Píšem Ti už aspoň milión krát a viem, že odpoveď nikdy nedostanem, ale ja stále dúfam, že raz sa to skončí a ja Ťa opäť uvidím. Predstavujem si, že všetko bude tak ako predtým, predtým ako sa to stalo. Píšem Ti aj keď veľmi dobre viem, že list nikdy nedostaneš, ale v mojej mysli ho dostaneš a preto sa teším ako ho budeš čítať a moje uši zachytia tvoj prekrásny smiech. Ja viem, myslíš si, že som blázon a možno máš aj pravdu, ale na druhej strane povedz mi Ty by si sa nezbláznila od toľkej samoty ? Odkedy som sám neustále myslím na teba, vlastne na nás dvoch ako sa milujeme, ako sa smejeme, ako plačeme a všetky tie veci čo sa normálne robia a výsledkom všetkého je šťastie oboch. Áno pochopil som to aj ja, hoci pred niekoľkými rokmi by som sa tomu vysmial, ale teraz viem o čom to vlastne je.
Som smutný a som sám, niekedy som bol sám celkom rád, ale teraz už niesom. Niesom pretože mi začalo všetko chýbať, chýbajú mi tvoje dotyky, tvoj úsmev, tvoj hlas vlastne mi chýbaš úplne celá. Máš pravdu možno som trochu sentimentálny, ale povedz kto by nebol po toľkých rokoch samoty.
Rokoch, „čo je to vlastne rok ?“, definíciu poznám veľmi dobre, ale tu kde som teraz stráca význam, pretože tu nieje Slnko, pretože tu nieje Zem, pretože tu kde som nieje vôbec nič a ja sa z toho asi zbláznim, ak som sa ešte nezbláznil.
Ale prečo Ti to vlastne rozprávam aj tak Ti to je jedno, Ty si tam ja som Tu. Veď vlastne ani neviem či vôbec ešte žiješ. Je mi zle, veľmi zle neviem čo mám robiť som tak sám, zo začiatku po tej nehode keď všetci zahynuli som myslel, že zomriem, ale nezomrel som iba som na niekoľko dní upadol do letargie na šťastie autopilot kozmickej lodi funguje bezchybne a preto som prežil. Niekedy neviem prečo, ale dúfam, že raz to zistím a všetko sa skončí ako v dobrom filme. Prepáč mi tie bludy určite sa nudíš, ale ja sa musím vyrozprávať, tu ma nikto nepočúva raz som hodinu rozprával kapitánovi o tebe, povedal som mu, že keď sa vrátime tak sa vezmeme a budeme spolu šťastne žiť. Už sa nikdy nebudeme hádať a budeme mať deti z ktorých vychováme statočných a hrdých občanov impéria. No a potom som sa ho spýtal, že či aj on má rodinu, neodpovedal mi a vzápätí ma napadlo, že kapitán je mŕtvy a ja som tu úplne sám. Preto som Ti začal písať listy mám ich tu aspoň 3000, ja viem, že za 16 rokov je to málo, ale pokiaľ som si uvedomil, že si mi zostala iba ty, prešlo niekoľko rokov počas ktorých všetci na palube mlčali a ležali v hybernátoroch ako mŕtvoly. Neviem prečo sa nechcú rozprávať niekedy som ich už chcel zabiť, ale potom som si povedal kašlem na nich. Nebudem ich predsa zabíjať, ešte budem mať opletačky s políciou a to vôbec nepotrebujem.
Prepáč, ale už budem musieť končiť, musím ísť kapitánovi zaželať dobrú noc. Vieš on si na to strašne potrpí, neviem čo by urobil ak budem meškať. Naozaj sa veľmi ospravedlňujem, ale už musím vážne ísť.
Z lásky tvoj astronaut.
Joe Buleen.
// Lekárska vizita.
„Zdravím Vás páni, ako ste si iste všimli z tohto listu, nášmu pacientovi sa stav od minula vôbec nezmenil, ale skôr zhoršil. Stále trpí depresiami, keď mám pravdu konštatovať je to s ním veľmi zlé. Jednoducho povedané ide to s ním z kopca. Neviem nakoľko ste si všímali príznaky jeho choroby, ale je patrné, že pacient trpí ukážkovom virtuálnym syndrómom. Jeho vedomie sa už tak zrástlo s imaginárnym svetom, že bez poškodenia ho nedokážeme odpojiť.“
// Lekárska ordinácia o 2 mesiace neskôr.
„Myslím, že by sme to mali skúsiť pán doktor,“ povedala nakoniec pani Buleenová so slzami v očiach.
„Neviem či to prežije, zašlo to priďaleko,“ podotkol doktor tichým hlasom a vzápätí uhol pohľadom, aby sa mu nemohla pozrieť do očí.
„Musíme to skúsiť, možno to prežije a dostane sa z toho,“ trvala na svojom pani Buleenová.
„Tak dobre, sestra vám o chvíľu prinesie potrebné formuláre. Keď ich podpíšete behom dvoch dní ho odpoja,“ rezignovane odvetil doktor a rýchlo sa rozlúčil.
Pani Buleenová si utrela rohom vreckovky slzu, už to nedokázala udržať. Slzy sa začali kotúľať jedna za druhov až splynuli v malý potôčik, ktorý jej stekal dolu po tvári.
// O dva dni neskôr.
Ahoj Láska !
Kapitán už išiel spať, tak Ti môžem opäť písať. Musím byť, ale veľmi ticho, vieš nechcem ho zobudiť, potom by bol veľmi nahnevaný a to nechcem. Kapitán neznáša, keď ho niekto vyrušuje pri odpočinku. Dnes som si niekoľko hodín prezeral údaje z navigačného počítača, ale aj tak stále neviem kde sa nachádzame. Niekedy už pochybujem, že sa z toho dostanem živý. Stále sa snažím pred tým poznaním uniknúť, ale márne. Prenasleduje ma dňom i nocou, neviem koľko to ešte vydržím. Chcel by som vedieť ako sa Ti darí, ako sa ma maličký, chcel by som vedieť skrátka všetko. Myslíš, že sa ešte niekedy uvidíme ?
Prečo je tu zrazu také ticho ? Prečo necítim jemné vibrácie strojov ?! Bože, povedz mi, kde som !!! Čo sa to deje !!! Niééé !!!
Lekárska vyšetrovňa.
„Pán doktor, Buleen práve zomrel.“ Povedal niečí hlas neosobným tónom aby vzápätí dodal, že vezú ďalšieho pacienta s virtuálnym syndrómom.