Predpokladá sa, že malé uzavreté spoločnosti sú veľmi konzervatívne a málo prístupné technologickým inováciám. Existuje však ešte silnejší variant tohto javu, ktorý sa priamo prejavuje ako strata znalostí. Nejde pritom len o teoretické koncepcie, ale aj o prakticky použiteľné technológie. Archeológovia napríklad dokážu na základe sledovania jednotlivých vrstiev v Tasmánii určiť, kedy na tomto ostrove vymizli kostené nástroje, kedy výroba udíc, rybárskych háčkov a pod. Výsledkom potom bola spoločnosť, ktorá v 18. storočí stála technologicky na nižšej úrovni, ako raný paleolitický lovci mamutov. Obdobie po oddelení Tasmánie od zvyšku austrálskeho kontinentu stúpajúcou hladinou mora tak bolo vlastne jediným nepretržitým úpadkom.
Dá sa polemizovať o tom, že na zmiznutí technológií má v málo početných uzavretých spoločnostiach podiel aj postupný úbytok duševných schopností ľudí. K tomuto javu by samozrejme malo dochádzať následkom sobášov medzi blízkymi príbuznými. Takáto teória však pokryvkáva, pretože na Tasmáncoch neboli pozorované žiadne degeneračné príznaky (domorodci však boli veľmi rýchlo vyhubení). Navyše, výsledkom príbuzenských sobášov by v takomto prípade bol určite celý rad degenerácií a fyzických defektov, ktoré by sa dali zistiť štúdiom kostrových pozostatkov. Pri Tasmáncoch sa z tohto ale nič neprejavilo. Ak teraz trochu odbočím, tak úvahou, že výsledky sobášov medzi blízkymi príbuznými sú vôbec dosť nejasné. Niektoré malé spoločnosti (nie však Tasmánci) zrejme následkom toho skutočne vyhynuli. Predpokladá sa, že negatívny vplyv tohto javu sa dá pozorovať taktiež na šľachtických a panovníckych rodoch stredovekej a novovekej Europy. Na druhej strane si ale egyptský faraóni a vládcovia Inkov brali bežne za manželky svoje sestry a k žiadnym degeneráciám u nich nedochádzalo. Ale naspäť k Tasmánskym otáznikom. Sobáše medzi príbuznými za technologický úpadok teda zrejme nemôžu. Aké sú ďalšie možnosti? Za stratou technológií môže stáť aj to, že v určitom prostredí nie sú skrátka potrebné. Táto hypotéza môže mať svoj diel pravdy, pretože pokiaľ by sa uzavretá skupina dobre prispôsobila nemennému prostrediu, hádam by sa dokázala bez množstva zručností pohodlne obísť. No aj tak v prípade Tasmánie je táto koncepcia nie práve najpresvedčivejšia, pretože pôvodní obyvatelia žili neustále na pokraji biedy. Ďalším možným výkladom môže byť to, že aj obyčajné technológie vyžadujú určitú špecializáciu. Malá skupina lovcov si logicky nemôže dovoliť luxus, ktorým ja napr. jedlo pre pisárov či kráľov. Je však možné, aby to platilo aj pre výrobu udíc? Nakoniec, možme spomenúť aj selekčný tlak, resp. jeho neprítomnosť. V „otvorenom“ prostredí by spoločnosti zabúdajúce technológie asi veľmi rýchlo podľahli svojej konkurencii. Nie však na uzavretom ostrove. Tento výklad však predovšetkým objasňuje to, prečo uzatvorené spoločnosti väčšinou neobjavujú nič nové, no strata už raz získaných znalostí je však niečo trochu iné. Ostáva dodať, že aj malé skupiny sú konzervatívne len v určitom prostredí. Pokiaľ je prostredie nové (napr. v dôsledku migrácie), alebo premenlivé, dôjde často naopak k búrlivému vývoju. Nejako podobne, tzn. pôvodne z malej skupiny sa zrejme odvíjala aj evolúcia človeka. Kto by mal záujem o filozofickejšie ladený nadhľad popísaného javu „straty technológií“, mohol by uvažovať napr. takto: Veci už raz získané nie sú často k dispozícii nevždy a neexistujú automaticky samy o sebe bez toho, aby sme sa o niečo nemuseli ďalej pričiňovať. Platí to aj pre ľudské objavy a vynálezy?