 |
Literárnych súťaží máme v žánri fantastiky toľko, že si už každý víťazstvachtivý autor môže vybrať podľa svojho vkusu, chuti a schopností. Tým nepozornejším stačí nazrieť do okienka Nezabudnite na našej hlavnej stránke.
Nie, nežijeme v dokonalom svete. Je bežné a normálne, že sa autor v súťaži nejakým spôsobom snaží „prilepšiť si“ v hodnotení, vedome či nevedome. Robíme tak všade – na skúške sa používajú ťaháky, odpisuje sa alebo sa sonduje, akú má dnes skúšajúci náladu, na pošte sa snažíme vtesnať do kratšieho radu alebo hľadať známeho viac vpredu. Robíme to v zamestnaní, vo vzťahoch i v literárnych súťažiach. Absolútne poctivý hráč je už takou vzácnosťou, že dnes už zaváži skôr miera nepoctivosti, ktorú použije. Niektorí, bohužiaľ, túto mieru nepoznajú.
Keď vezmeme len literárne súťaže zamerané na fantastiku, je v podstate jedno, kto je víťaz. Už len to, že súťaž je, že prebieha na jednej strane propaguje fantastiku, literatúru a kultúrne dianie na Slovensku vôbec. Na druhej strane samotný princíp súťaženia núti zúčastnených, aby na sebe pracovali, aby sa snažili byť lepšími ako tí ostatní. Takto sa vychovávajú nové generácie autorov, oddeľuje sa kúkoľ od zrna (kto párkrát neuspel v literárnej súťaži, spravidla má dosť rozumu na to, aby sa začal zaoberať radšej niečím prospešnejším). Vždy sa ale nájdu takí, ktorí heslo „pracuj na sebe“ pochopia tak, že sa obrátia na svojich známych a kamarátov, aby im trochu dopomohli k lepšiemu umiestneniu. Každý z nás pozná heslo „pošli hlas tej a tej dievčine, lebo je z nášho mesta“ – veď sa to týka aj iných súťaží, nielen literárnych.
Je ale otázne, či si týmto spôsobom naozaj niekto zabezpečí úspech. Pretože ak ste už raz hore (bez ohľadu, ako ste sa tam dostali), ľudia očakávajú, že budete hore neustále. Vždy a znova musíte dokazovať svoju kvalitu. Ak nie, o pár mesiacov či rokov si na vás nik nespomenie, a ak áno, tak len so slovami „nechápem, ako ten či tá mohli niekedy vyhrať“.
Druhá otázka je, čo víťaz podvodom v literárnej súťaži získa. Uvediem príklad: Nadšený fanúšik a organizátor chce niečo sám od seba urobiť pre dobro veci a vymyslí súťaž. Nie, tu niet žiadneho mobilného operátora ani kolosálneho reklamného partnera, ktorý potrebuje preprať veľkú sumu, a preto je ochotný súťaž zastrešiť a najať stovky odborníkov každého zamerania. Toto je vlastný projekt organizátora, jeho vlastná aktivita. Zoženie si sponzora, ktorý (obyčajne za nejakú protislužbu) daruje cenu, prípadne organizátor zaplatí cenu z vlastného vrecka (t. j. z peňazí, ktoré si zarobil v normálnom zamestnaní). Nájde si spolupracovníkov – dobrovoľníkov. Vypracuje systém súťaže, vytvorí či dá vytvoriť spôsob hlasovania. Vo svojom voľnom čase (lebo ináč musí zarábať na podobné charitatívne veci) robí administrátora súťaže a všetky náležitosti s tým spojené. Nedostáva za to žiadny plat ani odmenu. Je to len jeho nadšenie, potreba realizovať sa a pomôcť slovenskej fantastike a ľuďom, ktorí sa o ňu zaujímajú. A teraz – teoreticky – súťaž vyhrá niekto nie preto, že by jeho poviedka bola najkvalitnejšia, resp. ľuďom sa najviac páčila, ale preto, lebo jej autor má napríklad najviac spolužiakov s prístupom na internet. Hreje tvorcu takéto víťazstvo? Veď podvodom získa odmenu od človeka, ktorý ju ponúkol v dobrej viere, že skončí v správnych rukách. Nie je to to isté, ako keby organizátorovi tie peniaze a čas, ktorý tomu venoval, ukradol rovno z vrecka? Nehanbí sa predstúpiť a verejne prijať odmenu z rúk človeka, ktorý vie, že bol podvedený?
Veru vie. Organizátori a administrátori nie sú hlúpi, sú len altruistickí. Ak príde k jednej poviedke desať hlasov od ľudí, ktorých spája spoločné priezvisko, je jasné, koľká bije. Samozrejme, sú aj menej priehľadné spôsoby, no čo len trochu skúsený administrátor sa nad nimi len trpko pousmeje…
O čo teda v súťažiach ide? Vyhrať za každú cenu alebo poznať sám seba, svoje slabiny a cesty k tomu, ako to nabudúce všetkým natrieť svojou bezkonkurenčnou poviedkou? Ak autor vyhrá nefér, čo bude ďalej? Jednému to stačí. Pochváli sa na fejsbúku, ešte chvíľu sa o tom bude rozprávať a je pokoj. Iný si povie, že raz stačilo a druhýkrát radšej staví na vlastné kvality. Ale obyčajne je to ináč.
Vyhrávať totiž zachutí. Najprv trocha zamrzí, že súperi boli v skutočnosti lepší a podaktorí aj trochu zazerajú. Ale platí predsa to, čo je na papieri, nie to, čo si kto myslí. Ak zachutilo raz, budeš vyhrávať nefér v každej ďalšej súťaži, kde je to možné. Až kým sa raz nenájde redaktor či vydavateľ, ktorý si povie: „Tento autor už zvíťazil toľkokrát, že by sa oplatilo vydať mu knihu.“ A požiada ťa, aby si mu svoje úspešné práce predložil…
Tam podvod končí. Pretože verejný úspech nie sú kamaráti od stola, susedia či spolužiaci, a vydavatelia to vedia. Vedia to aj iní, pretože to neplatí to len pri poviedkach a pri literárnych súťažiach.
Takže o čo v súťažiach ide? O výhru či o to byť dobrý? Alebo o to – byť dobrý a preto vyhrať?
V najbližších mesiacoch sa presvedčíme…