Ako som prekladal Kráľa v žltom

kral v zltom

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Európa zbierka hororových poviedok Roberta W. Chambersa (1865 – 1933) Kráľ v žltom, ktorá poslúžila ako jeden z inšpiračných zdrojov aj tvorcom kultového seriálu True Detective. Napriek tomu, že kvality autorovej imaginácie si vysoko cenil aj sám H. P. Lovecraft, Chambers a jeho literárny opus magnum viac ako sto rokov obrastal machom zabudnutia. Až so súčasnou vlnou „revivalu“ fantastiky viktoriánskej éry prichádza čas, aby Kráľ v žltom opäť rozsieval kozmickú hrôzu, pred ktorou je jediným únikom šialenstvo alebo smrť. O zážitkoch z prekladania tejto hororovej klasiky, ale aj o knihách a čítaní ako vášni na celý život hovorí Peter Godovič.


Príbeh prekladu Kráľa v žltom sa nezačal tak veľkolepo ako Ecov historický román Meno ruže, teda biblickým vyhlásením: „Na počiatku bolo slovo…“, ale množstvom slov, rozhovorom. Hlavnými hrdinami príbehu a zároveň účastníkmi rozhovoru boli traja knihomoli sediaci v antikvariátnej kaviarni (alebo v kaviarenskom antikvariáte, ťažko povedať, isté je len to, že ide o hipsterské miesto, kde vám donesú kávu, čaj, domáci mrkvový koláč, a áno, sú tam aj police s knihami), ktorí sa v tej chvíli nebavili o knihách, ale oddychovo preberali televízne seriály. Videl si Temný prípad? Hej. Aké to bolo? Zaujímavé. Zachytil si narážky na Carcosu a Žltého kráľa? Nuž áno. Čítal si to? Nie, ale Lovecraft ho spomína tiež. Kde? V eseji Nadprirodzená hrôza v literatúre. Vyšiel Chambers niekedy u nás? Nie, v češtine len poviedka Žlté znamenie. Mohlo by sa to preložiť…

A tak som teda Kráľa v žltom preložil do slovenčiny a jedným z dôvodov, pre ktorý som sa na to dal, bolo moje sklamanie prejavené počas toho pamätného rozhovoru nahlas, že ľudia objavujú zabudnutého Kráľa vďaka televíznemu seriálu. Záležalo vám niekedy na spôsobe, akým ste objavili niečo úžasné, prelomové alebo skrátka nové? Knihu, film, hudbu, hru, miesto… Možno to bude znieť zvláštne, ale mne hej. Zvlášť pri knihách.

Mám utkvelú predstavu, že doteraz nepoznanú knihu musím nájsť zaprášenú a zastrčenú pri náhodnom hľadaní v knižnici či antikvariáte. Takto som sa totiž zoznámil so science-fiction, fantasy, gotickým románom, weird literature a mnohými ďalšími. Je v tom niečo romantické, a po rokoch aj nostalgické. Pátranie medzi policami a fyzický kontakt s knihami prinesie nečakaný výsledok, človek sa ocitne v novom vesmíre. Jeden človek objavujúci svet stvorený iným, ohraničený len autorovou imagináciou.

A hoci príbehy takýchto náhodných objavov často tvoria základ celoživotnej vášne, čoraz častejšie sa v mojom okolí vyskytujú ľudia, ktorí takto objavujú „vznešené veci“ prostredníctvom „nízkych prostriedkov“. Napríklad vynikajúceho autora vďaka televízii a webu. Ľudia dennodenne bez povšimnutia obchádzajú knihy, kníhkupectvá a antikvariáty, ale stačí zmienka alebo skrytá narážka vo filme alebo v televíznom seriáli, a zdvihne sa vlna nadšenia – ľudia blogujú, píšu recenzie, navštevujú fóra a konečne objavujú objavené.

Určite nie som jediným svedkom takýchto momentov. Už neraz som sa ocitol uprostred zápalistej diskusie medzi „knižnými a filmovými tolkienistami“ alebo medzi „starými a modernými lovecrafťákmi“. Jedni objavili spisovateľa a knihy v čase, kedy ich nikto nepoznal, a okolie sa vtedy na nich dívalo skôr pobavene a ľahostajne, kým druhí sa zjavili po premiére filmov, seriálov, prípadne počítačovej hry.

Radšej sa ale vrátim k načatému príbehu prekladu. Zbierku poviedok som si dopredu neprečítal. Chcel som text vidieť tak, ako ho uvidí čitateľ, keď sa mu knižka dostane prvý raz do rúk. Prvý dojem a pocity z knihy sú často tie najtrvalejšie. Jedinou prípravou mi bola Nadprirodzená hrôza v literatúre, Chambersov medailón v monografii Vyprávění nočních hubeňourů od Patrika Linharta, poznámky, ktoré som si o Kráľovi vypísal z iných kníh, a dve anglické vydania – jedno tenké, bez poznámok, a druhé naopak s podrobným poznámkovým aparátom.

Strmhlavo som vpadol do sveta, za okrajom ktorého sa pohybuje tajomný monarcha zaodetý v roztrhanom žltom plášti čakajúci na nešťastníkov, aby okúsili prudký jed druhého dejstva zatracovanej drámy. Hrdinovia príbehov snívajú, blúznia, šalejú a zomierajú. Podobne ako v prípade Lovecrafta, je aj u Chambersa zdrojom hrôzy zakázané poznanie. Nevedomosť a neznalosť súvislostí presahujúcich chápanie a trojrozmernú realitu tvoria hranicu, ktorú hrdinovia náhodne alebo úmyselne prekročia, aby napokon pocítili smrtiaci dotyk plášťa zlovestného Kráľa.

Neobjavil som len nové postavy, motívy a miesta, ale stretol som aj na jedného starého známeho. Pri zmienke o Hasturovi mi v hlave prebehla séria odkazov na autorov prečítaných už v minulosti – Lovecraft, Bierce, Gaiman. To, že ho Chambers spomenie v poviedkach, ktoré sú typicky hororové, ma veľmi neprekvapilo, ale v sladko-gotickej Dáme z Ys nazval jedného zo sokoliarov práve týmto menom. V každej ďalšej vete, ktorú som vtedy prekladal, som potom čakal náznak tej povestnej „kozmickej hrôzy“. Mýtický Hastur ostáva napokon tou „nejasnou a nedefinovateľnou entitou, ktorej duch má schopnosť rozličnými spôsobmi preniknúť do nášho sveta, možno s cieľom ho narušiť alebo ho obrátiť úplne naruby.“

Autor zašiel ešte ďalej. Prvé štyri poviedky majú moc privodiť nočné mory, piata je už predtým spomínaná gotika, po nej nasleduje snová hra so slovíčkami, aby sa prekladateľ, a s ním aj čitateľ, nakoniec ocitol v dekadentom Paríži, ako ho videl Chambers. Temnota čiernych hviezd nad tajomnou Carcosou ustúpila slnkom zaliatemu mestu.

Ten prechod bol taký náhly a výrazný, že som práce na texte na istý čas zastavil. Odchovaný Lovecraftom, nedokázal som pochopiť, kam sa podela hrôza, zakázaná kniha a Kráľ. Akoby tie ostatné poviedky nenapísal Chambers, ale niekto úplne iný. Priznám sa, že na odpoveď som dodnes neprišiel, hoci isté vysvetlenie mi napadlo v podobe „rôznych farieb žltého plášťa“, čo som nakoniec spomenul v doslove k zbierke. Autor si žltú vybral pre jej rozmanitú symboliku, pre oba jej aspekty – pozitívny aj negatívny. Prečítal som si teda dovtedy preložený text, Ulicu štyroch vetrov a Ulicu prvej strely, prvé dve z tých sladkých poviedok. Čosi z hrôzy a tajomna sa do textu vrátilo v podobe krvavej bitky v Ulici prvej strely, mŕtvej ženy v Ulici štyroch vetrov a napokon aj Rue Barrée, ale pozitívny aspekt žltej ostal zachovaný, až kým hrdina poslednej poviedky „s ružou v ruke vyšiel von…“

Preklad napokon vyšiel v predvečer všetkých svätých, teda v čase, ktorý by určite Kráľ využil pre svoj slávnostný príchod na tento svet. A zatiaľ čo sa jeho odkaz „šíri od mesta k mestu, z kontinentu na kontinent“, moje prekladateľské kroky sa uberajú za istým kazateľom na Panenské ostrovy, aby mi ukázal desivú moc toho najtemnejšieho vú­dú…


27. novembra 2014
Peter Godovič