vlastnú tvorivosť a predstavivosť.
Napríklad, pri filme Kráľ Artuš boli pôvodná legenda a historické reálie tak deformované, že z pôvodného celku zostal iba názov. Vo filmovom spracovaní Homérovho eposu sme zaregistrovali pokus urobiť z mýtu reálnu historickú udalosť (To neznamená, že by Trója nebola realitou, ale skôr chceme upozorniť na skoro dôsledné vynechanie mýtotvorných prvkov – gréckych bohov, Achillovej nesmrteľnosti a pod.). Vznikol tak akýsi mix – dielo, ktoré pospájalo historické reálie z rozličných období (v dobe Trójskej vojny určite neexistovala podobná výzbroj, grécke lode sú o 8 storočí mladšie a vojna oproti v legende uvedených 10 rokov, trvá podľa filmu len niekoľko týždňov). Aj v takom na prvý pohľad vernom diele ako je Gibsonovo Utrpenie Krista je niekoľko nepresností (Napríklad, ignorovanie faktu, že v Izraeli bola počas existencie Rímskej ríše úradným jazykom gréčtina a nie latinčina).
Film o Alexandrovi Veľkom režíroval síce pre niektorých kontroverzný, ale inak na presnosť dbajúci Oliver Stone. Jeho filmové spracovanie Alexandra nie je prvé. V polovici minulého storočia vznikol film o Alexanderovi v hlavnej úlohe Richard Burton.
Samotný Alexander (Collin Farrell) je dnes kombináciou mýtu a reálnej
historickej osobnosti. Režisér stál pred neľahkou úlohou, ktorý prvok
uprednostniť. Tak isto je neuveriteľne ťažké, čo z bohatého
Alexanderovho života vybrať. Oliver Stone mal ako umelec právo niektoré
udalosti z jeho života ignorovať a niektoré vyzdvihnúť. Bolo by určite
zaujímavé, ako by si Stone poradil s niektorými mýtickými prvkami
(napríklad požiar efezského chrámu bohyne Artemis v deň Alexanderovho
narodenia, veštbu v egyptskej oáze Siva, alebo preťatie Gordického uzla).
Tak isto niektoré významné historické udalosti boli vynechané (bitky pri
Chaironei, na rieke Granik, založenie požiaru v sídle perzských kráľov
v Persepolise a iné). Dobrou správou je, že na filme spolupracovali aj
experti. Či však boli ich pripomienky akceptované je otázne.
Výprava filmu pôsobí efektne. Mohli sme vidieť strohú architektúru
macedónskeho centra v Pelle v porovnaní s veľkoleposťou sídiel Blízkeho
východu. Historicky presné boli i použité kostýmy. Aj keď niekedy bola
veľkoleposť preháňaná (Nieže by Babylon nebol v staroveku nádherným
mestom, no predsa len bolo toho trochu príliš. Čo je daň dnešnej dobe, keď
si ľudia nevedia presne predstaviť skutočnú hodnotu niektorých vecí pre
starovekého človeka – napríklad len obyčajná zbroj už bola malým
bohatstvom).
Otec Alexandra – Filip II. bol vo filme zobrazený podľa jednej z vedeckých rekonštrukcií s chýbajúcim okom, ktoré stratil po zranení šípom. Treba však podotknúť, že podľa niektorých bádateľov bolo zranenie pod okom. Matka Alexandra (Angelina Jolie) bola zobrazená, ako \„čarodejnica\“, čo nemusí byť klamstvo, pretože jej záľuba v rozličných tajomných kultoch bola povestná. Výzbroj macedónskej armády je reprodukovaná viac menej presne s jednou výnimkou. Podľa antického spisovateľa Plutarcha vieme, že Alexander v boji používal jednoduchú, leštenú prilbu a nie honosnú \„leviu\“, ako vo filme. Veľmi úspešne je zobrazená bitka pri Gaugamelách, môžeme vidieť macedónsku vojenskú taktiku, kde hlavnou výzbrojou pochodujúcich faláng boli dlhé kopije. Sledujeme ako náročné muselo byť vedenie tak veľkej armády. Je na mieste otázka, akú charizmu a intelektuálnu úroveň mali starovekí velitelia, aby zvládli ovládanie armády. Na začiatku bitky Alexander posmeľuje svojich vojakov, dokonca niektorých jednotlivcov oslovoval menom. Alexander bol človek s vynikajúcou pamäťou, ktorý poznal tisícky svojich bojovníkov po mene (podobná schopnosť je zaznamenaná i u Caesara a Napoleona). Zmena taktiky je zobrazená počas bitky v malom pralese v Indii, kde proti falangám boli nasadené bojové slony. Niekomu sa môže zdať patetické, že samotný Alexander bojoval v čele vojakov, miesto strategického riadenia bitky v pozadí. No on naozaj velil armáde v prvých líniách, o čom svedčilo aj množstvo zranení, ktoré počas ťaženia v Ázii utŕžil.
Vo filme sa vyskytovalo množstvo ďalších drobných nepresností (rozumieme tým chyby, ktoré vedcovi síce zdvíhajú žalúdok, no bežný návštevník kina ich skoro nepostrehne, preto ich opodstatnenosť nech posúdia čitatelia sami). Napríklad počas Ptolemaiovho (Anthony Hopkins) rozprávania môžeme v pozadí vidieť alexandrijský prístav s jedným zo siedmych divov sveta – majákom na ostrove Faros. Žiaľ bol postavený až za vlády Ptolemaiových nástupcov. Alexanderova manželka Roxana je vo filme zobrazená ako temperamentná žena. No v skutočnosti bola spokojná s úlohou tradičnej matky kráľovských detí (Jedno z nich zomrelo ešte počas výpravy v Indii, druhé sa narodilo až po Alexanderovej smrti – 323 pred Kristom). Alexanderov druh Antigonas (jednooký) nesprevádzal Alexandra do Indie, ako je to uvedené vo filme, ale zostal ako guvernér vo Frýgii. Podľa Aristotelovej plochej mapy, pomocou ktorej učil synov macedónskej aristokracie sa zdá, akoby staroveké Grécko zahŕňalo územie dnešného Albánska, Bulharska a bývalej Juhoslávie. Tieto regióny nikdy neboli súčasťou Grécka. Nepresnosťou je i používanie prívlastku – veľký, ktorý bol k Alexanderovmu menu pridaný tradíciou až neskôr. Podľa jedného filmového dialógu si môžeme myslieť, že legendárny Prométeus bol za trest prikovaný ku skale niekde v strednej Ázii, alebo v Indii, čím sa ignoruje legenda o jeho uväznení na Kaukaze…
Teraz asi nemôžeme vynechať najdiskutovanejšiu časť filmu – zobrazenie Alexanderovej homosexuality. Z histórie vieme, že homosexualita nie je len výsadou dnešnej \„skazenej\“ doby (ako sa domnievajú niektorí pseudoodborníci), ale objavuje sa od začiatku ľudských dejín (napríklad, anglický kráľ Richard II. Levie srdce, alebo Oscar Wilde). Môžeme diskutovať, či bol Alexander homosexuál, alebo bisexuál, no sú to pojmy, ktoré sú charakteristické pre modernú (alebo vlastne už postmodernú) dobu. V staroveku podobné pojmy neexistovali. Objavujú sa až s nástupom kresťanstva. V staroveku bolo skôr dôležité, či ste \„sexuálny\“, alebo nie ste. Alexander mal pravdepodobne mužských partnerov (jeho priateľ z detstva Hefaistion bol schopným organizátorom v ríši), ale i tri manželky a splodil minimálne dvoch potomkov. Zobrazenie homosexuality vo filme je skôr znakom dnešnej doby.
Ťažko urobiť záver, či Oliver Stone urobil všetko, aby presne zobrazil Alexanderov život a jeho dobu. No medzi historickými filmami jeho dielo vyčnieva z radu a spomínané nepresnosti bežný návštevník kina pravdepodobne nepostrehne (odborné pripomienky bude väčšinou ignorovať). V recenzentovom súkromnom rebríčku historických veľkofilmov sa zaradí hneď za Statočné srdce a Kleopatru (samozrejme s E. Taylor). A keď sme už pri Kleopatre som zvedavý, kedy príde niekto s návrhom na jej opätovné sfilmovanie.
Branislav Kovár
autor je archeológ