 |
Film Matrix (1999) nebol prelomový len pre štandard veľkých fantastických a akčných filmov, pre prvučký projekt nových filmových štúdií v Austrálii, pre nový a porovnateľne veľký mýtus po Hviezdnych vojnách, pôvodne tvorený pre strieborné plátno, ale aj pre Dona Davisa, ktorý tvorbou jeho hudobného doprovodu „zmaturoval“ medzi elitu hollywoodskych filmových skladateľov a napokon, urobil malú revolúciu vo filmovej hudbe.
Don Davis, známy skladateľ hudby televíznych seriálov (Beauty and the
Beast, Star Trek: The New Generation) sa stretol s Larrym a Andym Wachowskými
v roku 1997 na skórovaní ich thrilleru Bound. Po dobrej spolupráci ho
bratia oslovili s ambicióznym projektom vychádzajúcim z mixtúry podnetov
informačného veku, v „totálne“ komiksovom spracovaní, s Matrixom.
Požiadali ho skomponovať niečo nové, iné, s úplným využitím jeho
tvorivosti.
Davis aplikoval skúsenosti zo svojich koncertných diel v duchu postmodernej
orchestrálnej hudby 20. storočia, spočívajúce v minimalizme a abstrakcii
(ďalší predstavitelia napr.: J. Adams, P. Glass) a vytvoril kulisu virtuálne
skutočnému svetu, v ktorom ľudia žijú, často zmätene a neisto,
prehliadajúc chyby v systéme.
Tri piana, orchester, široká paleta perkusií, minimalistické prvky ako loopy
(jednoduché, nekonečne dookola hrajúce motívy) a ozveny (časť nástrojov
kopíruje s oneskorením určitým spôsobom inú časť) definujú časti
programu a reflexie rovín reality.
Skladba ‚Unable to Speak\' je príkladom vedeného „ad libidum“ –
orchestrálnej improvizácie, kdežto mnohé iné, zdanlivo tiež náhodne
hrané pasáže, sú zložitým spôsobom prekladané textúry, farby až
motívy. Ideálny príklad je motív sentinelov, strážnych robotov, prvýkrát
objavujúci sa počas Neovej „operácie“ na zadnom sedadle v aute.
Z ‚bullet–time\' vzišiel charakteristický Matrix dvoj–akord
sprevádzajúci „zázraky“ vôle v rôznych rytmických prevedeniach, ale
úplnú orchestrálnu degradáciu na rytmus a dynamiku sme mohli počuť až
v scéne konfrontácie Nea a agenta Smitha v metre.
Oficiálny soundtrack k Matrixu vyšiel veľmi oklieštený,
s pochopiteľnou obavou o komerčný úspech mimo filmu, keďže neobsahoval
silný melodický tematický materiál. Hudba sa však rýchlo stala ikonická a
fanúšikovia si mohli zohnať DVD s izolovanou hudobnou stopou.
Keď sa podpísali kontrakty na ďalšie dve pokračovania, bol Davis oslovený
s charakteristikou: ešte väčšie a ambicióznejšie.
Podarilo sa. \‚Úvodné titulky\‘ k Matrix: Reloaded sú ako vriaca
voda – plechové dychy skáču ponad prskajúcimi slákmi a drevami, aby boli
následne vyliate a stekali po tvaroch formujúceho sa matrixového kódu.
Hudba a jej orchestrácia nadobúda svoje plné rozmery, akoby jej bolo
dovolené dozrieť z neznáma prvého filmu. Dočkávame sa uvedenia (na
soundtracku) témy Zionu, rozvitej do rôznych podmotívov, výbornej skladby
o bozk v Merovingianovom klube, ako aj konečne veľkolepého prevedenia témy
lásky, vzťahu medzi Neom a Trinity, pri konci takmer osemnásťminútovej
suity, ktorá je v podstate jediným prehľadom Davisovho skóre pre Reloaded
na vydanom soundtracku. Predchádzajúce dve verzie – album a skóre
k prvému filmu, vyšli oddelene, avšak asi pre veľký počet scénickej
pop– hudby sa vydavateľ rozhodol vydať spoločné dvojité CD. Don Davis
úzko spolupracoval s (goa) tranceovým Juno Reactor, ktorým sa podarilo
vyviesť desaťminútovú diaľničnú naháňačku do najmenších detailov a
pritom nestratiť nič na funkčnosti ani technike; skladba ‚Mona Lisa
Overdrive\' nie je síce elektronika najmodernejších trendov, ale oproti
podobným fúziám je Reloaded (a neskôr Revolutions) na najvyššom stupni a
čo je hlavné, hudba ide k obrazu, čo potvrdzuje aj totálne zmixovaný Neov
súboj so 100 agentmi \‚Burly Brawl\‘. Na využití Davisovho materiálu sa
podieľal aj Paul Oakenfold (\‚dread lock\‘, Neov úvodný let) známy zo
spolupráce s Dannym Elfmanom na Planéte Opíc.
Posledný soundtrack zo série, Matrix: Revolutions, je už takmer čisto
doména Dona Davisa. Príbeh opúšťa tempo „prehliadkovej“ akcie a rastie
do úrovne epickosti. V \‚Trainman Cometh\‘ a \‚Tetsujin\‘ si ešte
decentne a vkusne užijeme bubnovačky a elektroniky Juno Reactor, ale od piatej
stopy \‚Road to Sourceville\‘ je pod taktovkou čisto Don Davis. Krásu
spontánnosti minimalizmu rozvinutú do „klasického“ dramatického kontextu
je nádherne badať v \‚Men in Metal\‘, ktorá štartuje tobogan už
známych motívov, prekrývajúcich jeden–druhý, v ďalších stopách
epickej bitky o Zion, vrcholiacej v tretej minúte stopy \‚kidfriend\‘.
Skutočný dramatický vrchol je však v nasledujúcej \‚Saw Bitch
Workhorse\‘ keď si Neo preráža cestu k mestu strojov – vznešená
repríza Neovho uvedomenia si samého seba, až po strhujúcu haváriu ich
vznášadla.
Jediné adagio, na odpojenie sa z „elektrického“ matrixu na CD je
\‚Trinity Definitely\‘, ale len kvôli nadýchnutiu sa pred wagnerovsky
nazvanému \‚Neovmu súmraku\‘, finálnemu súboju Nea so svojím tieňom,
agentom Smithom, doprevádzanému masívnymi zbormi, spievajúcimi indické
sanskritské texty.
Plač a radosť zo znovuzrodenia v predposledných dvoch stopách predstavuje
emotívny vrchol albumu a série Matrix vôbec. Davis sa vracia k začiatku
Neovho zobudenia chlapčenským sopránom a zaechovanými slákmi neistoty
začiatku prvého dielu. Podložené fanfárami však menia neistotu na úsvit
nového; očakávanie a nádej v ďalší, o stupienok vyšší cyklus
systému.
Tretím soundtrackom vynahrádzajú tvorcovia nedostatok Davisovej hudby na
predchádzajúcich dvoch a to až tak, že vďaka neustálej akcii (hudobné
plochy podmazujúce rozhovory by zaujímavé sami o sebe neboli) je to jeden
z najintenzívnejších a najvyčerpávajúcejších albumov roku.
Don Davis pomimo hlavných filmov komponoval hudbu k poviedkovému Animatrixu,
kde okrem prvého príbehu \‚the Final Flight of the Osiris\‘, ktorú nahral
komorný orchester, je hudba syntetická a samplovaná. Do počítačovej hry
Enter the Matrix sa Davis už čas pustiť nemal a tak zveril prácu svojmu
orchestrátorovi Erikovi Lundborgovi.
Popri tom, že Matrix Davisovi otvoril cestu k „veľkým“ filmom ako Jurský
park 3, pokračuje aj vo svojej koncertnej práci, momentálne na dvoj–aktovej
opere \‚Río de Sangre\‘.
Matrix sa do histórie zapísal nielen svojím revolučným vizuálnym
spracovaním, ale do svojho času ako najlepšia mixtúra pôvodnej filmovej
hudby a vhodne vybratej populárnej hudby, či v spolupráci s pop–umelcami
zmiešanej orchestrálnej a elektronickej scénickej hudby, kde si divák ani
neuvedomí, že počúva hudbu známu z rádia a vzápätí si poklepkáva na
Davisových progresívnych postmoderných orchestrálnych kompozíciach.