 |
Film Matrix (1999) nebol prelomový len pre štandard veľkých fantastických a akčných filmov, pre prvučký projekt nových filmových štúdií v Austrálii, pre nový a porovnateľne veľký mýtus po Hviezdnych vojnách, pôvodne tvorený pre strieborné plátno, ale aj pre Dona Davisa, ktorý tvorbou jeho hudobného doprovodu „zmaturoval“ medzi elitu hollywoodskych filmových skladateľov a napokon, urobil malú revolúciu vo filmovej hudbe.
Don Davis, známy skladateľ hudby televíznych seriálov (Beauty and the Beast, Star Trek: The New Generation) sa stretol s Larrym a Andym Wachowskými v roku 1997 na skórovaní ich thrilleru Bound. Po dobrej spolupráci ho bratia oslovili s ambicióznym projektom vychádzajúcim z mixtúry podnetov informačného veku, v „totálne“ komiksovom spracovaní, s Matrixom. Požiadali ho skomponovať niečo nové, iné, s úplným využitím jeho tvorivosti. Davis aplikoval skúsenosti zo svojich koncertných diel v duchu postmodernej orchestrálnej hudby 20. storočia, spočívajúce v minimalizme a abstrakcii (ďalší predstavitelia napr.: J. Adams, P. Glass) a vytvoril kulisu virtuálne skutočnému svetu, v ktorom ľudia žijú, často zmätene a neisto, prehliadajúc chyby v systéme. Tri piana, orchester, široká paleta perkusií, minimalistické prvky ako loopy (jednoduché, nekonečne dookola hrajúce motívy) a ozveny (časť nástrojov kopíruje s oneskorením určitým spôsobom inú časť) definujú časti programu a reflexie rovín reality. Skladba ‚Unable to Speak\' je príkladom vedeného „ad libidum“ – orchestrálnej improvizácie, kdežto mnohé iné, zdanlivo tiež náhodne hrané pasáže, sú zložitým spôsobom prekladané textúry, farby až motívy. Ideálny príklad je motív sentinelov, strážnych robotov, prvýkrát objavujúci sa počas Neovej „operácie“ na zadnom sedadle v aute. Z ‚bullet–time\' vzišiel charakteristický Matrix dvoj–akord sprevádzajúci „zázraky“ vôle v rôznych rytmických prevedeniach, ale úplnú orchestrálnu degradáciu na rytmus a dynamiku sme mohli počuť až v scéne konfrontácie Nea a agenta Smitha v metre.
Oficiálny soundtrack k Matrixu vyšiel veľmi oklieštený, s pochopiteľnou obavou o komerčný úspech mimo filmu, keďže neobsahoval silný melodický tematický materiál. Hudba sa však rýchlo stala ikonická a fanúšikovia si mohli zohnať DVD s izolovanou hudobnou stopou. Keď sa podpísali kontrakty na ďalšie dve pokračovania, bol Davis oslovený s charakteristikou: ešte väčšie a ambicióznejšie. Podarilo sa. \‚Úvodné titulky\‘ k Matrix: Reloaded sú ako vriaca voda – plechové dychy skáču ponad prskajúcimi slákmi a drevami, aby boli následne vyliate a stekali po tvaroch formujúceho sa matrixového kódu. Hudba a jej orchestrácia nadobúda svoje plné rozmery, akoby jej bolo dovolené dozrieť z neznáma prvého filmu. Dočkávame sa uvedenia (na soundtracku) témy Zionu, rozvitej do rôznych podmotívov, výbornej skladby o bozk v Merovingianovom klube, ako aj konečne veľkolepého prevedenia témy lásky, vzťahu medzi Neom a Trinity, pri konci takmer osemnásťminútovej suity, ktorá je v podstate jediným prehľadom Davisovho skóre pre Reloaded na vydanom soundtracku. Predchádzajúce dve verzie – album a skóre k prvému filmu, vyšli oddelene, avšak asi pre veľký počet scénickej pop– hudby sa vydavateľ rozhodol vydať spoločné dvojité CD. Don Davis úzko spolupracoval s (goa) tranceovým Juno Reactor, ktorým sa podarilo vyviesť desaťminútovú diaľničnú naháňačku do najmenších detailov a pritom nestratiť nič na funkčnosti ani technike; skladba ‚Mona Lisa Overdrive\' nie je síce elektronika najmodernejších trendov, ale oproti podobným fúziám je Reloaded (a neskôr Revolutions) na najvyššom stupni a čo je hlavné, hudba ide k obrazu, čo potvrdzuje aj totálne zmixovaný Neov súboj so 100 agentmi \‚Burly Brawl\‘. Na využití Davisovho materiálu sa podieľal aj Paul Oakenfold (\‚dread lock\‘, Neov úvodný let) známy zo spolupráce s Dannym Elfmanom na Planéte Opíc. Posledný soundtrack zo série, Matrix: Revolutions, je už takmer čisto doména Dona Davisa. Príbeh opúšťa tempo „prehliadkovej“ akcie a rastie do úrovne epickosti. V \‚Trainman Cometh\‘ a \‚Tetsujin\‘ si ešte decentne a vkusne užijeme bubnovačky a elektroniky Juno Reactor, ale od piatej stopy \‚Road to Sourceville\‘ je pod taktovkou čisto Don Davis. Krásu spontánnosti minimalizmu rozvinutú do „klasického“ dramatického kontextu je nádherne badať v \‚Men in Metal\‘, ktorá štartuje tobogan už známych motívov, prekrývajúcich jeden–druhý, v ďalších stopách epickej bitky o Zion, vrcholiacej v tretej minúte stopy \‚kidfriend\‘. Skutočný dramatický vrchol je však v nasledujúcej \‚Saw Bitch Workhorse\‘ keď si Neo preráža cestu k mestu strojov – vznešená repríza Neovho uvedomenia si samého seba, až po strhujúcu haváriu ich vznášadla. Jediné adagio, na odpojenie sa z „elektrického“ matrixu na CD je \‚Trinity Definitely\‘, ale len kvôli nadýchnutiu sa pred wagnerovsky nazvanému \‚Neovmu súmraku\‘, finálnemu súboju Nea so svojím tieňom, agentom Smithom, doprevádzanému masívnymi zbormi, spievajúcimi indické sanskritské texty. Plač a radosť zo znovuzrodenia v predposledných dvoch stopách predstavuje emotívny vrchol albumu a série Matrix vôbec. Davis sa vracia k začiatku Neovho zobudenia chlapčenským sopránom a zaechovanými slákmi neistoty začiatku prvého dielu. Podložené fanfárami však menia neistotu na úsvit nového; očakávanie a nádej v ďalší, o stupienok vyšší cyklus systému. Tretím soundtrackom vynahrádzajú tvorcovia nedostatok Davisovej hudby na predchádzajúcich dvoch a to až tak, že vďaka neustálej akcii (hudobné plochy podmazujúce rozhovory by zaujímavé sami o sebe neboli) je to jeden z najintenzívnejších a najvyčerpávajúcejších albumov roku. Don Davis pomimo hlavných filmov komponoval hudbu k poviedkovému Animatrixu, kde okrem prvého príbehu \‚the Final Flight of the Osiris\‘, ktorú nahral komorný orchester, je hudba syntetická a samplovaná. Do počítačovej hry Enter the Matrix sa Davis už čas pustiť nemal a tak zveril prácu svojmu orchestrátorovi Erikovi Lundborgovi. Popri tom, že Matrix Davisovi otvoril cestu k „veľkým“ filmom ako Jurský park 3, pokračuje aj vo svojej koncertnej práci, momentálne na dvoj–aktovej opere \‚Río de Sangre\‘. Matrix sa do histórie zapísal nielen svojím revolučným vizuálnym spracovaním, ale do svojho času ako najlepšia mixtúra pôvodnej filmovej hudby a vhodne vybratej populárnej hudby, či v spolupráci s pop–umelcami zmiešanej orchestrálnej a elektronickej scénickej hudby, kde si divák ani neuvedomí, že počúva hudbu známu z rádia a vzápätí si poklepkáva na Davisových progresívnych postmoderných orchestrálnych kompozíciach.