 |
 |
 |
”Exit light, enter night, take my hand, off to never never land” METALLICA – Enter Sandman
V to utorkové popoludnie bolo zamračené a daždivo, čo je v Kodani viac ako štandardné počasie. Fantask (dánska verzia Brlohu) bol v ten deň tak zaprataný ľuďmi, že sa tam takmer nedalo dýchať. No len máloktorí sa sem prišli iba skryť. Väčšina napäto postávala, tušiac veľkú udalosť, a so zatajeným dychom hľadela k východu, kedy sa z pochmúrneho ale zároveň trocha prízračného počasia vynorí sám Pán snov…
Keby som Neila Gaimana nepoznal z fotiek, asi by som si najskôr pomyslel, že ponižší chlapík v čiernej koženej bunde, s rukami vo vreckách a so strapatým účesom ala Diego Maradona, ktorý sa objavil presne na čas (tzn. o 15,00), je nejaká miestna rocková hviezda. V podstate by to prirovnanie pre náhodného návštevníka Fantasku nebolo vôbec zcestné, stačilo sa obzrieť vôkol seba. V kníhkupectve čakalo na Sandmanovho stvoriteľa vyše päťdesiat fanúšikov odetých a pomaľovaných snáď vo všetkých odtieňoch čiernej farby (netušil som, že niečo také vôbec existuje), na hlavách extravagantné účesy, na končatinách trblietavé doplnky od výmyslu sveta. Podobnú zbierku variácií na tému Adamsova rodina som naposledy videl na hudobnom Gothic Wave festivale. Už tu chýbali len gitary… Ale v ten deň šlo samozrejme o niečo úplne iné. I človek neznalý veci by si po bližšom preskúmaní davu určite všimol, že každá druhá ruka pevne zviera Coralinu, čerstvo vybalenú z obrovskej zásielkovej krabice, alebo iné Gaimanovo dielo, pripravené na podpis.
Trocha som v tejto spoločnosti vo svojom modrom svetri svietil, ale určite ma to neodradilo od toho, aby som si nevystál radu pre pár škrabancov perom od môjho najobľúbenejšieho autora. (Keďže je Lovecraft mŕtvy, snáď mi tento výraz odpustí.) Európska časť Gaimanovho turné, zahŕňajúca Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Poľsko, Dánsko, Taliansko a Francúzsko, našu rodnú hrudu síce obišla, ale to samozrejme neznamená, že by som nemohol byť pri tom! (Dobre, uznávam, trochu napomohlo i šťastie a zhoda okolností, ale kto by odolal…?)
Videl som už zopár autogramiád a ani túto nesprevádzalo nič špeciálne. Akurát sa mi zdalo, že bola ukrutne dlhá. Gaiman je proste chlapík s veľkým srdcom, a kým sa mu podarilo odbaviť všetkých fanúšikov, prešli viac ako dve hodiny. Holt, fans sú fans a ďalší program musel počkať. Každému jedincovi bez rozdielu pohlavia alebo náboženského presvedčenia podal ruku, opýtal sa ho na meno, prehodil s ním zopár slov, či odpovedal na jeho dotieravú otázku, podpísal sa mu kde a ako to chcel a z vlastnej iniciatívy pridal venovanie alebo kresbičku. (Ja mám svietnik so sviečkou v Smoke and Mirrors, heh.) Došlo skoro i na intímnosti, keď sa niektoré faninky, povzbudené Neilovou otvorenosťou, pokúšali ukázať mu svoje „sandmanovské“ tetovania na miestach bežne neprístupných zbytku mužskej populácie. Všetky výtvory decentne zhodnotil a pochválil svojou kultivovanou angličtinou. Tí, čo sme stáli dostatočne blízko sme si užili tiež. (Chcem byť slávnym spisovateľom!) Konečne došla rada i na mňa. Národne povzbudený po ďalšom úspechu Slovákov na majstrovstvách sveta v hokeji (mohlo byť i zlato, azanďalád!) som si ako jediný zástupca krajiny pod Tatrami na mieste vydobil o čosi dlhší audienčný čas. Samozrejme zasa nie toľko, aby som od Dánov riskoval ukameňovanie. Stručne sme s veľmajstrom pera pokecali o jeho úspechoch i obľúbenosti na Slovensku. Šokoval ma tvrdením, že do toho dňa ani netušil, ako dobre si vedú jeho knihy na našom trhu. (Nobody told me that! – bolo presne to, čo povedal.) Nechtiac som ho vyprovokoval k tomu, aby sa následne hodnú chvíľu rozplýval nad tým, ako ho príjemne prekvapilo vrelé privítanie v Poľsku, ktoré navštívil minulý týždeň, a napokon uznal, že má v smere na východ o svojej popularite medzery, ktoré treba napraviť… Či však niekedy uvidí hordy slovenských fanúšikov na vlastné oči, je ťažké povedať. Každopádne by som mu to veľmi prial. Podobne príjemných chlapíkov k nám chodí na návštevu prekliate málo. Neil práve dopísal svoje nové dielo s názvom The Graveyard Book, o ktorom rovnako ako všetci autori tvrdí, že je jeho najlepšie (dá sa vôbec napísať ešte niečo lepšie, ako už napísal?), a o pár mesiacov ho čaká ďalšie turné.
Kto vie, možno sa tentoraz predsa len zastaví…