 |
Tak vážení a milí – je to tu!
Práve dnes sa oficiálne začína zápolenie duelantov, ktorých zbraňami nie sú meče ani kolty, ale písmenká slovenskej abecedy.
Pred tým, ako sa pustíte do čítania a hodnotenia poviedok, dovoľte mi zopár krátkych inštrukcií a pripomienok, ktoré vám uľahčia život.
- Na konci každej poviedky bude odkaz, na ktorý keď kliknete, budete presmerovaní na hlasovací formulár
- Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
- Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
- Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.
A aby som nezabudol. Poviedky v tomto duely boli písané na tému „Zrkadlo, ktoré ukazuje, čo by bolo keby…“
Hor sa do čítania a hlasovania :)
ceos
Koncoročná hodina prírodovedy
Oliver mal prírodovedu rád. Vždy ho najviac zaujímali najjednoduchšie veci, kamienky, drievka, všedné predmety. Bočné vrecká na školskej taške mával zahádzané všetkým možným, čo ponachádzal po ceste zo školy. Kúzla s nimi mu šli výborne, oveľa lepšie, ako iné typy mágie. Dokonca aj tatko ho párkrát v triezvych chvíľach pochválil a s povzbudivým úškrnom mu rozstrapatil vlasy. Vraj to dotiahne ešte ďalej ako on, rozšíri kšeft na okresnú či krajskú úroveň. Oliver presne nechápal, v čom kšeft spočíva, no to množstvo ľudí, s ktorými sa tatko stretával, aby na nich zarobil peniaze, ho desilo.
Teraz si tým však hlavu netrápil. Vonku za oknami 3.A triedy sa prebúdzal letný deň a sľuboval horúce a bláznivé prázdniny. Známky na vysvedčenia už učiteľský zbor uzavrel a tak žiacke stresy vystriedalo radostné či odovzdané očakávanie konca školského roka. Oliverov prázdninový plán spočíval v sedení v detskej izbe, dosiahnutí aspoň osemdesiatej úrovne vo svojej najobľúbenejšej hre, a najmä vo vyhýbaní sa akémukoľvek kontaktu s Robom a jeho kamošmi.
Šum v triede preťalo zvonenie na hodinu. Vzápätí sa otvorili dvere a zjavil sa v nich učiteľkin ohnutý chrbát. Deti sa rozosmiali. Učiteľka vcúvala do triedy a smiešne sa mocovala s veľkým dreveným stojanom, čo ťahala za sebou. Doterigala ho pred tabuľu, vystrela sa, zhlboka si vydýchla a vrátila neposlušný prameň vlasov na svoje miesto. Potom sa aj ona usmiala. Deti stíchli a zvedavo hľadeli raz na ňu, raz na plachtou prikrytý stojan.
„Milí žiaci, na poslednej hodine prírodovedy v tomto školskom roku hodíme za hlavu učenie i skúšanie. Namiesto toho sa trocha zabavíme. Chcete?“
Veselý hurhaj jej ako odpoveď postačil. Počkala, kým utíchnu a potom stiahla prikrývku zo stojana, ako kúzelník, keď odhaľuje svoj trik. V duchu sa na tej predstave pousmiala. Ona nemala žiadne kúzelné schopnosti, na rozdiel od týchto detí, žiakov súkromnej magickej školy. Tí teraz – najmä dievčatá – prekvapene vydýchli. Spod plachty sa vynorilo veľké zrkadlo. Také veľké, že v ňom videli skoro celú triedu. Nechala ich, nech sa dosýta vynadívajú, pomaly prešla dozadu a oprela sa chrbtom o stenu.
„Zrkadlo. Obyčajné veľké zrkadlo. Kto mi povie, na čo nám slúži?“
V triede vyrástol prales rúk a vzduch sa naplnil krikom odpovedí.
„Aby sme sa v ňom videli!“
„Aby sa oco pri holení neporezal!“
„Dievčatá sa pri ňom maľujú!“
„V aute cezeň vidíme dozadu!“
Upokojujúco vystrela ruky: „Výborne. A my sa teraz s ním zahráme hru. Ale najprv vám niečo rozpoviem.“
Žiaci stíchli, s očakávaním za ňou otáčali hlavy. Prešla uličkou dopredu, cestou sa ich jemne dotýkala končekmi prstov. Sú celkom ako obyčajné deti, zvedavé a bezstarostné, ochotné zabudnúť na svoje schopnosti a poddať sa jej rozprávaniu, počúvať ho dychtivo a so zasnenými očami.
„Zrkadlo odráža obraz toho, čo je pred ním. Vďaka nemu vidíme aj to, čo by sme inak nemohli vidieť. Svoju tvár, oči, líca, ústa, vlasy. Áno, Kajko, na svoj nos si dovidíš, tak prestaň škúliť. No môžeme v ňom vidieť aj veci, ktoré vidíme aj bez neho. Túto triedu, spolužiakov, mňa…“
Krátko sa pozrela na svoj obraz v zrkadle a hneď sa odvrátila.
„Keď si porovnáme vec a jej obraz, zbadáme, že sú iné. Ak na vás zakýva spolužiak pravou rukou, v zrkadle to urobí ľavou. Písmenká na zadnej stene našej triedy sú v zrkadle prevrátené. Čítajú sa ťažko, však?“
Väčšina detí uprela oči na zrkadlo a bezhlaso pohybujúc perami sa usilovala vylúštiť prevrátené nápisy. Iba Robo ľahostajne sedel pod oknom rozvalený na svojej stoličke a Milica v lavici pri dverách visela očami na učiteľke.
„Možno si myslíte, že zrkadlo klame. Že prevracia pravdu. Nie, nie je to tak. Ono len ukazuje skutočnosť inak, aby sme ju mohli lepšie pochopiť. Porovnaním reality a jej odrazu môžeme zistiť veci, ktoré sme si dovtedy nevšimli. Tak dokážeme získať vedomosti, dostať sa k podstate vecí i ľudí. A poznanie je základ našich kúziel.“
Učiteľkin pohľad sa stretol s Miliciným. Trochu sa zháčila a prerušila výklad. Urobila chybu, nemôže rozprávať v prvej osobe množného čísla. Povyšuje sa tým na ich úroveň, pripisuje si postavenie, ktoré jej nepatrí. Tá malá inteligentná potvora si to určite všimla a teraz ju prekáľa mrazivým pohľadom. Nesmie sa tým nechať vyviesť z rovnováhy. Rýchlo zahovorila svoje prerieknutie: „Každé zrkadlo je citlivé na mágiu a ukáže vám aj najmenšie kúzlo, ktoré vytvoríte.“
Je to pre ne ťažké, pomyslela si. Kúzla nie sú básničky ani telocvik, recitovanie zaklínadiel ani mávanie rukami či prútikom nevyvoláva žiadnu mágiu. Musia ju prebudiť vo svojom vnútri a táto schopnosť je prakticky neprenosná. Preto na škole žiadni kúzelníci neučia, snahou vnútiť vlastné magické cítenie žiakom by viac pokazili než získali. Skúsený pedagóg s pozorným zrakom je stokrát užitočnejší.
K rámu zrkadla prisunula dve stoličky a obrátila ich proti sebe.
„Tak, kto si to chce skúsiť prvý? Majo a Kajo!“
Dvaja spolu sediaci neposedníci vyskočili ešte skôr, než ich vyzvala. Aj cestou k zrkadlu sa štuchali a chichúňali, kým si nesadli na stoličky.
„Obráťte sa tvárami k sebe. Pozerajte sa na svojho protivníka i jeho odraz v zrkadle. Neobkúkajte samých seba, pekní ste aj bez toho.“
Obaja chlapci vyprskli smiechom. Pripomínalo to hru „kto sa vydrží dlhšie nesmiať“, v ktorej obe strany súčasne kapitulovali. Zrazu si Majo všimol v Kajovom odraze niečo čudné. Akoby mu mykalo nosom. Ukázal naň prstom a vybuchol novým prívalom chichotu. Jeho náprotivok sa zarazil a vzápätí sa rozrehotal takisto. Majov rozosmiaty obraz totiž trepotal ušami, ešte o trochu väčšími ako zvyčajne. V triede sa zdvihol šum, deti vstávali z lavíc, aby lepšie videli, a chichotali sa, keď zbadali hlavy oboch v zrkadle. Tie menili svoj tvar i veľkosť. Nosy sa im predlžovali ako Pinocchiovi, potom odkväcli na bradu ako hustý sopeľ. Uši rástli do sloních veľkostí, vypúlené oči pripomínali pingpongové loptičky. Vlasy menili farby i účesy, chvíľu pripomínali trávu, potom zas tigriu srsť. Majo s Kajom spontánne pálili do zrkadla nové a nové šašovské kúzla, chytali sa za nosy i líca a od smiechu im tiekli slzy. Ten sa ako nezastaviteľná nákaza šíril po triede. Deti sa už ani nedívali do zrkadla, váľali sa po laviciach a stačilo, aby sa len úchytkom pozreli na dvojicu, a rozchichotali sa opäť.
Nakoniec Maja prepadla štikútka. Zapchal si nos, pevne zovrel ústa, až mu líca očerveneli. „Hik!“ Neprechádzalo to. „Hik!“ Jeho hlava v zrkadle sa každým štikútnutím zväčšila. „Hik!“ Už zaberala polovicu plochy. Rehot v triede ustával. „Hik!“ Obrovská hlava vytisla zo zrkadla všetko ostatné. Majo sa stále držal za kolosálny chobot, celý červený ako paradajková polievka.
„Hik-čchííí!“
Veľká gebuľa zo zrkadla zmizla. Aj Majo sa kamsi prepadol. Nohy stoličky sa pod tlakom pošmykli a on sa prekopŕcol až pod katedru. Keď sa vyjavene postavil, štikútka bola preč. Učiteľka zatlieskala.
„Upokojte sa a sadnite si na miesta! Aj vy, Kajko a Majko. Vidíte, čo sa stane, ak si budete zo všetkého robiť posmech. Skúsime to znova s niekým, kto bude súboj brať vážnejšie.“
Rozhliadla sa po triede. Väčšina sa hlásila, ruky sa im trepotali ako steblá trávy vo vetre. Vybrala si takých, ktorí prejavovali najmenej nadšenia.
„Robo, Milica, poďte vy dvaja.“
Trieda stíchla. Mocný zavalitý chlapec sa ležérne postavil zo svojej ľavice vzadu pri okne a uvoľneným tempom prešiel ku katedre. Vodca triedy si nemohol dovoliť ponáhľať sa a ničiť si tým svoju autoritu. Cestou preventívne buchol Oliverovi do chrbta a sťažka dosadol na stoličku. Milica už sedela oproti nemu, vystretá ako pravítko s rukami škrobene položenými na kolenách. Vždy vytŕčala z davu, odmeraná a namyslená bifľoška s dlhým čistokrvným kúzelníckym rodokmeňom. Patriť do tlupy opičiacej sa po vodcovi bolo pod jej úroveň.
Učiteľka pozrela na oboch protivníkov: „Sústreďte sa na svojho súpera. Vcíťte sa doňho, skúste vyčítať z jeho tváre jeho myšlienky, pocity, pohnútky, inštinkty… Zabudnite na seba, myslite len na druhých. Vstúpte do ich vnútra, staňte sa nimi. Len dôkladným pochopením a porozumením získate magickú moc a nadvládu nad ostatnými. Keď ju v sebe prebudíte, spoznáte to sami.“
Tento súboj bol celkom odlišný od predošlého. Napäté ticho sa plazilo medzi lavicami a pohlcovalo každý náznak ruchu. Väčšina držala palce Robovi, no neodvážili sa ho povzbudzovať, aby ho nevyrušili a nevybil si potom na nich zlosť. Milici nefandil nikto, iba Oliver na ňu hľadel so záujmom a účasťou štvaného tvora. Chvíľu sa mu zdalo, že sa nič nedeje. Potom si lepšie všimol Milicin odraz. Očné beľmá jej vzplanuli červeným svitom. Roba striaslo. Zdvihol obe ruky a namieril ich na spolužiačku. Z prstov mu prúdil belavý jas a ťahal sa k Milici ako cigaretový dym. Zošpúlila pery a fúkla doňho. Obláčik sa stočil naspäť, vletel chlapcovi do tváre. Pretrel si oči a pozrel sa na seba do zrkadla. Bledá hmla ovinula jeho dvojníkovi hlavu. Sústredil sily a pretvoril ju na priehľadnú rytiersku helmu. Všetci žiaci vydýchli úžasom. Aj Oliverovi sa páčila, až ho pri srdci pichla ostrá závisť.
Vtom Robo vykríkol. Helma sa zmršťovala, tlačila mu na tvár a deformovala ju do hrozivého úškľabku. Scvrkávala sa stále viac, s ňou aj dvojníkova hlava. Robo nedokázal zo svojho obrazu odtrhnúť oči. Helma vtiahla do seba celé dvojníkovo telo a zmenšila sa na pingpongovú loptičku. Všetci na ten výjav zarazene hľadeli. Milica ho porazila!
Keď to vodca triedy plne pochopil, mlčky vstal a vracal sa na svoje miesto. Jeho temný pohľad neveštil nič dobré. Oliver si dal veľký pozor, aby mu nepozrel do očí. Hypnotizoval škrabance na lavici a rozmýšľal, kade dnes pôjde zo školy domov, aby sa nestretol s Robom a neschytal to za túto porážku. Zrazu ho z úvah vytrhlo jeho meno. Zdvihol hlavu a rozhliadol sa.
„Oliver, zasúťažíš si teraz ty s Rišom.“
Rišo, Robova pravá ruka. To neznie dobre. Ale možno sa mu podarí vytvoriť
kúzlo, čo ho premôže. Keď tá horenoska dostala Roba, môže sa podariť aj
jemu… Dvihol sa z lavice a obzrel sa za seba. Rišo, sediaci s Robom, už
tiež vstával, no vtom ho ruka jeho suseda stiahla naspäť. Robo sa vyrútil
do uličky medzi lavicami: „Idem to vyskúšať ešte raz!“
Oliverovi sa podlomili kolená a takmer nevnímal, ako ho nohy doniesli k zrkadlu a posadili na stoličku. Robo oproti nemu bol bojovo naladený a jeho odraz sa tváril ešte hrozivejšie. Obidva zjavy ho vystrašili, keby vládal, najradšej by ušiel. No nevládal. Srdce mu búšilo až v krku, horúčkovito rozmýšľal, čo robiť. Zhlboka sa nadýchol. Pokoj, potrebuje sa upokojiť. Skúsi jedno z kúziel, čo sa mu darí. Možno nakoniec aj on Roba porazí.
Nádej mu vydržala asi pol minúty. Súperov bledý dym obmotal Oliverov odraz a nedovolil mu dýchať. Vedel, čo sa deje, no bál sa na seba čo i len pozrieť, iba tupo hľadel do zrkadla na Robove farebné tričko s anglickým nápisom. Videl ho už veľakrát, toto i ostatné tričká, košele a svetre. Všetky dôverne poznal, keď ho Robovi poskokovia chytili niekde v úzkych priechodoch medzi panelákmi a Robo sám na ňom vykonal niektorú z jeho premyslených a do dokonalosti dotiahnutých mučiacich metód. Perfektný mučiteľ, hovorieval, spôsobí viac strachu, než bolesti.
Oliver sníval o tom, ako sa raz vymaní z jeho moci a vráti mu všetko utrpenie, všetku hanbu z preliatych sĺz a pomočených nohavíc. Predstavil si, ako vylietajú kamienky z jeho vreciek, ako sa tkanina Robovho trička trhá pod náporom kúzla, čo ich poháňa, ako sa trhá aj koža pod ňou. Tyranova tvár sa preťahuje do zverského rypáka, podobného dačomu medzi prasaťom a potkanom, a začína odporne pišťať. Potom sa zvalí na zem, zaliata krvou. Za ním sa však zjavujú ďalšie prasacie potkany, naťahujú sa za ním zo školských lavíc. Zničí všetkých zaradom, nič iné si nezaslúžia! Cíti, že už neovláda svoje kúzlo, že kúzlo ovláda jeho. Preráža steny triedy a nezastaviteľne sa šíri do sveta. Cíti zadosťučinenie za všetky minulé krivdy. Konečne dosiahol spravodlivosť! No pokoj nenachádza, bezcieľne blúdi ruinami. Nachádza postavu zasypanú troskami. Nevidí jej do tváre, vníma iba záblesk jej očí. Je to pani učiteľka.
Pomstiteľ sa zháčil. To nechcel. Nie za takú cenu. Keby mohol, vrátil by to späť. Radšej by sa nechal ďalej mučiť, ako niesť dôsledky svojej pomsty. Toto je horšie, pretože to spôsobil on sám. Tak veľmi si želá, aby sa to nestalo… Zúfalá bolesť mu vyplnila celú hlavu a okolo neho náhle spadla temná opona.
Keď otvoril oči, uvidel učiteľkinu tvár skláňajúcu sa nad ním. Za ňou stál Robo, spotený, s trochu vyjavenými očami a navonok sebaistým úsmevom: „Dostal som ťa, zdochliak!“
Pomohla mu vstať. Pozerala naňho očami, ktoré videli to, čo mohol spôsobiť a od čoho sa v poslednej chvíli odvrátil. Smutne sa naňho usmiala. Vedela, že sa doňho dnešná skúsenosť vryla hlboko, aj to, že mu jeho rozhodnutie prinesie v budúcne ešte veľa trápenia. Svoj najťažší boj však vybojoval práve teraz a tým zmenil seba i osud, čo ho očakával.
Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.