(alebo niekoľko tipov, ako sa vysporiadať s inšpiráciou dielami iných autorov)
Nedostáva sa vám vlastných nápadov? Máte pocit, že nejakú tému by ste spracovali lepšie? Páčilo sa vám niečo, čo už niekto iný vymyslel? Je to jednoduché! Skočte na predmetné literárne dielo a bezohľadne ho vyplieňte! Zdá sa vám táto rada tak trochu v rozpore s mojím predchádzajúcim článkom a búrlivou debatou, ktorá ju sprevádzala? No, ako sa to vezme…
Rozoznávame niekoľko druhov, dajme tomu inšpirácie. Ten prvý, azda najbežnejší, je bohapusté vykrádanie. Takýto postup je vlastný predovšetkým tým najzačínajúcejším autorom v detskom alebo skorom pubertálnom veku. To si niekto niečo prečíta a veľmi sa mu to zapáči. Tak to napíše on, ešte raz. Kým podobná vec ostáva v šuplíku, je to OK, vykradnutý výplod ostáva v rovine intenzívneho prežívania už raz prečítaného. Akonáhle sa však autorík s niečím podobným pokúša preraziť do literárneho sveta, je zle. V prvom rade je zle všetkým, ktorí s týmto sviežim dielkom prídu do styku. Napokon je zle aj nešťastnému autorovi, ktorý po zúrivých komentároch, aké sú napríklad mojou doménou, sa zariekne, že už v živote nič nenapíše. Niekedy je to šťastie pre ľudstvo, ale môže sa tým zabiť aj nádejný autor. Osobne si však myslím, že keď niekto má písať, tak písať aj bude. Škoda, že túto myšlienku si berú k srdcu najmä grafomani…
Bohapusté vykrádanie je však vlastné aj zopár starším a poučenejším autorom. S nimi sa nedá nič robiť, leda ak vyviesť na dvor a zastreliť – lenže to sa nezlučuje s morálkou, etikou a ani zákonmi. Okrem takejto pokútnej činnosti však existujú aj otvorené formy vykrádania, ktoré sa na nič nehrajú.
Prvou je písanie vlastných príbehov do cudzieho sveta. Sem zapadajú mnou nesmierne obľúbené poviedky zo sveta Tolkiena, Szapkowskeho, etc. Používajú sa samozrejme aj príbehy už vymyslených osôb – Conan, Star Trek. Hlavný rozdiel oproti bohapustému vykrádaniu je ten, že autor sa netvári ako génius, z ktorého sa všetci majú vyprázdniť. Naopak, vzdáva hold múdrejším a šikovnejším, čo si vlastný svet vymysleli a intenzívne ho rozvíja ďalej, na potechu všetkým fanúšikom.
Výhoda takéhoto postupu spočíva predovšetkým v tom, že niekto už za nás vymyslel pravidlá a osídlenie dotyčného sveta a my v ňom môžeme rozvíjať vlastné predstavy. Nebezpečenstvom môže byť, ako ukazuje aj aktuálna debata o Marbhovej conanovke, že sa dostaneme do rozporu s inými autormi, alebo nám ujde vec, ktorú v pôvodnom, tzv. kanonickom diele napísal autor. Dajme tomu: čarodejník podľa pôvodného autora nemôže kúzliť v uzavretých miestnostiach, ale jeho nasledovník si to pri písaní svojho príbehu neuvedomí a nechá čarodejníka predviesť nejaký obskúrny magický čin v miestnosti.
Nevýhodou tiež je, že autori sú vždy iba nasledovníkmi, a len zapaľujú sviečky na mohyle zakladateľa príslušného sveta. No, niektorí skôr ten hrob zneuctievajú, ale to je už mimo debaty…
Ďalším rozkošným spôsobom je citácia. Nie je to samozrejme len citácia výroku, ktorý už niekde zaznel, ale napríklad opakovanie určitej situácie. Keď si v poviedke Strašný brak prečítate pri pohľade na príšeru vetu: „Ako to, že je taký veľký?\", automaticky vám napadne (mne teda napadol) otrasený Parker z Votrelca a jeho navlas rovnaká reakcia na uzretie onej slizkej obludy v životnej veľkosti. Pritom, samozrejme, vôbec nemusí ísť o citáciu, ale jednoduchú zhodu náhod… ;-)
Ako príklad citovania situácie mi takto z fleku napadá film Demon Knight, ktorý majú na svedomí producenti votrelčej série. V jednotlivých častiach filmu sa staneme svedkami, ako tri z postáv hľadajú mačku (ako Ripley, Parker a Brett vo Votrelcovi), dve postavy držiac sa za ruky úmyselne vyletia do vzduchu (ako Gorman a Vasquez vo Votrelcoch), a napokon sa na hlavnú hrdinku spoza igelitového závesu vyrúti démon (ako votrelec na Ripley vo Votrelcovi 3), aby ju vzápätí – osprchoval (ako Ripley votrelca tamtiež).
Skutočnosť, že sa obraciam k Votrelcovi, dokazuje, čo je najväčšou slabinou citácie – ocenia ju iba tí, čo majú originál naštudovaný/napozeraný. Citácia v podstate slúži ako vtip, určený istému okruhu ľudí.
Osobitným žánrom je paródia. Už jej podstata – robiť si dôslednú srandu zo všetkého – ju predurčuje na zlodejku. Nemôžeme to však považovať za trestný čin, pretože je v postavení karikatúry. Všeličo jej teda odpustíme, pravda, okrem nedostatku vtipu. Oproti citácii má ešte viac sťaženú pozíciu: parodovať musí všeobecne známe diela. Teda nestačí, ak cituje a ironizuje nejaké dielo. Pri citácii stačí len malý okruh zasvätencov, paródia si vyžaduje čo najširšiu popularitu parodovaného diela. Posledný rozdiel – citácia môže byť súčasťou akéhokoľvek diela, a keď ju niekto neznalý prehliadne, na kvalite diela to nijako neuberá. Ak však autor paroduje spoly neznáme diela, výsledkom je namiesto smiechu rozpačitý úsmev.
Ako príklad paródie si dovolím uviesť dva diela Jej Veličenstva Alexandry Pavelkovej, lady fantasy: poviedka Tisíc podôb lásky a poetické dielo Terminátor 3.
Pozoruhodným, aj keď s vykrádačkami len okrajovo súvisiacim a v literárnej teórii asi nedefinovaným postupom je rochnenie sa v klišé. Jeho najčastejším prejavom sú diela o strašidelných domoch. Kedysi nesmierne obľúbený a rozšírený žáner postupne upadal a autori, neschopní vymyslieť v príbehu niečo originálne, sa preorientovali inam. (Našťastie, ich diela tu ostali a autentické legendy o miestnych strašidelných lokáciach takisto.) Večná živosť a záujem o túto tému však z času na čas vyvolá záujem autora, ktorý, neschopný vymyslieť niečo nové, zvolí opačný postup – nazbiera všetky rekvizity od klasických až po sprofanované a urobí z nich mix. Len na jeho šikovnosti závisí výsledná chuť tohto koktailu. Príklady hotového šalátu ste prednedávnom mohli vidieť v našich kinách – pokazený The Haunting, alebo vydarený prípad v Tí druhí. Alebo skúste posúdiť poviedku o strašidelnej lodi s názvom Vrak.
Poďme ďalej. Marbhovou špecialitkou je mixovanie. Vezme si niečo z biblie, pridá čosi zo všetkých legiend, ktoré kedy počul a mixuje, až kým nie je hotový výsledok. Vzhľadom k jeho schopnostiam je zväčša veľmi šikovne spracovaný a servírovaný, ale jednotlivé ingredencie k sebe miestami príliš nepasujú. S tým, že dotyčné legendy málokto ďalší čítal, tu máme síce zaujímavú, ibaže nezrozumiteľnú poviedku – napríklad Osud vo vlastných rukách.
Tak, do webmastera sme si kopli, kto je na rade? Ale áno, ja osobne. Zrejme najnáročnejším a najriskantnejším postupom je vlastný pohľad. To sa niekomu nepáči spôsob výkladu legendy, alebo priebeh iného príbehu, poprípade má dojem, že by to urobil lepšie, alebo skrátka inak. Vlastne je to transformácia Romea a Júlie do West Side Story. Ale pozor, riziko je značné, ak čitateľovi chýba znalosť predlohy. Komu by napadlo, že Anjel je napísaný na motívy Danteho Pekla? A to vrátane postupného zostupu pomedzi rôzne druhy hriešnikov až k zradcom do siedmeho kruhu pekla? Výsledkom zostala čudná poviedka, ktorú mám síce rád, ale to mi v očiach čitateľov nič nepomôže. Poučený autor tak uzná porážku a najbližšiu vykrádačku zorganizuje inak. Otvorenejšie. A pridá tam omnoho viac vlastného. To je práve zmyslom vlastného pohľadu, aby bol ten pohľad skutočne vlastný. A tak nasledovala Agnes. Legenda o Potkaniarovi podporená úspešným muzikálom zabrala viac. Alebo to mal na svedomí príbeh nešťastnej lásky vopred odsúdenej na neúspech? No, nechajme to…
Tak na záver, kým sa všetci, ktorých som kedy na týchto stránkach skritizoval, chopia komentárov: Kradlo sa, kradne sa, kradnúť sa bude. Ale ako vidno, kradnúť sa dá aj rafinovane, a tak, aby vám za to nikto neodhryzol hlavu.
OK, moji ukrivdení, a teraz hor sa do zúrivých útokov!