Nedávno sa mi do rúk dostal zaujímavý artefakt. Médiá sú už rok plné správ o tom, ako bude vyzerať historicky prvé prevedenie Pána Prsteňov na filmovom plátne, jeho následné pokračovania, ale aj možná realizácia príbehu Hobita. Je pritom zaujímavé, že aj ľudia znalí veci doteraz netušili, že niečo podobné už existuje. Kreslený celovečerný film „Hobit – cesta tam a zasa späť” vznikol totiž už v roku 1977, čo pre znalých základov matematiky znamená, že o pár týždňov oslávi už štvrťstoročie svojho vzniku. Za narodením tohto, iste zaujímavého, počinu stojí britské (v krajnom prípade americké, podľa mien to ťažko rozoznať) producentské duo Rankin-Bass, svoj leví podiel na výslednom produkte však majú aj japonskí animátori, ktorí sa tiež ujali úlohy koproducentov. Výsledný pocit je síce trošku zmiešaný, minimálne ale stojí za pozornosť každého pravoverného Tolkienistu (a aj tých ostatných).
Autorom v prvom rade nemožno uprieť odvahu. Priviesť totiž na filmové plátno resp. na obrazovky televízií niektorý z Tolkienových príbehov bolo síce vždy lákadlom obrovských rozmerov, ale aj extrémne veľkým rizikom. Určite každý uzná, že fantastický svet, ktorý sa vyliahne v hlave každého, kto sa prelúska niektorou z Tolkienových kníh je jedinečný a takmer nikdy sa nezhoduje s názorom niekoho iného. V prípade filmu, alebo ako v našom prípade rozprávky, všetky postavy, udalosti a lokácie dostávajú konkrétny rozmer a tvar, ktorý sa nemusí striktne podobať na ten vytvorený v hlave každého z nás. Z tohto hľadiska ide každý potenciálny autor na trh s vlastnou kožou a ja pevne dúfam, že Peter Jackson tú svoju obháji (zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že áno). Druhou vecou na pretrase bude grafické prevedenie. Mne osobne sa páčilo, výhrady však mám k niektorým postavám, konkrétne k drakovi Šmakovi a k pavúčici Oduli, ktoré mne osobne výrazne naštrbili dojem zo slušne prevedeného a zaujímavo rozanimovaného sveta. Jednoducho nechápem, prečo hlava klasicky šupinatého draka vyzerá ako odtrhnutá z nejakého chlpatého vlkodlaka a pavúčia zasa ako požičaná od nejakého zúrivého dôchodcu z preplnenej električky. Na druhú stranu chcem zasa vyzdvihnúť prevedenie trpaslíkov a hlavne Gluma, ktorý je síce trošku väčší ako by mal byť, ale o to pôsobivejší. Čo sa hudby týka, tak celý film je podložený vlastne iba jednou, mierne sa modifikujúcou témou, tá je ale naozaj skvelá a vyslovene do príbehu zapadá. Spievaný part je tiež atmosférický a po tejto stránke nemám žiadne nutkanie autorom čokoľvek vytýkať. Dabing postáv je vypiplaný do absolútnych detailov a jeho zlatý stred znova tvorí už skôr spomínaný Glum. Ak aj prípadný divák neporozumie anglickému jazyku, farba a prevedenie reči ho určite nenechá na pochybách koho to vlastne počúva. Posledná vec, ktorej sa chcem pozrieť na zúbky je scenár. Práve tu totiž kreslený Hobit prekvapivo najviac stráca. To najväčšie zlo, ktoré sa mu prihodilo je totiž fakt, že sa autori pokúsili natlačiť do necelých osemdesiatich minút filmu všetky dobrodružstvá, ktoré Bilbo na svojej púti zažil a tých, ako vieme, nebolo práve málo. V praxi to preto vyzerá nasledovne. „Družina putuje, niekto ich chytí, Bilbo si nasadí prsteň a stane sa neviditeľným, víťazstvo.” To všetko trvá asi pätnásť sekúnd a odohrá sa asi desať krát. Jedinou scénou, ktorá sa odohrá celá a v súlade s knižnou predlohou je zas a znova hádanková šou v podaní Bilba a Gluma, ktorá je skvelá, aj keď pri nej nedôjde k žiadnej akcii. Nemôžem si pomôcť, ale ten Glum je naozaj vydarená postavička. A aby som len nekritizoval. Riešenie tohto scenáristického problému vidím v podstate v triviálnom ťahu a to vypustení niektorých scén a rozšírení tých ostatných. To je všetko. Príbeh by dostal oveľa hlbší zmysel a súčasná forma dokumentárneho pásma by sa podstatne zredukovala. Napriek uvedeným nedostatkom hodnotím tento film pomerne vysoko. Už len z dôvodu jeho existencie.
Viacej o hobitovi Bilbovi, ale aj o Tolkienovi a Pánovi prsteňov sa dozviete v novej Fantázii, ktorá práve vychádza. Hľadajte v stánkoch, v špecializovaných kníhkupectvách, alebo si predplaťte tu, priamo na stránke – vpravo hore.  Michal Jedinák